Silná orientácia na západné mocnosti, hlavne USA a Severoatlantickú alianciu, je v hlavnom prúde nespochybňovaným kľúčovým cieľom zahraničnej politiky Slovenska. Častým argumentom je pritom význam NATO pre našu bezpečnosť, ktorý sa berie ako zaručená vec. Je však dôležité sa na túto otázku pozrieť z nadhľadu a v širšom kontexte. Aké spoľahlivé sú teda bezpečnostné garancie NATO?
Samotná Severoatlantická zmluva žiadne silné záruky nedáva
Pozrime sa najprv na to, čo hovorí Severoatlantická zmluva, ktorou bolo NATO založené.
Samotná zmluva je dosť krátka. Obsahuje rôzne všeobecné ustanovenia o tom, ako uznáva Chartu OSN, že primárnu zodpovednosť za dodržiavanie mieru a bezpečnosti má Bezpečnostná rada OSN, že sa členovia NATO budú snažiť riešiť spory mierovými prostriedkami, prispievať k rozvoju priateľských medzinárodných vzťahov a podobne.
Najdôležitejší z pohľadu bezpečnostných záruk je článok 5, v ktorom sa uvádza, že ozbrojený útok voči niektorej z krajín NATO sa považuje za útok proti všetkým. V prípade, že sa takýto útok vyskytne, každá členská krajina pomôže napadnutej „takou akciou, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, na obnovenie a udržanie bezpečnosti v severoatlantickom priestore“.
Priamo z textu Severoatlantickej zmluvy teda vyplýva, že vôbec nemusí ísť o vojenskú pomoc, ale napríklad iba humanitárnu pomoc v symbolickej miere. Nejde teda o žiadnu garanciu toho, že by nám v prípade napadnutia bola poskytnutá vojenská pomoc.
Neexistuje orgán na vymoženie práva
Vymožiteľnosť medzinárodného práva je všeobecne dosť zložitá a často slabá. Neexistuje dobrý spôsob, ako suverénny štát donútiť, aby robil to, čo nechce, hlavne ak má tento štát silnú ekonomickú, vojenskú alebo politickú pozíciu.
Ďalším faktorom je neurčitosť ustanovení medzinárodného práva, čoho typickým príkladom je práve článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Rôzne krajiny si ustanovenia môžu vykladať, hoci aj v dobrej viere, odlišne. Dá sa to však i zneužiť.
Preto sú na výkon niektorých medzinárodných zmlúv zriaďované špecifické, relatívne nezávislé, orgány, ktoré pomáhajú právo vymôcť. V prípade EÚ je to Súdny dvor Európskej únie. Na kontrolu dodržiavania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rada Európy) bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva. V rámci OSN zase existuje Bezpečnostná rada. Tieto orgány môžu určiť signatárskym krajinám v konkrétnej situácii konkrétnu povinnosť, ktorú musia splniť.
V prípade NATO žiadny takýto orgán neexistuje. Pre vojenské spojenectvá tohto typu to však ani nie je zvykom, takže autorom zmluvy to nemožno špeciálne vyčítať.
Pripomína nám to ale jednu dôležitú skutočnosť: článok 5 Severoatlantickej zmluvy predstavuje skôr politický záväzok, ktorý nemožno reálne vymáhať. Pokiaľ by napr. napadnutej krajine NATO iné štáty neprišli na pomoc (alebo poslali len nepatrnú pomoc), táto krajina sa svojho práva nemá ako dovolať. Dejiny nám ilustrujú viacero takých príkladov.
Príklad z histórie
Ak sa pozrieme do histórie, vo všeobecnosti platí, že rôzne medzinárodné zmluvy a záväzky sa často porušujú. Hlavne vtedy, ak sú v rozpore so záujmami určitej mocnosti.
Ak sa pozrieme konkrétne na našu históriu, Československo malo pred druhou svetovou vojnou uzavreté garančné pakty s rôznymi krajinami, ktoré obsahovali bezpečnostné záruky podobné tým, aké sú v Severoatlantickej zmluve.
Napríklad garančný pakt uzavretý v roku 1925 v Locarne medzi Francúzskom a Československom, v ktorom sa krajiny navzájom zaviazali poskytnúť si „pomoc a podporu“ v prípade nevyprovokovaného vojenského útoku. Podobný pakt v roku 1935 ČSR uzavrela aj so ZSSR, kde sa obdobne hovorilo o „okamžitom príchode na pomoc“.
Z učebníc dejepisu vieme, ako to vtedy dopadlo: ani v prípade Mníchovskej „dohody“, ani v prípade okupácie Česka Francúzsko ani ZSSR na pomoc neprišli.
Situácia v predvečer druhej svetovej vojny bola, samozrejme, v mnohom odlišná od tej dnešnej. A časté porušovanie záväzkov medzinárodného práva neznamená, že nemajú žiadny význam ani hodnotu.
V niečom však môžeme vidieť aj analógiu. Ak by v súčasnosti Slovensko malo byť vojensky napadnuté (čo sa javí ako veľmi nepravdepodobné, až nepredstaviteľné), vojna v srdci Európy by sa ľahko mohla rozhorieť na celoeurópsky, či až celosvetový zničujúci konflikt. Napokon, tak začali prvá aj druhá svetová vojna.
Treba sa preto realisticky a úplne úprimne spýtať, či by USA a iné mocnosti v NATO naozaj kvôli Slovensku riskovali väčší vojenský konflikt, alebo by radšej obetovali našu krajinu v záujme svetového mieru.
Verejná mienka v členských štátoch NATO nie je veľmi naklonená vojenským zásahom
V nedávnom prieskume Pew Research Center, o ktorom informovali Aktuality, sa ľudí z viacerých členských štátov NATO sa pýtali: keby Rusko napadlo členský štát NATO, mala by sa vaša krajina zapojiť do konfliktu?
Ako najviac zdržanliví sa prejavili Nemci – 60 % by bolo proti zapojeniu sa, u Slovenska a Turecka by bolo proti 55 %, vo Francúzsku 53 %. Viac respondentov bolo proti ako za vo väčšine oslovených krajín: okrem vyššie uvedených aj v Maďarsku, Česku, ba dokonca aj v Poľsku, kde je Rusko dlhodobo vnímané prevažne negatívne.
Viac odpovedí za bolo iba v troch krajinách: Veľká Británia (55 %), Kanada (56 %) a USA (60 %).
Samozrejme, kľúčový by bol hlavne názor USA ako vojensky najsilnejšej krajiny v rámci NATO. A vlády ostatných krajín by nemuseli vyhovieť názoru verejnosti.
Avšak skôr izolacionisticky či pacifisticky naklonená verejná mienka mnohých dôležitých krajín, ktoré na vlastnej koži prežili hrôzy druhej svetovej vojny (Nemecko, Francúzsko), by určite zohrala nemalú úlohu.
Verejná mienka je naklonená dobrým vzťahom obomi smermi
Ďalšou dôležitou otázkou z prieskumu Pew Research Center bola otázka, s ktorou krajinou treba mať dobré vzťahy. V rámci Slovenska 23 % ľudí odpovedalo, že s USA, 22 %, že s Ruskom, ale – čo je najdôležitejšie – až 50 % ľudí si myslí, že treba mať dobré vzťahy s obomi krajinami.
Podobne orientované sú aj iné okolité krajiny – Maďarsko (55 % chce dobré vzťahy s USA aj Ruskom), Poľsko (53 %), Bulharsko (47 %), ale i Taliansko (45 %).
Naopak, jasne na Západ sú orientované Nemecko (30 % chce dobré vzťahy s USA aj Ruskom), Francúzsko (13 %) a Británia (iba 5 % chce dobré vzťahy s obomi, no s USA až 83 %).
Tieto čísla dokresľujú obraz spolu s inými prieskumami verejnej mienky. Podľa prieskumu Globsecu z roku 2019 by 23 % obyvateľov Slovenska chcelo, aby sme boli súčasťou Západu, 10 %, aby sme boli súčasťou Východu, no 46 % by si prialo byť niekde medzi. 41 % respondentov označilo za hrozbu USA, no Rusko ako hrozbu vníma len 24 %.
Záver: triezvosť miesto nekritickosti
S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je dôležité bezpečnostné záruky NATO vnímať triezvo. Treba si naplno uvedomiť, že ostatné členské štáty NATO by Slovensku zrejme prišli vojensky na pomoc, keby im to vyhovovalo (a vtedy by možno prišli na pomoc aj vtedy, keby sme v NATO neboli), ale v opačnom prípade to nie je vôbec isté.
Na druhej strane však treba dodať, že ak je Slovensko súčasťou paktu, ktorého členmi sú mnohé z najsilnejších krajín sveta, má to nepochybný preventívny a odstrašujúci účinok voči prípadnému útoku a v tomto zmysle to zvyšuje bezpečnosť Slovenska. A riziko, že iné štáty neprídu na pomoc, existuje v každom vojenskom pakte.
Je preto tiež dôležité si uvedomiť, že najlepšou prevenciou vojenských konfliktov je politika zdôrazňujúca hodnotu mieru, zmieru a deeskaláciu napätia, nie priľnutie k jednostranným záujmom konkrétnej mocnosti. Dobrou správou je, že k tomuto smerovaniu sa kloní najväčšia časť občanov Slovenska.
Miesto silnej, až jednostrannej, zahraničnopolitickej orientácie na USA a NATO je preto legitímne a potrebné hľadať aj vyváženejšie alternatívy v medzinárodnopolitickom ukotvení Slovenska.
Zdroj obrázku: dobrenoviny.sk