Soros sám píše, ako ovplyvňuje politiku vo východnej Európe. Tu je zhrnutie

V roku 1989, v čase pádu socializmu, sa diala dôležitá geopolitická a ekonomická premena krajín východnej Európy. Existovalo niekoľko ciest, ktorými sa môžu vydať (napr. nekritické prevzatie západného systému, uzavretie sa či stredná cesta atď.). Nie je žiadnym tajomstvom, že George Soros už od začiatku 80. rokov podporoval rôznych disidentov, ktorí sa klonili práve k ceste západnej liberálnej demokracie. Sám o tom píše v knihe Zmenka na demokraciu (1991). V tomto článku zhŕňame to, čo píše sám Soros ovplyvňovaní geopolitických pomerov vo východnej Európe zo svojej strany.

Poznámka: v tomto článku pojem „východná Európa“ používam tak, ako George Soros v predmetnej knihe. Myslím ním teda krajiny bývalého východného bloku (vrátane Československa).

Príprava na pôsobenie

George Soros sa narodil 12. augusta 1930 v Budapešti ako György Schwartz. V Maďarsku prežil 2. svetovú vojnu aj obdobie prenasledovania Židov a v roku 1947 emigroval do Londýna.

Už ako študenta na London School of Economics ho zaujímalo fungovanie spoločnosti a jej premeny.

Prvých 50 rokov svojho života však do politiky a vecí verejných aktívne takmer nezasahoval. Ako píše, svoj život zasvätil zarábaniu peňazí. Zároveň sa pozorovaním fungovania finančných trhov naučil mnohé o dynamických procesoch, ktoré formujú spoločenské zmeny.

Toto poznanie a skúsenosti neskôr použil pri svojom verejnom angažovaní. „Finančné trhy som používal ako laboratóriá, v ktorých som testoval svoje myšlienky,“ píše Soros (s. 17).

Soros na finančných trhoch zarobil dostatok peňazí: „z každého tisíca dolárov investovaného mojou firmou Quantum fund v roku 1969 je dnes [v čase písania knihy, teda v roku 1990] viac ako pol milióna dolárov.“ (s. 17)

V kruhoch finančných trhov sa stal Soros známym a rešpektovaným. V roku 1987 vydal knihu Alchýmia financií, ktorá sa stala populárnou.

Soros teda získal dostatok peňazí (v roku 1989 sa nachádzal v zozname najbohatších Američanov časopisu Forbes), spoločenské postavenie a mal aj skúsenosti s riadením finančných fondov, ktoré vedel preniesť na oblasť spoločenských zmien.

Začiatky Sorosovho pôsobenia

„Pracovať na otváraní uzavretých spoločností som začal zhruba pred desiatimi rokmi,“ píše Soros v knihe, ktorú písal v roku 1990 (s. 25). V tom čase bol riaditeľom úspešného finančného fondu a mal viac peňazí, ako dokázal spotrebovať. Uvádza: „od detstva som v sebe nosil silné mesianistické predstavy a cítil som, že ich musím kontrolovať, ak nemám skončiť v blázinci.“ (s. 25)

Akonáhle však dosiahol dostatok úspechov vo finančnom svete, dovolil si týmto predstavám popustiť uzdu, pokiaľ to bolo možné. Páčila sa mu myšlienka založiť nadáciu, lebo bol presvedčený, že ak si to môžeme dovoliť, mali by sme niečo urobiť pre druhých.

Zároveň uvádza: „Bol som presvedčený egoista, ale sledovať iba môj vlastný záujem sa zdalo môjmu pomerne ambicióznemu ja príliš obmedzené.“ (s. 25)

Uvažoval nad tým, akým spôsobom má svoje peniaze využiť. Ovplyvnili ho jeho vlastné skúsenosti prenasledovaného Žida z obdobia 2. svetovej vojny. Vzbudilo to v ňom záujem venovať sa rozvoju koncepcie otvorenej spoločnosti, „v ktorej ľudia ako ja môžu žiť slobodne bez toho, aby boli uštvaní k smrti“. (s. 26)

Preto svoju nadáciu nazval Nadáciou otvorenej spoločnosti a svoj život sa rozhodol zasvätiť šíreniu tohto konceptu.

Sorosov prvý projekt boli štipendiá pre čiernych študentov v Južnej Afrike v roku 1979 (s. 27). Približne v tom čase poskytoval aj štipendiá v Spojených štátoch pre disidentských intelektuálov z východnej Európy (s. 27).

Sorosove pôsobenie vo východoeurópskych krajinách pred rokom 1989

Málo známou zaujímavosťou je, že Sorosove nadácie a ich prostredníctvom jeho peniaze pôsobili v štátoch východného bloku už pred rokom 1989 a to aj so súhlasom a vedomím tamojších vlád.

Maďarsko

Pre zefektívnenie podpory maďarských disidentov sa Soros rozhodol vytvoriť nadáciu aj v Maďarsku.

Svoj nápad predložil maďarským úradom. Uvádza, že mu pomohlo práve to, že v Maďarsku už pôsobili príjemcovia jeho štipendií a snažili sa mu pomôcť. Maďarské úrady si stanovili určité podmienky, avšak po dohode vzišla spolupráca Sorosovej nadácie a Maďarskej akadémie vied. To bol rok 1984 (s. 69).

Z tohto programu boli založené štipendiá pre spisovateľov a bádateľov zameraných na spoločenské vedy. Aj keď mali médiá zakázané písať o činnosti Sorosovej nadácie, podľa dohody mohla nadácia v novinách inzerovať (s. 30).

Soros píše: „Riadili sme sa zásadou podporovať akúkoľvek iniciatívu, ktorá bola spontánna a nevládna. Dotovali sme experimentálne školy, knižnice, amatérske divadelné spoločnosti, zväz hráčov na citaru, dobrovoľné spoločenské organizácie, umelcov a umelecké výstavy, ako aj kultúrne a výskumné projekty.“ (s. 30)

Aj keď postoj maďarských úradov bol rozpoltený, Soros a jeho ľudia len zriedka narážali na zásadný nesúhlas (s. 31).

Nadácia sa etablovala a v roku 1988 (!) jej dokonca maďarské ministerstvo školstva ponúklo príspevok 3 milióny dolárov ročne, čo Soros prijal (s. 47).

Čína

V roku 1986 po kladných skúsenostiach v Maďarsku vybudoval Soros obdobnú nadáciu aj v Číne (s. 33). Mala názov Nadácia pre reformu a otvorenú spoločnosť v Číne (s. 69). Už v tomto mu pomáhali spolupracovníci jeho maďarskej nadácie, ktorí vzdelávali čínskych ekonómov o reformných procesoch v Maďarsku (s. 33).

Tu však Soros čelil podozreniam, že je napojený na CIA. Tie zásadne odmietol (s. 35). Časť čínskej politickej reprezentácie sa ho zastávala (napr. Pao Tung, hlavný tajomník Čao C’-Janga, generálneho tajomníka komunistickej strany), avšak iné frakcie proti nemu brojili.

Za prvý rok fungovania (1986 – 1987) dostala čínska nadácia viac ako 200 žiadostí a udelila 40 grantov. Za druhý rok fungovania (1987 – 1988) dostala viac ako 2 000 žiadostí a udelila 209 grantov.

V knihe o osude nadácie Soros neuvádza konkrétnosti, ale na internetovej stránke jeho nadácie sa uvádza, že v roku 1989 z Číny odišla.

Poľsko

V roku 1988 založil Soros nadáciu aj v Poľsku. Bola nazvaná podľa Štefana Bátoryho, maďarského šľachtica, ktorý sa stal poľským kráľom. Soros uvádza jeden z Bátoryho výrokov „Pre Poliakov môžete urobiť veľa, ale nie s nimi.“ „Cítil som, že nadácia bola pomenovaná príhodne,“ dodáva k tomu (s. 38).

ZSSR

V roku 1987 prišiel Soros do Moskvy a začal rokovať s vládnymi predstaviteľmi, intelektuálmi aj disidentmi o možnosti zriadenia nadácie. Podľa sovietskych zákonov zriadil Sovietsko-americkú nadáciu pre kultúrnu výmenu.

Medzi prvé podporené programy patrili napr. „historické projekty zaoberajúce sa Stalinovou dobou, archív nevládnych organizácií, alternatívna skupina urbanistov, združenie advokátov, spotrebiteľská skupina, družstvo na výrobu kolieskových stoličiek a celý rad výskumných projektov zaoberajúci sa vymierajúcimi sibírskymi jazykmi, cigánskymi piesňami, ekológiou Bajkalského jazera atď.“ (s. 43).

Následne začal Soros expandovať do iných zväzových republík ZSSR. V roku 1989 založil Ukrajinsko-americkú nadáciu pre obrodenie Ukrajiny (s. 45). Koncom roku 1989 navštívil pobaltské republiky a v dvoch z nich v čase písania knihy (1990) zakladal pobočky. Ďalšie sa v čase písania knihy pripravovali v Sverdlovsku (dnes Jekaterinburgu), Leningrade (dnes Petrohrade) a Irkutsku (s. 45).

Československo

Soros píše: „Po zamatovej revolúcii v Prahe sa v plnej zbroji ako Pallas Aténa vrhla do práce Nadácia Charty 77, ktorú som podporoval od roku 1981. František Janouch, jej zakladateľ a predseda, odletel do Prahy a o týždeň neskôr, 13. decembra, som sa k nemu pripojil i ja. Zriadili sme výbory v Prahe, Brne a Bratislave a ja som im dal k dispozícii milión dolárov.“ (s. 49)

„S pomocou novo menovaného ministra financií Václava Klausa sme na najbližšiu menovú aukciu vrhli 100 000 dolárov. (...) Behom týždňa sme začali poskytovať prvé dotácie, ktoré umožnili organizáciám práve sa vynárajúcim z podzemia ako Občanské fórum (dnes [v čase písania knihy] vládnuca strana) a denník Lidové noviny platiť svojich zamestnancov.“ (s. 49)

Ďalej Soros píše ako spolu s kniežaťom Karlom Schwarzenbergom, ďalším podporovateľom Nadácie Charty 77 (v čase písania knihy vedúcim kancelárie prezidenta Václava Havla) navštívili úradujúceho predsedu vlády Mariána Čalfu (s. 49).

V čase písania knihy mala Nadácia Charty 77 dostať veľkú dotáciu od českej vlády (s. 163).

Ostatné krajiny východného bloku

V čase písania knihy (január 1990) sa Soros práve chystal do Rumunska a Bulharska. Na stránke jeho nadácie sa píše, že do piatich rokov po páde Berlínskeho múru Nadácia otvorenej spoločnosti otvorila sieť kancelárií v Albánsku, Bulharsku, Česku, Estónsku, Kazachstane, Kirgizsku, Litve, Lotyšsku, Moldavsku, Rumunsku a Slovensku.

Sorosove aktivity po roku 1989

Koncom roku 1989 sa socialistické režimy vo východnej Európe definitívne zrútili.

Sorosove pôsobenie vo východnom bloku tým však neskončilo. Ako sám opakovane zdôrazňuje: „Nestačí rozbiť mocenské centrum uzavretej spoločnosti; je potrebné sformovať novú autoritu, ktorá má dostatok síl k tomu, aby dala vzniknúť otvorenej spoločnosti.“ (s. 69)

Soros sa ďalej angažoval, ale začal pôsobiť viac verejne: „Stal som sa verejnou osobou; vlastne som začal pôsobiť ako štátnik. Bola to trochu nenormálna situácia, pretože nereprezentujem žiadny štát (...)“ (s. 51). Inde píše, že začal pôsobiť ako „štátnik bez štátu“ (s. 171). Stretával sa s oficiálnymi predstaviteľmi štátov a niekedy aj najvyššími štátnikmi.

Soros videl v tomto období tri hlavné úlohy:

  • ekonomická prestavba východného bloku,
  • vytvorenie predpokladov pre integráciu východoeurópskych krajín do Európskeho spoločenstva (dnešná Európska únia),
  • podpora otvorenej spoločnosti budovaním inštitúcií otvorenej spoločnosti.

Ekonomická transformácia

Ešte v júni 1988 sa Soros zúčastnil konferencie o bezpečnosti, kde boli predstavitelia východných aj západných štátov. Predložil tam plán na zmluvu o vzájomnej bezpečnosti medzi NATO a Varšavskou zmluvou, ktorého súčasťou by bola aj rozsiahla ekonomická podpora sovietskeho bloku. Soros píše, že podľa novín bol jeho návrh na smiech (s. 51).

Sovietsky veľvyslanec v USA Jurij Dubinin taktiež túto myšlienku odmietol, ale pýtal sa Sorosa, či je niečo, čo by mohli v tomto smere spraviť Sovieti sami.

Soros vypracoval „náčrt trhovo orientovaného otvoreného sektoru, ktorý by bol implantovaný do tela riadenej ekonomiky“ (s. 51). Dubininovi sa táto myšlienka zapáčila a Soros bol pozvaný do Moskvy na stretnutie so sovietskymi predstaviteľmi. Zostavil medzinárodnú komisiu expertov, ktorá spolu so sovietskymi odborníkmi mala bližšie rozpracovať plán prechodu na trhovú ekonomiku.

Vo východnom bloku sa vtedy v politickej reprezentácii objavovali dva hlavné smery:

  • zástancovia reformy, teda kontinuálneho prechodu k trhovému hospodárstvu (v Sovietskom zväze napr. Ryžkovov plán, v Poľsku prezident ústrednej banky Bakka (s. 139, s. 273)) ;
  • zástancovia transformácie, teda diskontinuity a rýchleho prechodu na trhovú ekonomiku (v Sovietskom zväze napr. Šatalinov plán, ktorý Soros podporoval či v Poľsku Balcerowiczov plán (s. 138, s. 273)).

Soros bol od počiatku zástancom diskontinuity v oblasti ekonomického prechodu. „Systém nemôže byť reformovaný, musí byť transformovaný, bolo moje motto,“ píše, pričom sa označuje za „horlivého zástancu radikálneho skoncovania s minulosťou“ (s. 273). Na s. 146 zase radí predaj štátnych podnikov zahraničným záujemcom spojiť so znížením dlhu, aby bol lepšie politicky presaditeľný.

Soros taktiež opakovane zdôrazňuje, že na presadenie diskontinuity je najlepší a aj potrebný zásah západných krajín. V knihe sám uvádza, že „sa snaží vyslovovať svoje názory verejne a ovplyvňovať západnú politiku“ (s. 69).

„Ale najlepšia pre navodenie diskontinuity by bola cudzia intervencia. Ako som vysvetlil v tejto knihe a ako sa snažím vysvetliť v reálnom svete od leta 1988, na zastavenie zdanlivo nezvratného procesu rozpadu je nevyhnutný deus ex machina západnej pomoci.“ (s. 273)

„Všeobecne vládne presvedčenie, že premenu totalitnej spoločnosti na pluralistickú musia uskutočniť tí, ktorých sa to týka a že každé zasahovanie zvonku je tu nielen nevhodné, ale priamo škodlivé. Tento názor je nesprávny.“ (s. 90)

Soros ďalej dôvodí: „Ľudia, ktorí po celý svoj život žili v totalitnom systéme, môžu túžiť po otvorenej spoločnosti, avšak chýbajú im znalosti a skúsenosti potrebné k jej nastoleniu. K tomu, aby sa ich nádeje stali skutočnosťou, potrebujú podporu zvonku.“ (s. 90 – 91)

Integrácia do európskych štruktúr

Po páde sovietskeho trhu sa vo väčšine východných krajín začal ekonomický prepad a obdobie nestability. Soros to vnímal ako rizikový faktor pre presadenie sa demagogických nacionalistických síl.

Soros na jednej strane oceňuje aj pozitívne stránky nacionalizmu:

„Nacionalizmus má dve tváre, ktoré sa dajú jednoducho odlíšiť. Jedna je pozitívna, kultúrna, usilujúca sa o sebavyjadrenie a podporujúca úsilie ostatných národností. To je nacionalizmus, ktorý sa prevalil cez Európu v roku 1848. Druhá je primitívna, násilná, zameraná proti iným národom. To je látka, z ktorej sa tvoria občianske vojny. Pozitívna stránka nacionalizmu zapadá do poňatia otvorenej spoločnosti: jeho zhubná stránka je živnou pôdou uzavretých spoločností.“ (s. 82)

Soros ďalej píše, že jednotlivé národné hnutia sa spočiatku za Gorbačova vyvíjali v pozitívnom duchu, ale postupne sa zradikalizovali a stali sa nebezpečnými. Najviac Sorosa znepokojuje nástup ruského nacionalizmu (s. 82).

Na druhej strane je však v celom zvyšku knihy nacionalizmus vnímaný ako hrozba, bez ocenenia jeho pozitívnych stránok.

Podľa Sorosa východná Európa „balancuje na ostrí noža.“ (s. 154). Jej krajiny stavia pred dve krajné možnosti: „buď sa budú integrovať do Európy alebo sa začnú vracať do minulosti“ (s. 149). Inými slovami:

„Stredoeurópsky priestor sa buď rozpadne na malé, viac-menej uzavreté jednotky podľa národnosti alebo sa stane súčasťou univerzálneho otvoreného systému, ktorý je symbolizovaný slovom ‚Európa‘.“ (s. 97) „Skutočná alternatíva je medzi šovinistickým nacionalizmom na jednej strane a hospodárskym rozvojom a stabilitou na strane druhej.“ (s. 99)

I tu Soros zdôrazňuje, že je veľmi dôležitý postoj Západu a na to, aby sa východoeurópske štáty nevydali cestou nacionalizmu, je kľúčová západná podpora: „Proces rozkladu musí prejsť do postupnej integrácie do západnej spoločnosti a tento proces sa nedá realizovať bez západnej podpory.“ (s. 67)

Na inom mieste uvádza, že pokiaľ sa bude ekonomická situácia zhoršovať „vedenie stratí dôveryhodnosť a môžu ho nahradiť ľudia radikálnejší a menej skúsení, ktorí budú uskutočňovať demagogickú politiku. Integrácia do Európy by toto nebezpečenstvo odstránila.“ (s. 103)

Soros preto navrhuje, že by mal byť daný „principiálny súhlas s členstvom východoeurópskych krajín v Spoločenstve [vtedajšej podobe toho, čo sa v roku 1992 stalo Európskou úniou]“ (s. 104).

Do doby, v ktorej bude možné uskutočniť úplnú integráciu, by malo toto spojenie byť voľnejšie a malo by zahŕňať „prístup na Spoločný trh, ekonomickú podporu zo Západu a rozmanitosť kultúrnych a inštitucionálnych väzieb, ktorá bude v prospech pluralistickej spoločnosti“ (s. 104).

Soros uvádza, že myšlienka integrácie do Európy má v bývalom sovietskom bloku popularitu: „Európa má pre Východoeurópanov obrovskú emočnú príťažlivosť, ktorá vyváži akúkoľvek túžbu po minulosti. Táto príťažlivosť je nielen materiálna, ale aj intelektuálna a spirituálna.“ (s. 98)

V rámci Sovietskeho zväzu Soros navrhuje, aby sa pre zmiernenie napätia zmenil na konfederáciu, ktorá by zabezpečila väčšiu slobodu zväzovým republikám (s. 93). Tým by sa jednak obmedzila vojenská hrozba, ktorú predstavuje Sovietsky zväz ako súdržná moc a výrazne by sa znížilo riziko občianskej vojny. Soros píše, že takéto riešenie má nesmiernu cenu a Západ musí byť pripravený zaň zaplatiť (s. 93).

Budovanie inštitúcií otvorenej spoločnosti

„Pôvodný cieľ bol dosiahnutý: komunistický systém je nadobro mŕtvy. Mojím novým cieľom je namiesto tohto systému ustanoviť otvorenú spoločnosť. (...) Moje nadácie sú asi jediné, ktorých hlavným cieľom je práve vytvorenie otvorenej spoločnosti. Sieť týchto nadácií dnes prestupuje celým regiónom.“ (s. 155)

Po uskutočnení revolúcie a páde komunizmu Soros dospel k záveru, že je potrebné zriadiť inštitúcie, ktoré budú šíriť myšlienky, ktoré revolúciu inšpirovali (s. 156). Malo by ísť už o trvalé inštitúcie (s. 161).

Soros však tiež píše, že v prípade národných nadácií, ktoré zakladal, by nemalo ísť o trvalé inštitúcie. Podľa neho by totiž podpora občianskej spoločnosti nemala trvať po tom, čo bol rozbitý represívny systém a otvorená spoločnosť zapustila prvé korene (s. 161).

V rozpore s týmto tvrdením je skutočnosť, že na Slovensku Nadácia otvorenej spoločnosti existuje aj takmer 30 rokov po tom, čo Soros napísal tieto riadky. Až do roku 2012 vrátane pochádzala drvivá väčšina jej príjmov zo zahraničných pobočiek OSF.

Po roku 2012 sa hlavným sponzorom postupne stali Európska únia a fondy EHP a Nórska, teda valná väčšina financovania NOS ani dnes nepochádza z občianskej spoločnosti, ale vládneho sektora.

V rámci budovania inštitúcií Soros uvádza dva pilotné projekty, ktoré sa práve rozbiehali v čase písania knihy:

  • Stredoeurópsku univerzitu, ktorej Soros prisľúbil podporu 5 miliónov dolárov ročne po dobu 5 rokov; myšlienku tejto univerzity podporoval aj československý prezident Havel (s. 156);
  • medzinárodná sieť, ktorá bude pomáhať umiestňovať kandidátov z východnej Európy ako praktikantov do západných firiem.

Zmenila sa aj filozofia fungovania Sorosových nadácií: predtým podporovali takmer každú spontánnu občiansku iniciatívu (s. 30). V tomto čase si však začali vypracovávať konkrétne priority, ktoré chcú podporovať a postupne rušiť možnosť voľného podávania grantov (s. 164).

Záver

V tomto článku sme si uviedli úryvky a zhrnutie knihy Georga Sorosa Zmenka na demokraciu z roku 1991.

Soros a jeho nadácie pôsobia v regióne východnej Európy už od 80. rokov 20. storočia, čo je už približne taká dlhá doba, ako na Slovensku trval socializmus. V roku 1988 jeho maďarskú nadáciu dokonca podporila aj vtedajšia (ešte socialistická) vláda sumou 3 milióny eur.

Hlavným cieľom Georga Sorosa pred rokom 1989 bolo „rozlamovanie komunistickej štruktúry“.

Po roku 1989 Soros presadzoval:

  • integráciu východnej Európy do Európskeho spoločenstva (neskôr Európskej únie),
  • čo najrýchlejší prechod na trhové hospodárstvo a otvorenie východoeurópskych trhov svetovému kapitálu,
  • budovanie otvorenej spoločnosti podporou inštitúcií ako Stredoeurópska univerzita.

Pri všetkých týchto cieľoch považoval za kľúčovú „pomoc“ zo Západu, ktorú nazýva tiež „intervenciou“.

Všetko toto malo predísť aj tomu, aby sa vo východnej Európe rozšíril „šovinistický nacionalizmus“.

Presadzovanie týchto cieľov Soros prezentoval jednak ako pomoc východnej Európe, ale tiež ako dôležitú vec pre západné krajiny (z hľadiska bezpečnostného, ekonomického a politického).

V ďalšom článku si tieto udalosti zhodnotíme s odstupom viac ako 30 rokov a poukážeme na to, čo pre východnú Európu znamenali.

Zdroj

Soros, G. (1991). Směnka na demokracii. Praha: Prostor. Vydané v spolupráci s Československou nadáciou Charty 77 a Archívom Jana Patočku pri Filozofickom ústave Československej akadémie vied.

Zdroj obrázku: BBC News