V týchto dňoch si pripomíname 100. výročie vzniku prvej Československej republiky. Ide o dôležitý medzník našich národných dejín, preto je dôležité toto obdobie reflektovať.
Prvá ČSR býva idealizovaná najmä tou časťou slovenskej spoločnosti, ktorá má pravdepodobne problém stotožniť sa so súčasnou Slovenskou republikou, lebo je podľa nich dielom zatracovaného Mečiara, odmietajú socialistickú ČSR, ľudácky Slovenský štát i rakúsko-uhorskú monarchiu. Takýto naratív je častý aj v mainstreamových médiách.
Dnes máme dostatočný odstup, aby sme toto obdobie mohli hodnotiť objektívnejšie a bez zbytočných emócií. Ako možno hodnotiť prvú ČSR zo slovenského pohľadu?
Ukončenie maďarizácie
Československo vzniklo v čase vrcholiacej maďarizácie, ktorá ohrozovala existenciu slovenského národa. Vznikom ČSR sa maďarizácia zastavila. Vznik ČSR tak mal pre slovenskú existenciu pomerne kľúčový význam. Slovenský národný život získal v ČSR možnosť rozvíjať sa oveľa slobodnejšie.
Nevídaný rozvoj politických práv a sociálnej legislatívy
Po vzniku ČSR sa rozšírili občianske práva Slovákov – zaviedlo sa všeobecné a tajné volebné právo (aj pre ženy), organizovanie politických strán a politická agitácia bola jednoduchšia a voľby sprevádzalo menej násilia ako v Uhorsku. Podobne sa rozšírila spolková činnosť.
Počas prvej ČSR vzniklo množstvo slovenských škôl – v školskom roku 1917/1918 bolo na Slovensku slovenských iba 158 ľudových škôl, žiadne meštianske školy a žiadne gymnáziá. V roku 1936 už existovalo 3202 slovenských ľudových a vyše 150 slovenských meštianskych škôl. V roku 1938 existovalo 49 slovenských gymnázií, 6 obchodných akadémií, 12 verejných obchodných škôl a 15 odborných škôl pre obchodnú živnosť (Letz, 2001, s. 285-286.).
Založená bola Univerzita Komenského (1919), Slovenské národné divadlo (1920)a svoju činnosť obnovila aj Matica slovenská (1919). V roku 1926 začalo v Bratislave pravidelné rozhlasové vysielanie. Vo všeobecnosti sa rozvíjala slovenská tlač, literárna tvorba, kinematografia a umenie.
Za pozitíva prvej ČSR zvykne byť spomínané aj to, že sa Slovensko elektrifikovalo a rozširovala sa jeho cestná a železničná sieť. To boli však prirodzené trendy rozvíjajúcej sa priemyselnej éry, ktoré sa začali už za monarchie.
Podobne prvá ČSR reflektovala aj výzvy v sociálnej oblasti. Dovtedy v nevídanej miere sa začala rozvíjať sociálna legislatíva – v roku 1918 bola uzákonená osemhodinová pracovná doba, zákon z roku 1919 zakazoval prácu detí a upravil prácu mladistvých, zákon z roku 1921 upravil systém kolektívnych zmlúv. Významným bol tiež zákon o sociálnom poistení z roku 1924, ktorého znenie do veľkej miery prevzalo neskôr Grécko. V roku 1925 sa zaviedla platená dovolenka pre zamestnancov (Tomeš, 2010).
V Prahe boli v rokoch 1926-1928, postavené tzv. Masarykove domovy určené pre sociálne odkázaných (starobince, chorobince, detské ústavy). Išlo o jedno z najmodernejších zariadení svojho druhu v Európe.
„Masarykovy domovy“ – rozsiahly komplex budov slúžiacich sociálnej starostlivosti postavený v štýle československého funkcionalizmu. Dnes Thomayerova nemocnice.
Ekonomické rozdiely a sociálne vysťahovalectvo
Sociálna legislatíva však nedokázala prekryť či riešiť sociálne problémy východnej časti republiky, čiže najmä Slovenska, pričom na vzniku a prehlbovaní týchto problémov mala svoj podiel aj pražská centralistická vláda.
Pretrhnutie väzieb na bývalé časti Uhorska, ale i politické rozhodnutia centralistickej vlády rozvoju slovenského hospodárstva uškodili – v 20. rokoch zaniklo na Slovensku asi 200 priemyselných závodov (Letz, 2011, s. 301) a ďalších 660 bolo za celú existenciu republiky presunutých do Česka (Lysák, 2012, s. 159). Vzhľadom na právny dualizmus (pozostatok rozličnej právnej úpravy v Rakúsku a Uhorsku) platili v praxi slovenské podniky vyššie dane ako podniky české, čo sa zmiernilo až v roku 1927 (Letz, 2011, s. 303).
Podiel Slovenska na dodávkach tovaru štátnym inštitúciám bolo okolo 5 %, čo nezodpovedalo skutočnému podielu slovenského priemyslu. V roku 1922 boli prijaté určité opatrenia zvýhodňujúce slovenský priemysel, avšak toto často využívali expozitúry českých podnikov na Slovensku (Letz, 2011, s. 302). Českí zamestnanci mali na Slovensku v niektorých odvetviach vyššie platy ako slovenskí. Slovenskí predstavitelia sa opakovane sťažovali, že na niektoré miesta sú prijímaní Česi, hoci sú k dispozícii aj kvalifikovaní Slováci (Uhrík, 2011, s. 54).
Hospodárska politika Prahy voči Slovensku a obmedzovanie možností uplatnenia sa Slovákov spôsobili nárast nezamestnanosti a sociálne vysťahovalectvo zo Slovenska. Podľa sčítania ľudu z roku 1921 tvorili Slováci okolo 15 % obyvateľstva republiky, no predstavovali až 74 % vysťahovalcov (Húska, 2011, s. 109).
Prezident republiky T. G. Masaryk s politickými predstaviteľmi prvej ČSR.
Tvrdú maďarizáciu vystriedala mäkšia čechizácia
Zásadný „kameň úrazu“ zo slovenského pohľadu predstavovala skutočnosť, že maďarizáciu nahradila čechizácia a pražský centralizmus.
Slováci neboli uznaní ako samostatný národ, ignorovali sa dohody podpísané zahraničnými Slovákmi (Clevelandská dohoda z roku 1915, Pittbsurská dohoda z roku 1918), na základe ktorých mali Slováci získať autonómiu (vlastný snem, administratívu a súdnictvo).
Dominantne český charakter štátu sa prejavil už pri jeho vznikaní: Národný výbor československý (predchodca neskoršieho parlamentu) vznikol 13. júla 1918, spomedzi jeho 38 členov neboli žiadni zástupcovia Slovákov. Revolučné národné zhromaždenie, ktoré prijalo základné zákony štátu vrátane ústavy, malo spomedzi 269 poslancov iba 45 zástupcov Slovenska (17 %), a ani títo neboli všetci Slováci. Spomedzi 5 „mužov 28. októbra“, ktorí v Prahe vyhlásili vznik ČSR, bol len jeden Slovák – Vavro Šrobár a aj ten sa tam dostal len zhodou okolností.
Václavské námestie v Prahe 28. októbra 1918, v deň vyhlásenia prvej Československej republiky.
Sú zachované početné výroky vedúcich českých predstaviteľov prvej ČSR, kde otvorene vyhlasujú, že Slováci nie sú samostatný národ a naznačujú ich budúcu asimiláciu. Na ilustráciu uvádzame zopár z nich:
- „Slováci sú Česi, napriek tomu, že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk.“ (T. G. Masaryk v memorande Independent Bohemia (1915), ktoré bolo adresované britskej vláde (Seton-Watson, 1915, s. 125)
- „Češi a Slováci jsou jeden národ a mají jeden jazyk. (…) Velmi často se dokonce operuje ethnickou fikcí, že Slováci jsou národ od Čechů různý (…) To je, jak řečeno, fikce.“ (Masaryk, 1923)
- Edvard Beneš na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 dokonca vyhlásil v mene Slovákov: „Obyvatelia [Slovenska] sa stále cítia byť Čechmi a prajú si patriť do nového štátu. Na Slovensku nebol nikdy žiaden náznak separatizmu.“ (Janičina, 2017, s. 12)
- Český spisovateľ a Benešov dôverník Hanuš Kuffner sa vyjadril: „Patnáct set let snaží se nepřátelstvo naše dokazovati světu, že Čechové a Slováci nejsou totožni. Vkořenil u nás i jed ješitnosti a žárlivosti snahou nepřátelstva našeho, loučit národově i Čechy od «Moravců»! Malicherno by bylo, leč i nebezpečno do bodoucna, začínati novou dobu názvy námi zaváděnými, jež zjevně, úřadně takřka, potvrzovati se zdají oprávněnost německých snah a záměru. Poučme Slováky naše i celý svět, že není rozdílu mezi námi, že všickni [sic!] jsme Čechy, od Šumavy až po Užhorod, že všecko správně je nedělitelným celkem Obce Českého Národa!“ (Kuffner, 1918, s. 32)
- „Slovenský jazyk je archaickým dialektom češtiny; každý Slovák rozumie po česky a každý Čech rozumie po slovensky.“(T. G. Masaryk v memorande Uznanie Československej národnej rady a československej armády, 31. august 1918.) (Uhrík, 2011, s. 7)
- Keď sa pri formovaní ČSR slovenskí predstavitelia odvolávali na Clevelandskú dohodu, Masaryk ich požiadavky zamietol: „Preboha, veď dohovor v Clevelande vznikol pred troma rokmi, zatiaľ čo Slovensko a Slováci sú vo svete neznámymi pojmami. Uvedomte si páni, že ste v situácii nulových veličín!“ (Húska, 2011, s. 114)
Hoci ČSR znamenala rozvoj politických práv, bola cenzurovaná najmä autonomistická tlač. Zakázaná bola napr. zbierka básní Andreja Žarnova Stráž pri Morave, životopis Andreja Hlinku od Karla Sidora vyšiel s dlhými bielymi pasážami. V prvej polovici roku 1938 bolo cenzúrou postihnuté prakticky každé vydanie ľudáckych novín Slovák. Andrej Hlinka bol väznený za to, že na Parížskej mierovej konferencii žiadal pre Slovensko autonómiu. Britský vyslanec v tejto súvislosti hovoril dokonca o policajnom štáte (Uhrík, 2012, s. 42).
V štátnej správe vrátane školstva, žandárstva a vojska bolo omnoho viac Čechov, pričom ani po dvadsiatich rokoch existencie ČSR nedosiahli Slováci v mnohých sférach čo i len reprezentatívne zastúpenie.
Napr. zo 139 generálov bol Slovákom len jeden – Rudolf Viest, ktorý sa generálom stal až v roku 1933 (Jašek, Kinčok, Lacko, 2013, s. 17), pričom treba dodať, že bol zároveň stúpencom čechoslovakizmu. Ešte začiatkom roka 1938 bolo slovenských len 4 % armádnych dôstojníkov. V roku 1936 pracovalo v centrálnych úradoch štátu 1,23 % Slovákov. Do roku 1935 nepracoval v prezidentskej kancelárii žiaden Slovák (Letz, 2011, s. 272-3). To bol dôsledok aj pražského centralizmu, keďže väčšina najvyšších štátnych úradov sídlila v Prahe.
Mediálny a politický prístup k prvej ČSR
V súčasnosti možno sledovať, že prvá ČSR sa pripomína prevažne pozitívne. Pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa bol vyhlásený jednorazový štátny sviatok 30. októbra 2018 ako spomienka na Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa slovenskí predstavitelia symbolicky prihlásili k myšlienke sebaurčovacieho práva ako súčasť „česko-slovenského národa“.
„Společné století“ – oficiálna česká kampaň pripomínajúca 100. výročie vzniku prvej ČSR. Prezentuje sa hashtagom #czech100.
Historici označujú vznik Československa za „najdôležitejšiu udalosť 20. storočia pre Slovákov“ či „najvýznamnejší okamih dejín 20. storočia pre Slovákov“. V Česku vo veľkom beží kampaň Společné století, ktorého propagačné spoty sa zobrazujú aj slovenským divákom napr. na Youtube.
Neplatí pritom, že o problémoch Československa by sa vôbec nehovorilo. Väčšina článkov ich uvádza, ale len ako akúsi sekundárnu záležitosť štátu, ktorý bol založený na dobrých základoch. Ukázali sme si však, že kľúčové nedostatky Československa boli dané už v jeho zakladajúcej ideológii – čechoslovakizme.
Túto jednostrannosť však najviac vidno v kontraste s pozornosťou, ktorá je venovaná slovenským požiadavkám. Napr. 6.októbra 2018 bolo jubilejné 80. výročie vyhlásenia slovenskej autonómie ako vyústenie 20-ročného politického zápasu za slovenské požiadavky. Denníky SME, Hospodárske noviny a Pravda pri tejto príležitosti nezverejnili žiadnu správu. Denník N uviedol len jeden negatívny článok pod nadpisom „Slovenská autonómia nadviazala na to najhoršie z Uhorska“.
Najbližší marec bude 80. výročie vzniku Slovenského štátu, kedy sa bude veľa písať o ňom. Bude preto zaujímavé si všímať, ktoré médium uprednostní ktorý naratív a ktorú časť celostnej pravdy skôr zamlčí.
Záver
Vznik Slovenskej republiky v roku 1993 môžeme najlepšie chápať v kontexte dejín 20. storočia – zánik Uhorska, existencia prvej ČSR, vyhlásenie slovenskej autonómie, vznik prvej SR, povojnovej ČSR… Netreba si idealizovať ani jeden z týchto štátov. Zároveň sú všetky tieto štátne útvary súčasťou našich dejín. Na každý môžeme v niečom nadviazať a niečoho sa, naopak, vyvarovať.
Prvú Československú republiku treba vnímať ako súčasť slovenských dejín. Jej hlavný prínos spočíval v ukončení maďarizácie, jej hlavný nedostatok však v menej násilnej čechizácii.
Dejiny prvej ČSR nám naznačili, že najlepšou garanciou proti tomu, aby sme neboli pomaďarčovaní, počešťovaní, popoľšťovaní ap. je mať vlastný štát, ktorého inštitúcie budú pokryté a spravované slovenskými a proslovenskými ľuďmi.
Dejiny vzťahov stredo-európskych národov sú zároveň ukážkou toho, že najlepšie vzťahy medzi našimi národmi sú vtedy, keď si každý vo svojich hraniciach spravuje svoje veci sám.
Použitá literatúra
Húska, A. M. (2011). Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu. In Slováci a ich národné bytie v Európe (Čechoslovakizácia). Bratislava: Panslovanská únia, s 96-118.
Janičina, M. (2017). Skutočná povaha čechoslovakizmu vo výrokoch. Bratislava: Panslovanská únia.
Jašek, P., Kinčok, B., Lacko, M. (2013). Slovenskí generáli 1939-1945. Praha: Ottovo nakladatelství.
Kuffner, H. (1918). Náš stát a světový mír. Praha: České lidové knihkupectví a antikvariát (Josef Springer).
Letz, R. (2011). Slovenské dejiny IV. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Lysák, L. (2012). Ekonomické dimenzie slovensko-českých vzťahov – vývoj – perspektívy. In Slováci a ich národné bytie v Európe: snahy o asimiláciu slovenského národa. Bratislava: Panslovanská únia, s. 150-188.
Masaryk, T. G. (1923). Slované po válce. Praha: Stanislav Minařík.
Pokorný, J. (2018) Rozhodující den 28. říjen 1918. Reflex Speciál, 6/2018.
Seton-Watson, R. W. (1915). Masaryk in England. Cambridge: Cambridge University Press.
Tomeš, I. (2010). Úvod do teorie a metodologie sociální politiky. Praha: Portál.
Uhrík, I. (2011). Postavenie Slovákov v Česko-Slovensku očami britských diplomatov, 1919-1925. In Slováci a ich národné bytie v Európe (Čechoslovakizácia). Bratislava: Panslovanská únia, s 21-59.