Spojenci politických mimovládok 4: politici a preberanie moci

V sérii článkov o spojencoch politických mimovládok sme sa zaoberali už materskými organizáciami niektorých z nich, zahraničnými ambasádami, médiami, korporáciami, Európskou úniou, známymi osobnosťami či akademikmi. Všetci títo aktéri predstavujú podporu v politickom boji pre istý názorový tábor. Pripravujú pôdu na to, aby sa ľudia s určitým hodnotovým ukotvením mohli ujať vlády v štáte. V tomto článku si konkrétne ukážeme, ako sú politické mimovládky napojené na politické strany a ako celá sieť ich spojencov napomáha zvýšeniu šance úspechu politikov, ktorých program je blízky ideológii politických mimovládok.

Táto séria článkov bola podkladom pre piatu reláciu cyklu Politické mimovládky. Celú reláciu si môžete vypočuť v archíve Slobodného vysielača.

Články v sérii:

Politické strany a vlády

Už vzhľadom na ich názov by mimovládne organizácie nemali vykonávať vládnu (verejnú) moc. Prax však ukazuje, že niektorí poprední predstavitelia politických mimovládok sa stávajú členmi, či priamo predsedami, vlád.

Pokiaľ zamestnanec či predstaviteľ politickej mimovládky vstúpi aktívne do politiky, zväčša odstúpi zo svojich pozícií v danej mimovládke. To však nerobí menej problematickou skutočnosť, keď sa politik, ktorý dlhé roky pracoval pre organizácie platené zahraničnými oligarchami, stane napríklad prezidentom či predsedom vlády štátu.

Uveďme si niekoľko príkladov.

Vláda Ivety Radičovej

Najlepšou ukážkou toho, ako dokázali predstavitelia sektora politických mimovládok získať vplyv až vo vláde štátu, je vláda Ivety Radičovej. Boli v nej nasledujúci predstavitelia tohto sektora:

  • Iveta Radičová – predsedníčka vlády:
  • Rudolf Chmel – podpredseda vlády SR pre menšiny:
  • Ivan Mikloš – podpredseda vlády a minister financií:
  • Mikuláš Dzurinda – minister zahraničných vecí:
  • Eugen Jurzyca – minister školstva:
  • Lucia Žitňanská – ministerka spravodlivosti:
    • členka správnej rady Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť v roku 2007,
    • v iných rokoch však v SGI nepôsobila.

Z 15 členov vlády Ivety Radičovej bolo 6 predstaviteľmi sektora politických mimovládok, z toho 5 boli významnými predstaviteľmi sektora, vrátane predsedníčky vlády a 2 zo 4 podpredsedov vlády.

Keď Iveta Radičová kandidovala za prezidentku v roku 2009, politické mimovládky zverejnili vyhlásenie „Volíme Ivetu Radičovú!“, kde sa, okrem iného, písalo:

„Iveta Radičová je jedna z nás. Opiera sa o hodnoty demokracie, váži si občanov a občianky, otvorene stojí na ich strane. (…) My, ľudia z mimovládnych organizácií, si u Ivety Radičovej ceníme jej politickú kultúru, odbornosť a slušnosť. Dôverujeme jej, preto podporujeme jej zvolenie za prezidentku Slovenskej republiky.“

„Nová opozícia“ – Progresívne Slovensko a Spolu

Významné prepojenia so sektorom politických mimovládok majú aj strany Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia.

Progresívne Slovensko:

  • Michal Truban – predseda: bol v správnej rade Transparency International,
  • Irena Bihariová – podpredsedníčka: bola riaditeľkou Ľudí proti rasizmu,
  • Michal Šimečka – podpredseda: syn známeho predstaviteľa sektora Martina Šimečku, avšak nenašli sme, že by sa angažoval priamo v politických mimovládkach,
  • Zora Jaurová – podpredsedníčka: vo výročnej správe Aliancie fair-play za rok 2013 bola v poďakovaniach; bola tiež v redakčnej rade Denníka N,
  • Ivan Štefunko – bývalý predseda: v roku 2015 daroval Nadácii otvorenej spoločnosti 3 000 eur, v roku 2007 bol členom správnej rady Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť,
  • Zuzana Čaputová – bývalá podpredsedníčka: dlhoročná spolupracovníčka VIA IURIS (podrobnejšie sme jej prepojenia popísali tu).

Strana Spolu:

  • Miroslav Beblavý – predseda: spoluzakladateľ Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť, podľa stránky dodnes čestný člen valného zhromaždenia, jeho manželka Emília Sičáková-Beblavá bola dlhoročnou riaditeľkou Transparency International Slovensko (1998 – 2009), dodnes je v správnej rade (nie je však členkou strany Spolu, resp. sa to neuvádza na stránke),
  • Erik Baláž – podpredseda – dlhoročný aktivista Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,
  • Juraj Hipš – člen predsedníctva, tieňový minister školstva – v rokoch 2016, 2017 a 2018 člen správnej rady Nadácie otvorenej spoločnosti,
  • Pavel Nechala – člen predsedníctva – podľa oficiálnej stránka Spolu „od roku 2001 spolupracuje so slovenskou pobočkou Transparency International“; vo výročnej správe za rok 2004 je vedený ako „právny expert TIS“.

U zvyšných dvoch podpredsedov a šiestich členov predsedníctva strany Spolu sme prepojenia na sektor politických mimovládok nenašli.

Iveta Radičová v roku 2018 v rozhovore pre aktuality povedala, že Richard Sulík jej ponúkol miesto predsedníčky SaS.

Aj vlády mimovládkarov mali korupčné kauzy

Predstavitelia politických mimovládok často hovoria o transparentnosti, vláde práva či boji proti korupcii.

Za pozornosť však stojí skutočnosť, že pokiaľ sa ľudia z tohto sektora dostali k moci, spájali sa s nimi podobné korupčné kauzy ako s inými vládami.

Napríklad Mikuláš Dzurinda, ktorého nástup k moci priamo podporovala masívna kampaň politických mimovládok OK98 a americká vláda. Dzurinda bol sám človekom zo sektora politických mimovládok – jeden zo zakladateľov MESA10. Táto mimovládka bola dlhodobo financovaná aj Nadáciou otvorenej spoločnosti.

Kauzy Dzurindových vlád, od financovania strany schránkovými firmami po kauzu Gorila, sú notoricky známe. Pomerne podrobne ich spracovala aj nadácia Zastavme korupciu. 

Napriek korupčným kauzám boli Dzurinda aj Mikloš „recyklovaní“ vo vláde Ivety Radičovej, ktorej mediálny imidž bol založený na zásadovosti a morálnosti.

Radičovej minister zdravotníctva Ivan Uhliarik bol prezývaný „Pentliarik“, pretože za jeho ministrovania v rezorte získali vplyvné pozície ľudia z prostredia Penty (vrátane riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne, riaditeľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou či vedúceho odboru informatiky ministerstva zdravotníctva).

Mnohé súvislosti či indície odhalil aj spis Gorila, kde sú v korupčných súvislostiach spomínaní priamo významní ľudia z politických mimovládok (Rudolf Chmel či Ernest Valko (v rokoch 2004, 2005, 2006 a 2008 člen správnej rady Nadácie Milana Šimečku)).

Pochopiteľne, pri hodnotení informácií z tohto spisu treba byť veľmi opatrný. Pri väčšine korupčných káuz máme ale k dispozícii len indície, pričom Gorila je jednou z najsilnejších.

Aj keď z vlád Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nebol nikto za korupciu odsúdený, indície ukazujú podobné schémy kontaktov s oligarchami, ako mali vlády Roberta Fica.

Riziko konfliktu záujmov

Pokiaľ by sa opäť k moci dostali politické strany blízke politickým mimovládkam, hrozí riziko konfliktu záujmov. Mnohé mimovládky, ako aj médiá, majú totiž za úlohu kontrolovať vládnu moc a odhaľovať korupčné kauzy.

Je preto namieste klásť otázku, ako zabezpečiť ich objektivitu smerom k vláde, kde budú mať silný vplyv ich bývalí kolegovia. Napr. Michal Truban bol v správnej rade Transparency International, ktorú dlhodobo viedla manželka Miroslava Beblavého.

Podobné otázky vznikajú vo vzťahu k médiám, keďže tri významné denníky (SME, Denník N, Aktuality) sú prepojené so sektorom politických mimovládok (podrobné analyzované a odzdrojované tu).

Sieť sektora politických mimovládok – ako získava moc

Podstata siete

V niekoľkých článkoch sme písali o tom, že politické mimovládky majú vplyvných spojencov, s ktorými utvárajú, metaforicky povedané, sieť, komunitu či sektor.

Ak sa aktéri spoja do siete, v podstate každý má prístup k poznaniu, kontaktom a skúsenostiam toho druhého. Ten pozná toho, ktorý pozná toho, ktorý má kontakt na toho, ktorý vie vybaviť to. Takýmto reťazením kontaktov a skúseností sieť dokáže získať vplyv.

Sieťovanie je bežný a prirodzený fenomén, ktorý sa objavuje aj v iných oblastiach života (podnikanie, politika, akademická obec a pod.).

Metaforicky povedané, ľudia v sieti sú na jednej lodi, aj keď sa každý môže venovať inej profesii a špecializovať na inú oblasť. Členstvo

Členmi siete sú profesionáli z rôznych odvetví, ktorí si vedia vypomôcť: odporučením zamestnanca, obchodnej príležitosti, neformálnou radou, odborným stanoviskom, rýchlym dodaním informácie či zvýhodnenou cenou pri dodávke služby.

Zdalo by sa, že ide o drobnosti: no niekto, kto je mimo siete, by musel platiť často drahé služby, čakať na dodanie výstupov a pod., čo by značne znížilo jeho možnosť efektívne a rýchlo reagovať na aktuálne dianie – ktoré je práve pri premieňaní spoločnosti kľúčové.

Netvrdíme, že je tu určité centrálne riadenie. Sieť sa vytvorí prirodzene, pokiaľ sú na to vhodné podmienky, teda svoju pôsobnosť môže vykonávať dostatočné množstvo určitým spôsobom hodnotovo zameraných ľudí.

Sieť si netreba predstavovať ani ako niečo ucelené: je tvorená neformálnymi prepojeniami rôznych komunít a inštitúcií.

Čo je dôležité, predpoklady na vytvorenie siete okolo politických mimovládok boli dané do veľkej miery práve zahraničnou podporou: financovaním, materskými organizáciami zo zahraničia či nadnárodnými korporáciami.

Ideológia ako jednotiace jadro

Jednotiacim prvkom komunity, ktorá sa vytvára okolo politických mimovládok, je ideológia, ktorá bola na Slovensko importovaná zo Západu hlavne po roku 1989. Jej hlavné body sme už popisovali:

  • geopolitika – presadzujú prozápadnú orientáciu, hlbšiu integráciu v EÚ, silnejšie spojenectvo s USA a NATO;
  • multikulturalizmus – presadzujú otvorenú, multikultúrnu spoločnosť, podporujú migráciu z krajín (aj) tretieho sveta, bojujú proti predsudkom a xenofóbii;
  • práva menšín – stavajú sa za požiadavky LGBT ľudí a etnických menšín;
  • občiansky princíp – príslušnosť k národu nepovažujú za významnú hodnotu, národnému cíteniu nepripisujú dôležitosť;
  • nadnárodný aspekt – sú za zmenšovanie právomoci suverénneho národného štátu a prenos právomocí na úroveň nadnárodných organizácií, resp. zväzkov štátov (hlavne EÚ);
  • liberálna ekonomika, globálny kapitalizmus – presadzujú dereguláciu, voľný trh, slobodný pohyb kapitálu a odstránenie bariér pre zahraničných investorov (či ich priame zvýhodňovanie);
  • kritika konšpiračných teórií, podpora „kritického myslenia“ – vyzývajú na potrebu čeliť hlavne ruskej propagande a teóriám poukazujúcim na neprimerane silný vplyv ekonomických elít na chod sveta.

Nie každý, kto je v sieti, sa s touto ideológiou musí nevyhnutne úplne stotožňovať. Tá však tvorí jadro hodnôt siete. Pokiaľ by niekto s ideológiou nesúhlasil, buď by sa do siete nedostal, sám by odišiel, ostal by niekde na periférii, alebo by bol svoje názory neprezentoval.

Ako ilustráciu si možno predstaviť večierok Nadácie Pontis, ktorá organizuje práve takéto sieťovanie. V sektore sú dlhodobé spolupráce a partnerstvá s americkými korporáciami, podpora americkej ambasády, zastrešené dlhoročnými dobrými vzťahmi, ktoré sú navyše obojstranne prospešné.

Je ťažko predstaviteľné, že niekto v takomto prostredí by vyslovil napr. pochvalný názor na politiku Vladimíra Putina. Akiste by to neosožilo jeho postaveniu v sieti.

Nejde pritom o žiadnu „konšpiráciu“ – vyplýva to z toho, ako je sieť utvorená a zvyšok zabezpečia prirodzené mechanizmy sociálnych bublín, autocenzúry a pragmatické a racionálne správanie členov siete.

Členstvo v sieti je vecou prestíže

S tým, ako sa sieť etabluje, vzniká vedomie komunity: spájajú sa aktivisti, protikorupční bojovníci, výskumníci, sociálni inovátori, úspešní podnikatelia, investigatívni novinári, umelci a osobnosti.

Členstvo v tejto sieti sa tak stáva aj vecou prestíže a má aj obchodný rozmer. Členovia siete si vedia odporučiť pracovné a podnikateľské príležitosti, majú dobré šance získať študijné či pracovné pobyty, štipendiá, granty, kontakty. Majú dobrú šancu získať ocenenia od spriaznených organizácií či americkej ambasády.

Zároveň má táto komunita pozitívny obraz v médiách (ich aktivity sú médiami významne zastrešné) a je asociovaná s prospešnými spoločenskými zmenami.

Ako sieť získava vplyv a moc

Pokiaľ takáto komunita s jasne vymedzeným hodnotovým jadrom funguje roky, postupne sa jej členovia dostávajú k príležitostiam, získavajú skúsenosti a buduje sa jej pozitívne renomé (čomu napomáha aj skutočná charitatívna činnosť mimovládok).

Vďaka tomuto sociálnemu, imidžovému aj profesionálnemu kapitálu lobuje, presadzuje zmeny zákonov, ovplyvňuje verejnú mienku, vzdeláva a formuje mladých a získava spolupracovníkov, svojich odborníkov presadzuje na ministerstvá či rôzne verejné rady a komisie.

Keď nastane správny čas, nájdu sa konkrétne osobnosti, ktoré hodnoty siete premenia do konkrétneho politického programu a sformujú politické strany a hnutia

Videli sme, že predstavitelia politických mimovládok mali premiérov 3 vlád, vládli 10 rokov, majú prezidentku, majú najsilnejšiu opozičnú stranu, je im blízka najväčšia občianska iniciatíva – Za slušné Slovensko. Andrej Kiska, bývalý prezident a organizátor ďalšieho silného opozičného subjektu má taktiež hodnoty a rétoriku blízku sektoru politických mimovládok.

Andrej Kiska to povedal priamo: „Chceme prevziať moc.“

V súčasnosti sme teda práve svedkami výraznej politickej mobilizácie tejto komunity s cieľom získať čo najsilnejšiu pozíciu pri zostavovaní vlády po parlamentných voľbách v roku 2020.

Záver

V sérii štyroch článkov sme popísali spojencov politických mimovládok. Hovorili sme o materských organizáciách, zahraničných ambasádach, korporáciách, médiách, Európskej únii, umelcoch, akademikoch a politických silách.

S politickými mimovládkami sú prepojené spoločnými sponzormi, osobnými prepojeniami, spoluprácou na projektoch alebo hodnotovou blízkosťou.

Netvrdíme, že agenda, ktorú politické mimovládky predstavujú, nemá žiadnu oporu v domácom obyvateľstve.

Aj keď v mnohých dôležitých témach je menšinová, niektoré nimi presadzované opatrenia či názory podporujú aj desiatky percent obyvateľstva, napr. podľa prieskumu IVO z roku 2017 je multikulturalizmus (aj keď nie je špecifikované, v akej miere a forme) blízky 32 % obyvateľov Slovenska.

Podľa prieskumu Focusu z roku 2016 bolo na Slovensku za registrované partnerstvá homosexuálov 40 %, za manželstvá 27 % a za adopcie detí homosexuálnymi pármi 20 % obyvateľov, podľa prieskumu (prieskumy verejnej mienky bližšie rozoberáme tu).

Nástupu politických síl blízkych politickým mimovládkam aktuálne napomáhajú aj početné kauzy a celková únava vládnej reprezentácie vedenej Smerom.

Rozhodne neplatí, že zmena politickej mapy je dielom len zahraničných aktérov. Platí však, že tí k nej významne dopomohli, hlavne finančne a nastavením priorít a cieľov cez grantovú politiku (na túto tému pripravujeme samostatný text).

Treba tiež brať do úvahy, že táto sieť pôsobí globálne, nastoľuje témy diskurzu a vykonáva lobing v krajinách po celom svete, aj v medzinárodných inštitúciách, čo jej požiadavkám dodáva podporu.

Politické mimovládky predstavujúce iné hodnotové svety (napr. národne orientované, kresťanské či konzervatívne) majú taktiež svoje siete podporovateľov a spojencov.

Zďaleka však nedisponujú takými veľkými financiami (aj na túto tému pripravujeme samostatný text), takou veľkou podporou rozličných aktérov a takým ústretovým mediálnym pokrytím.

Je preto problematické, ak určitý názorový tábor – ktorý nie je ani väčšinový – má výrazne väčšie možnosti ovplyvňovať spoločnosť, do veľkej miery vďaka zahraničnému financovaniu.