80. výročie vzniku Slovenského štátu: médiá v postpravdovom opojení

Ladislav Majerský: Reliéf pre sieň Snemu SR

V článku k 100. výročiu vzniku Československa sme uviedli: „Najbližší marec bude 80. výročie vzniku Slovenského štátu, kedy sa bude veľa písať o ňom. Bude preto zaujímavé si všímať, ktoré médium uprednostní ktorý naratív a ktorú časť celostnej pravdy skôr zamlčí.“

Prešli sme jednotlivé médiá, všímali sme si a hodnotíme

Ako sme predpokladali, mediálne výstupy komentujúce 14. marec sú v hlavnom prúde značne tendenčné. V tomto článku uvádzame konkrétne príklady a konfrontujeme ich s faktami a primeranejšími interpretáciami.

SME

SME zverejnilo niekoľko článkov k téme Slovenského štátu, všetky s naratívom odsudzujúcim Slovenský štát, jeho režim i predstaviteľov, napr. Slovenský štát: Keď trénera hľadalo gestapo.

Nadpis iného článku na SME s názvom Slovenský štát: Čistky neprežila Babička ani Robinson už predstavuje dosť silnú manipuláciu, keďže článok v skutočnosti pojednáva o cenzúre tlače a vyraďovaní kníh z verejného života, pričom personifikačné sloveso môže budiť dojem, že išlo o vyvražďovanie politických odporcov vrátane dôchodcov.  

Soňa Gyarfašová píše o výzve niekoľkých slovenských legionárov, ktorí sa 14. marca 1939 obrátili na Slovenský snem. Nepriamo žiadali Slovenský snem, aby zo solidarity s Čechmi (aby neboli vystavení napospas nemeckej svojvôli) radšej zotrval na autonómii a nevyhlasoval samostatnosť. Nadpis článku znie Riskovali. Slovenskí legionári odmietli štát z vôle Hitlera, čím podsúva presvedčenie, že išlo o všetkých alebo reprezentatívnu časť legionárov a zároveň, že išlo o odmietnutie slovenskej štátnosti ako takej.

Solídnejší text, ktorý SME k téme prinieslo, spočíval v dlhšom rozhovore s Antonom Hruboňom.

Webnoviny

Zásadné tvrdenie už v názve priniesli aj Webnoviny: Okno do dejín: Pripomíname si vznik Slovenského štátu, ktorý Slováci nechceli. Toto tvrdenie však vytvára priestor pre dezinterpretácie.

Historici sa zhodujú na tom, že vyhlásenie samostatného Slovenského štátu v danom čase, ale najmä v daných podmienkach, väčšina Slovákov skutočne nechcela.

Dôvodom však nebol odpor voči štátnosti ako takej, ale obavy, že Slovensko by nebolo schopné samostatnej existencie. Jednak preto, lebo veľa funkcií v štátnej sfére v tom čase zastávali na Slovensku Česi, čo sa ťažko nahrádza zo dňa na deň, ale tiež aj vzhľadom na rozpínavých a nepomerne väčších susedov.

Zároveň, najsilnejšia slovenská strana, HSĽS, už začiatkom roka 1939 počítala s budúcou slovenskou samostatnosťou, ktorú však chcela dosiahnuť postupnou – evolučnou cestou.

Keď už Slovenský štát ale vznikol, obyvateľstvo sa s ním rýchlo zžilo a značná časť slovenskej verejnosti ho vnímala pozitívne. Priamych odporcov bolo po vzniku štátnosti skutočne nepatrné minimum.

Hospodárske noviny

HN priniesli k téme dva zásadnejšie výstupy. Jeden s názvom Slovenský štát vyhlásili pred 80 rokmi, Hitlerovi poslúžil ešte skôr, ako vznikol, ktorý neprináša nič špeciálne.

A druhý publikovaný až 15. marca s názvom Architekt slovenského holokaustu Alexander Mach: Nemcom sa chcel odvďačiť nadprácou. Ide o rozhovor s Antonom Hruboňom, ktorý o Machovi vydal knihu.

Voľba témy a nadpis tohto príspevku už dotvára častú manipulatívnu schému: účelové spájanie 14. marca s holokaustom.

Ak sa na holokaust pozeráme príliš úzko, teda len ako na priemyselné vyhladzovanie ľudí židovského pôvodu, tak Slovensko s ním nemalo veľa spoločného, keďže vyhladzovacie tábory neboli na jeho území. I keď transporty do nich zo Slovenska odchádzali, slovenskí predstavitelia boli oklamaní, že ide o pracovné tábory.

A ak príliš široko, tak vzostup inštitucionálneho antisemitizmu sa eviduje už vznikom autonómie a eskalácia antisemitizmu v podobe židovského kódexu, slovenských pracovných táborov, arizácie či deportácií vznikala až značne neskôr.

Aktuality

V rámci novinárov sa v paľbe nezmyselných predpojatostí blysol Zolo Mikeš, ktorý vyslal jasné kontroverzné posolstvo už v názve: Kalendárium: Vyhlásenie Slovenského štátu bolo zločineckou vlastizradou.

Vlastizrada je zločin sám o sebe, nepotrebuje prídavok „zločinecká“. Autor však zjavne chce zdôrazniť emóciu.

Označiť vyhlásenie Slovenského štátu za vlastizradu je z pohľadu súčasnosti celkovo veľmi bizarné. Koho vlasť mali vlastne slovenskí politici zradiť? Československo? Lebo to našou vlasťou nie je už vyše 25 rokov. Od roku 1993 máme totiž Slovenskú republiku, slovenský národ si uplatnil svoje právo na sebaurčenie. A prostredníctvom svojich zástupcov sa podobne udialo aj 14. marca 1939.

Ak chceme považovať politikov za vyhlásenie slovenskej štátnosti v roku 1939 za vlastizradcov, nie sú potom vlastizradcovia aj politici z roku 1992? A čo československí politici v roku 1918? Nespáchali „zločineckú vlastizradu“ voči Rakúsko-Uhorsku? Skrátka, chýba tu logika.

Aktuality priniesli presne 14. marca aj menej tendenčný článok Petra Habaru, hoci s tendenčným nadpisom O samostatný Slovenský štát nebol veľký záujem. (Ne)chcené dieťa stvoril Hitler. Celkom objektívne zhodnotil článok pomery v prvej ČSR ako súvislosti smerujúce k potrebe autonómie a požiadavke štátnosti. Obsahoval aj niektoré neobjektívne citácie historikov, napr. Dušana Kováča:

„Nebol to úmysel Slovákov ani Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Bol to Hitlerov zámer a presadil si ho.“

Vieme však, že v HSĽS boli predstavitelia, príslušníci tzv. radikálneho krídla, ktorí samostatný štát chceli už vtedy.

V článku je aj prítomné v istej miere protirečivé vyjadrenie Pecníka: „Nie je podľa mňa dobré hľadať pomer medzi tým, čo bolo z toho obdobia dobré či zlé. Je vhodné cestou faktov poukázať na tie hrozné veci, ktoré sa vtedy diali, aby sme sa im navždy vyhli. Najhoršie je paušálne odsúdiť aj paušálne velebiť.“

Je absurdné, ak Pecník tvrdí, že by sme nemali paušálne odsudzovať, ale zároveň odmieta hľadanie toho, čo bolo na danom období dobré a považuje za vhodné faktograficky podložiť tie zlé veci.

Denník N

Najviac zjednodušení, dezinterpretácií a postfaktualistických tvrdení v prepočte na stranu priniesol zrejme šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, ktorý tým odpromoval nimi vydaný magazín o Slovenskom štáte. Ten má dostať zadarmo 36 000 študentov s deklarovaným cieľom priniesť o téme pravdu.

Hneď prvé dve vety obsahujú viaceré tvrdenia v rozpore s historickou skutočnosťou: „Hitler si zavolal Tisa do Berlína a vysvetlil mu, že Slováci chcú samostatný štát. Tiso poslúchol a potom poslúchal až do konca vojny.“

V skutočnosti si Hitler Tisa nezavolal, ale ho pozval. Tisovi nevysvetľoval, čo chcú Slováci, ale na Tisa naliehal, že je potrebné vyhlásiť samostatný Slovenský štát a zdôvodňoval to tým, že Maďari si robia na Slovensko nároky a chystajú sa ho vojensky napadnúť a obsadiť. Ak však Slováci ukážu, že chcú žiť samostatným životom, bude garantovať ich hranice.

Tiso však ale „neposlúchol“ a vyhlásiť štát z Berlína odmietol. Namiesto toho dal zvolať snem, ktorý o tom rozhodol. Zároveň Tiso „neposlúchal“ vo všetkom, robil hlavne reálpolitiku, pričom niektoré veci slovenskí predstavitelia robili aj „poza chrbát“ Nemcov. Toho dôsledkom boli aj Salzburské rokovania v júli 1940, na ktorých si Nemci vynútili obmenu vlády: práve preto, že cez Tisa si nevedeli presadiť toľko požiadaviek, koľko chceli.

Kostolný však reaguje najmä na sebou vytváraného slameného panáka, ktorým prešpikoval celý svoj krátky text.

15. marca vyšiel zaujímavý a vcelku objektívny článok na webe Denníka N o slovenskej korune, čo sa Slovenského štátu parciálne týka. Autorom je historik Lukáš Volentier a je to jeho jediný text na webe Denníka N. Popisuje pomerne úspešný príbeh Slovenskej národnej banky a slovenskej koruny, až kým ho nenarušili najmä udalosti okolo SNP.

Bulvár: Topky, Pluska, Nový čas

Paradoxne, nie SME, ani Aktuality a už vôbec nie Denník N, ale bulvárne Topky priniesli k téme Slovenského štátu, síce nepriamo prostredníctvom udalostí okolo Homolovho puču, pomerne objektívny článok v súlade so súčasnou faktografiou s názvom Homolov puč zmenil históriu Slovenska: Mocenský plán mal udržať ČSR pokope.

Tiež v relatívne netendenčom duchu s pluralitným kompilátom výrokov historikov prišla aj Pluska presne 14. marca. Článok sa volá: Plán, ktorý nacistom perfektne vyšiel: Po stretnutí Hitlera s Tisom to prišlo!

V rámci bulváru iba Nový čas priniesol tendenčný a obsahovo netypicky vyskladaný článok Pred 80 rokmi vznikla kontroverzná vojnová Slovenská republika: Vlastný štát za cenu utrpenia.

Článok cituje historičku Zavackú, podľa ktorej Slovenský štát vyšliapal cestu komunistom: „Navykli ľudí brať si cudzie, vyháňať deti zo škôl, väzniť politických oponentov, takže komunistom to išlo ľahšie presadiť.“

Je to zvláštne predkladanie súvislostí. Podľa tejto logiky by každá totalita mala vytvoriť spoločenské predpoklady pre ďalšiu a ešte horšiu totalitu.

No a dominantnou témou článku je holokaust a príbehy dvoch Židov: Pavla Mešťana a Pavla Traubnera doplnený o príbeh bývalého partizána Štefana Minaroviča.

Spoločensky angažovanejší blogeri: tu vražda, tam vražda a fašista Hlinka

Bloger Jakub Kapuš, ktorý o sebe uvádza, že je spoluzakladateľom Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA), líder projektu 1. slovenskej družice skCUBE, vo svojom článku Slovenský štát nebol vzorom, ale hanbou tvrdí okrem iného nasledovné:

„Pretože Slovenský štát okrem prenasledovania a vyvražďovania židov, vrátane detí, prenasledoval a vraždil aj občanov, ktorí jednoducho nesúhlasili s tým, akým smerom sa vyvíja spojenectvo s Hitlerom.“

Takéto vety sú však výrazne v rozpore s historickou skutočnosťou. Slovenský štát nevyvražďoval ani židov, ale ani politických odporcov. Po potlačení SNP sa síce Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy podieľali na niektorých nemeckých represáliách, avšak sotva išlo o štátnu politiku.

Článok zakladajúceho člena Progresívneho Slovenska Vladimíra Oleja s názvom Vlastizradca Jozef Tiso obsahuje prakticky samé jednostranné a zjednodušené tvrdenia. Pre niekoho šokujúco môžu znieť slová o Andrejovi Hlinkovi: „HSĽS bola štandardná fašistická strana, ktorú do týchto rozmerov vybudoval fašista Andrej Hlinka.“

Môžeme iba hádať, kto všetko v Progresívnom Slovensku vrátane ich prezidentskej kandidátky Zuzany Čaputovej ešte považuje Andreja Hlinku za fašistu.

Chronický problém v hodnotení Slovenského štátu: oddeliť štátnosť od politiky režimu

Alternatívny web Hlavné správy priniesol od agentúry SITA úryvky od historika Martina Pekára, ktorý je vedúci Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach. Konštatuje, že „slovenský štát z rokov 1939 – 1945 prispel k doformovaniu Slovákov do podoby moderného politického národa“ a pokračuje:

„Cena za to však bola privysoká a paradoxne nič iné v dejinách nezdiskreditovalo myšlienku samostatného štátu Slovákov tak ako štátnosť z rokov 1939 – 1945. Bola založená na obrovských morálnych zlyhaniach – odstránení demokracie, rasovej a národnostnej xenofóbii, perzekúciách vlastných občanov, aktívnej podpore holokaustu, účasti na vojne po boku nacistického Nemecka. Tieto obrovské morálne zlyhania nie je možné ničím prekryť.“

Martin Pekár sa nielenže príliš upína na hodnotenie daného obdobia z pozície morálnych kritérií súčasnosti, ale podľa neho „morálne zlyhania režimu“ diskreditujú myšlienku samostatného slovenského štátu.  

Do podobnej polemiky vstupuje aj historik Ivan Kamenec s článkom na Denníku N s názvom Kritika vojnového štátu nejde proti myšlienke slovenskej štátnosti, v ktorom uvádza:

„Kritické vnímanie vojnového štátu nie je namierené proti samej myšlienke slovenskej štátnosti, ale proti totalitno-fašistickému režimu, vedome a bezohľadne budovanému domácimi politickými silami, čo zákonite viedlo k zločinom proti vlastným občanom.”

Kamenec tak neoddeľuje slovenskú štátnosť v tých rokoch od režimu daného štátu, ale zavrhuje slovenský štát ako celok kvôli režimu, pričom zároveň ale nezavrhuje myšlienku slovenskej štátnosti ako takú.

Je to však protirečivosť svedčiaca o nevysporiadaní sa Ivana Kamenca s čechoslovakizmom. Ak si vezmeme také Nemecko, v ktorom sa iba v 20. storočí vystriedalo pomerne veľa režimov, vrátane demokracie, nacizmu, socializmu, pričom nacistické Nemecko i socialistické NDR býva zavrhované ako celok, no tým sa ale nekritizuje, že Nemci mali vlastný štát a ani im ho nikto neupieral.  

Oveľa viac nadhľadu prejavili v hodnotení z roku 1944 pred SNP slovenskí komunisti, ktorí dokázali ukážkovo oddeliť štátnosť od režimu. Správa V. ilegálneho ústredného vedenia KSS zo 7. júla 1944 obsahovala: „Keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac ani o zámene spojencov, nedalo by sa nič proti nemu namietať zo slovenského stanoviska.“

Toto je podstata, ktorú mnohí novinári nechcú pochopiť.

Výdobytky Francúzskej revolúcie nebývajú odsudzované kvôli strašnému vraždeniu a prenasledovaniu, ktoré túto revolúciu nasledovalo a bolo ňou a jej predstaviteľmi do významnej miery vyvolané.

Pozitívne vnímanie súčasnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla 1. 1. 1993 a býva považovaná za dielo Vladimíra Mečiara, neznamená, že ľudia velebia divokú privatizáciu, vzostup mafie, vysokú mieru korupcie ap., ktoré korelujú s vládami Vladimíra Mečiara. Značná časť ľudí na Slovensku pozitívne vníma súčasnú Slovenskú republiku a zároveň negatívne osobu i obdobie vlády Vladimíra Mečiara.

Ani jeden obhajobný výstup

Historici vnímajúci pozítívne Slovenský štát z rokov 1939 – 1945 majú úplne jasno v tom, že 14. marca 1939 išlo v kontexte situácie o najlepšie možné rozhodnutie z pohľadu slovenských záujmov.

Historici odsudzujúci Slovenský štát na otázku, či bola nejaká lepšia alternatíva, zvyknú odpovedať vyhýbavo v štýle: je to komplikovaná úvaha. Akoby im bolo strašne zaťažko priznať, že lepšej alternatívy nebolo.

Komentátor z Aktualít Zolo Mikeš však má vlastný svet, keďže už v úvode svojho článku tvrdí: „Politici, ktorí vyhlásili pred 80-timi rokmi Slovenský štát si museli byť vedomí, že pripravujú našej vlasti oveľa horšiu budúcnosť, než keby trvali na zachovaní súžitia s Čechmi.“

Takéto tvrdenia sú nielenže sporné, ale sú už v zásade nezmyselné, keďže my dnes nemôžeme hodnotiť rozhodnutia vtedajších aktérov z pohľadu súčasnosti a vedomostí o nasledujúcom vývoji.

Nevedelo sa, že vypukne druhá svetová vojna. Zrejme nikto nepredpokladal, že nacistické Nemecko bude o šesť rokov totálne porazené.  

Jediný článok o Slovenskom štáte, ktorý je neutrálny a vcelku objektívny v nadpise i v obsahu, je text Jozefa Hajka publikovaný na Postoji s názvom Desať podstatných otázok o slovenskom štáte. Je to však lastovička, ktorá žiadne leto nerobí.

V online médiách sme nenašli žiadny článok, ktorý by sa Slovenského štátu v týchto dňoch okolo 80. výročia vzniku vyslovene zastával. Je to obrovský kontrast v porovnaní s článkami v rámci 100. výročia vzniku Československej republiky, ktorá zo slovenského pohľadu mala tiež aj pozitíva, aj negatíva.

Podstata mediálnej manipulácie: čo povedané nie je

Aj keď sme uviedli viaceré manipulatívne tvrdenia, väčšina z nich mala istý faktografický základ. Manipulácia sa však nedeje len tým, že niečo poviete, ale neraz tým, že niečo zamlčíte.

Okrem Hajkovho dlhšieho článku sme v žiadnom inom nenašli jednoduché konštatovania ako napríklad:

Slovenský štát, hoci mal zjavné nedostatky, bol prvým moderným samostatným štátom Slovákov, prispel k budovaniu národného povedomia, ukázal, že Slovensko sa dokáže z vlastných síl udržať ekonomicky, politicky a kultúrne aj za ťažkej situácie svetovej vojny.

Že slovenský národ sa tak zaradil medzi zrelé, vyspelé, moderné národy, ktoré si dokážu vládnuť samé a dokážu budovať vlastné elity na všetkých poliach spoločenskej tvorivosti.

Do veľkej miery vďaka Slovenskému štátu bol návrat čechoslovakizmu v predvojnovej podobe, ktorý nepripúšťal existenciu samostatného slovenského národa, nemysliteľný. Už počas povstania ho odmietala aj rozhodujúca väčšina slovenských zástancov obnovenia ČSR, čo sa prejavilo aj v povstaní.

Všetky tieto okolnosti sú dôležité aj z hľadiska existencie dnešnej samostatnej Slovenskej republiky, avšak táto súvislosť sa v médiách hlavného prúdu opomína.

Záver

Téma Slovenského štátu je aj po 80 rokoch stále živá. Tak, ako každý štátny útvar na našom území (Veľká Morava, Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko, ČSR, SR) je aj Slovenský štát súčasťou našej histórie a prispel k súčasnej podobe nášho národa. Každý z týchto štátnych útvarov mal zo slovenského pohľadu rôzne pozitíva i negatíva.

Objektívny prístup k histórii by spočíval v popise aj pozitív, aj negatív a následnej diskusii medzi zástancami rôznych perspektív. Médiá hlavného prúdu by mali prinášať na titulných stranách analýzy a polemiky medzi historikmi rôznych názorových prúdov.

Ako však ukazujú vybrané príklady z médií hlavného prúdu, ktoré venovali téme Slovenského štátu nemalú pozornosť, nedeje sa tak. Paradoxne, tieto médiá, hoci sa tak často deklaratórne hlásia k pluralite, pripomínajú, a nielen v tejto téme, názorový monolit.

Dominantné naratívy súvisiace so 14. marcom sú v médiách hlavného prúdu každoročne najmä Hitler, fašizmus a holokaust. K vzniku slovenskej štátnosti v roku 1939 sú predkladané stále dokola takéto asociácie.

Historici s iným pohľadom sú buď ignorovaní alebo pri rozhovoroch sú otázkami novinárov neustále do týchto troch tém smerovaní.

Vo výstupoch k téme Slovenského štátu je cítiť veľký rozdiel v kvalite, keď sú ich autormi historici venujúci sa danému obdobiu (okrem výnimiek) a keď komentátori jednotlivých médií.

Komentátori ako napr. Zolo Mikeš z Aktualít či Matúš Kostolný z Denníka N často skĺzavajú do príliš tendenčných vyjadrení, prílišných jednostranností a neraz uvádzajú tvrdenia, ktoré sú neudržateľné pri konfrontácii s historickou skutočnosťou. Nie sú to „fake news“, sú to falošné dejiny. Niektorí blogeri, ako sme si ukázali, ich však v deformovaní dejín ešte tromfnú.

Minulý rok sme detailnejšie zhodnotili zavádzania jedného vlogu Sandry Svitekovej, ktorý sa tiež dotýkal tohto obdobia.

Tým, že v médiách dominuje negatívne vnímanie a úplne absentuje odborná debata, ktorá by to vnímanie vyvažovala, tak kvôli chýbajúcej konfrontácii viacerí autori skĺzavajú do stále absurdnejších vyjadrení až tvorbe falošných dejín.

Zdroj fotografie: webumenia.sk