Ako Soros ovplyvnil východnú Európu za vyše 30 rokov – zhodnotenie

V predchádzajúcom článku sme zhrnuli, ako George Soros zasahoval do politického a spoločenského diania vo východnej Európe. Sám to opísal v knihe Zmenka na demokraciu (1991). V tomto článku si zhodnotíme kroky, ktoré presadzoval a prezentoval ako pomoc pre východnú Európu. Ukážeme si, že aj ich následkom boli krajiny východnej Európy prevalcované západným vplyvom v oblasti politickej, ekonomickej aj kultúrnej, čo značne oslabilo možnosti hľadať samostatnejšiu cestu pre tieto krajiny.

Čo konkrétne Soros presadzoval, sme podrobnejšie aj jeho vlastnými slovami uviedli v našej recenzii jeho knihy. Pre zhrnutie je to okrem pádu socializmu následná integrácia východoeurópskych krajín do Európskej únie, transformácia ekonomiky a otvorenie východoeurópskych trhov globálnemu kapitálu a budovanie otvorenej spoločnosti.

V tomto článku jeho kroky iba zhodnotíme.

Možnosti po páde socializmu

30 rokov po páde socializmu je Slovensko v princípe západnou krajinou: čo sa týka ekonomického a politického systému, ako aj prevládajúcej kultúry. Dnes sa nám javí takýto vývoj samozrejmý a takmer jediný možný. Nebolo to však tak.

Ešte pred 30 rokmi boli štruktúry východného bloku prakticky úplne oddelené od západných sfér vplyvu a tamojších oligarchov. Komunistické špičky sa zároveň za každú cenu snažili brániť vplyvu „západného imperializmu“ vo sfére ekonomickej, politickej aj kultúrnej (avšak s postupným obmäkčovaním).

Po páde centrálnej moci komunistickej strany sa uvoľnil obrovský politický, mocenský a ekonomický priestor. Nebolo jasné, čo sa stane. Hlavné scenáre boli v zásade tri:

  • východná Európa sa bude začleňovať do EÚ, NATO, otvorí svoje trhy a de facto úplne prevezme západný spôsob fungovania v ekonomike, politike aj kultúre, čím v mnohom stratí svoju suverenitu;
  • východná Európa sa otvorí Západu aj globálnemu trhu, ale kľúčové parametre suverenity (ekonomickej, kultúrnej aj politickej) si ponechá vo vlastných rukách; prechod na trhový systém bude uskutočňovať opatrne a s cieľom zachovať kľúčový vplyv v rukách svojich elít;
  • východná Európa sa uzavrie voči vplyvom zo Západu, odmietne sa integrovať a bude sa izolovať (bude zavádzať protekcionistické bariéry obchodu, uzavrie svoje hranice, bude presadzovať nacionalistickú rétoriku atď.).

Tretia možnosť bola veľmi nepravdepodobná, keďže by znamenala v podstate replikáciu mnohých čŕt socializmu – práve tie však už rozhodujúca časť obyvateľstva chcela odstrániť.

Zjednodušene povedané sme teda po páde socializmu mali reálne na výber z prvých dvoch možností.

Západ presadil svoje záujmy

Mnohí západní oligarchovia – jedným z nich bol aj George Soros – sa zasadzovali za prvú možnosť, ktorá je najvýhodnejšia pre Západ a tamojších oligarchov. Ukážeme si to na dvoch príkladoch.

Prechod na globalizovanú trhovú ekonomiku nám materiálne pomohol, ale v mnohom sme prišli o suverenitu

Po prvé, prechod na trhovú ekonomiku skutočne prispel k istému zlepšeniu životnej úrovne vo východoeurópskych krajinách. Aj keď porevolučná priemerná mzda dosiahla úroveň z čias socializmu až v roku 2007 a za nárast životnej úrovne do veľkej miery technológie, ktoré by sa rozvíjali tak či tak. V tomto článku však nie je priestor rozoberať tieto aspekty detailnejšie.

Na druhej strane nárast životnej úrovne nastal za cenu toho, že nadnárodné korporácie zo Západu do značnej miery ovládli tunajšie trhy. V roku 2018 bolo 15 z 20 najsilnejších firiem (podľa tržieb) na Slovensku väčšinovo zahranične vlastnených (zdroj, okolo 29:00).

Globalizovaný trh korporáciám poskytuje dostatočné možnosti využívať lacnú pracovnú silu, vyjednať si daňové úľavy, investičné stimuly či iné zvýhodnenia od miestnych vlád a prelievať značnú časť ziskov do západných krajín.

Veľký ekonomický vplyv sa následne prelieva do spoločenského a politického vplyvu, napr. v často zideologizovanej „filantropii“, ktorá presadzuje geopolitické záujmy Spojených štátov amerických.

Nehovoriac o tom, že mnohé nadnárodné korporácie boli usvedčené z rozsiahlych korupčných praktík a ich zásahy do politického vývoja sú často v priamo rozpore s princípmi demokracie. Podrobne sme o tom informovali v relácii korupcia globálnej oligarchie.

Vo východnej Európe tesne po roku 1989 neexistovala dostatočne skúsená vrstva domácich podnikateľov – nemala sa kedy utvoriť. Domáce hospodárske elity nemali skúsenosti s konkurenčným prostredím, globálnym obchodom a neregulovanými trhmi.

Naopak, západné firmy mali desaťročia skúseností pôsobenia vo vysoko konkurenčnom prostredí a vyspelé technológie a procesy riadenia ľudských zdrojov a investícií.

V rámci daných pomerov rýchla privatizácia preto musela prakticky nevyhnutne dopadnúť tak, že sa k najväčším majetkom dostali nadnárodní giganti alebo domáci špekulanti, veľkú časť z ktorých časom nadnárodné korporácie skúpili.

Druhou možnosťou bolo ponechať väčšiu časť vplyvu v rukách domácich elít. To by vyžadovalo postupnejší prechod na trhový systém. Treba otvorene povedať, že pokusy o vytvorenie „domácej kapitálotvornej vrstvy“ dopadli mnohými kauzami napr. Mečiarovskej privatizácie.

Po neúspechoch mečiarovskej privatizácie sa koncept „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ zdiskreditoval a nikto naň seriózne nenadviazal. Neprebehla však reálna spoločenská diskusia o tom, čo bolo chybou prevedenia a čo chybou princípu.

Práve mnohí predstavitelia politických mimovládok, ktorých niektorí predstavitelia sa dostali priamo do vlád SR (Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš), ani takúto alternatívu nehľadali. Automaticky sa predpokladalo, že najlepšou (jedinou?) možnosťou je prílev zahraničného kapitálu. Ten ale automaticky znamená aj prílev zahraničného vplyvu.

Integrácia do Európskej únie opäť oslabila našu suverenitu

Integrácia do západnej Európy nám bola prezentovaná ľúbivými heslami o vyššej životnej úrovni, západných platoch či otvorených hraniciach. Objektívne treba povedať, že táto vízia sa v niečom splnila.

Pre objektivitu si však treba uvedomiť, že mnohé pozitívne zmeny, ktorými naša spoločnosť prešla (zvýšenie životnej úrovne, väčšia vláda práva oproti 90. rokom) sú aj prirodzeným vývojom spoločnosti a situácia by sa po 90. rokoch zrejme upokojila tak či tak. 

Ťažko povedať, ktoré aspekty zvýšenia životnej úrovne boli dôsledkom ktorých politických rozhodnutí – tieto skutočnosti nie sú seriózne preskúmané.

Na druhej strane po desaťročiach môžeme zhodnotiť, že ekonomický, kultúrny a politický vplyv ide takmer výhradne zo západu na východ.

Západné krajiny si od strednej a východnej Európy nevzali prakticky nič, okrem lacnej pracovnej sily a časti obyvateľstva, ktoré emigrovalo. Vlastne nijak sa neobohatili našou kultúrou, neprevzali nič typicky východoeurópske a nerozšírili o to svoju kultúru.

Naopak, naše krajiny sa čoraz viac začínajú podobať Západu, so všetkými jeho výhodami aj nevýhodami (vyspelé technológie a materiálny blahobyt, no na druhej strane jednostranná ideológia ľudských práv, multikulturalizmus, politiky inklúzie a diverzity, relativizácia morálnych hodnôt, hedonizmus a plytký konzum atď.).

Absencia pronárodných slovenských elít

K propagácii trendov globalizácie a integrácie spojenej s oslabovaním národnej suverenity v kľúčových oblastiach sa, žiaľ, pridala nemalá časť domácej inteligencie, ktorej mnohí predstavitelia boli podporení západnými financiami.

V roku 1989 veľká časť obyvateľstva chcela zmenu od socializmu. Pri pohľade na slobodu a materiálny blahobyt Západu bolo v euforickej revolučnej atmosfére možno ľahké uveriť, metaforicky povedané, dobrotivému „strýčkovi“ zo Západu. Teda zámorským filantropom, ktorí na prvý pohľad naozaj zdanlivo nezištne ponúkali milióny na rozvoj občianskej spoločnosti a demokracie.

Problém je však v tom, že tieto koncepcie „občianskej spoločnosti“ nepodnecovali domáce obyvateľstvo k hľadaniu vlastnej identity, ale importovali hotový produkt, vyvinutý v zahraničí.

Soros a podobní filantropi radi zafinancovali intelektuálov, ktorí tento koncept následne v spoločnosti šírili.

Príkladom, o ktorom sme už písali, je Martin Šimečka, dlhoročný šéfredaktor SME, ktorý bol predstaviteľom Nadácie Charty 77. Táto nadácia dostala od Sorosa aspoň milión dolárov (Soros, G. (1991). Směnka na demokracii. Praha: Prostor. s. 149) a Šimečka sa taktiež zúčastnil rôznych vzdelávacích pobytov na Západe, ako sám píše vo svojej knihe.

Šimečka rámci svojho svetonáhľadu otvorene tvrdí, že východoeurópske národy nemajú Západu čo dať a jedinou možnosťou je prebrať liberálnu demokraciu západného typu, čo prezentuje ako objektívny záver.

Podobné názory možno vnímať u veľkej časti komentátorov médií ako SME či Denník N.

Na Slovensku, ale prakticky aj v susedných krajinách, chýbajú seriózne elity, ktoré by sa snažili hľadať tvorivé cesty pre posilnenie národných identít v súlade s dobovými požiadavkami, väčšiu ekonomickú, kultúrnu a politickú samostatnosť od Západu.

To by, samozrejme, neznamenalo ani šovinizmus, ani odtrhnutie sa od Západu, ale väčšiu autonómiu a otvorenosť inšpirovať sa jednak domácimi zdrojmi kultúry, ale aj východnými krajinami pre lepšie vyváženie.

Stredná cesta pre strednú Európu

Stredná a východná Európa majú dostatočný ľudský aj kultúrny potenciál, aby šli viac samostatnou cestou. Západom sa môžeme inšpirovať – čo pre nás môže byť veľmi prínosné –, ale pri tvorbe kultúry a politiky by sme mali vychádzať z jasného poznania toho, kým sme a čo tvorí jadro našej identity.

Soros prezentoval pre krajiny východnej Európy nezmyselnú dilemu: buď sa pripojíte do systému globálneho kapitalizmu a premeníte sa na de facto nekritickú kópiu západných krajín, alebo upadnete do demagogického a šovinistického nacionalizmu.

Mnohí tunajší intelektuáli – ktorých často jeho nadácia nejakou formou podporila – mu uverili alebo dospeli k podobnému záveru.

Tieto dve cesty však predstavujú dva extrémy. V skutočnosti existuje aj tretia možnosť – otvorenosť voči svetu, ale zároveň s tým definovanie vlastnej, samostatnej identity v oblasti kultúry, politiky a ekonomiky.

Na jej detailné a aplikovateľné vypracovanie by však bolo potrebné množstvo filozofov, ekonómov, historikov, právnikov, sociológov, psychológov a iných odborníkov, ktorí by túto víziu mohli definovať a premieňať ju na realitu.

Takíto ľudia sú tiež súčasťou občianskej spoločnosti, avšak nemajú takú oporu v zahraničných ambasádach, Európskej únii, nadnárodných korporáciách, médiách hlavného prúdu a nedostali také množstvo peňazí.

Je v podstate len ľubovôľou západných filantropov, že nezafinancovali ľudí s takýmto svetonázorom, ale tým opačným. Tým však prispeli nie k posilneniu občianskej spoločnosti, ale predovšetkým svojich vlastných záujmov a vplyvu nadnárodných korporácií. Aj v tom možno do veľkej miery vidieť posolstvo Georga Sorosa.

Zdroj obrázku: Sean Gallup/Newsweek

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore