Progresívne Slovensko patrí medzi najmladšie politické subjekty na Slovensku. Jeho predstaviteľom sa venuje nemalý mediálny priestor. Pred niekoľkými týždňami to bolo v súvislosti s údajnou kauzou predsedu PS Ivana Štefunka. S odstupom času vám prinášame pohľad na túto kauzu z nadhľadu, ale aj celostnejší pohľad na osobu Ivana Štefunka a jeho postoje.
Mladý ľavičiar a sociálno-demokratický politik
Ivan Štefunko (* 1977) má zrejme zo všetkých tvárí Progresívneho Slovenska za sebou najdlhšie skúsenosti s politikou, ktoré siahajú ešte do minulého storočia. Začal sa angažovať už ako mladý dvadsiatnik. Koncom deväťdesiatych rokov pôsobil ako viceprezident Mladej demokratickej ľavice, čo bola mládežnícka organizácia pri vtedajšej vládnej Strany demokratickej ľavice (SDĽ).
Patril k aktívnym mladým ľavičiarom. Spolu s Eduardom Chmelárom, dnešným prezidentským kandidátom, prezentoval v roku 2000 manifest Generácie 2000, ktorým ponúkali SDĽ novú programovú cestu. Socializmus vnímali ako „civilizáciu humanizmu“ a vyznávali sa zo svojej „neotrasiteľnej“ viery v „možnosť spravodlivejšieho sveta“.
V tom istom roku navštívil festival Medzinárodnej únie socialistickej mládeže, kde sa diskutovalo o medzinárodnej solidarite ako odpovedi na globalizáciu. Takisto sa stal predsedom Mladej demokratickej ľavice.
Črtajúcu sa sľubnú politickú kariéru v SDĽ však zmarili jej vnútorné rozpory. V roku 1999 sa od nej odtrhol populárny poslanec Robert Fico a založil dnes vládny Smer. Po vnútrostraníckom súboji sa ďalšia časť straníkov na čele s Petrom Weissom a Milanom Ftáčnikom odtrhla, aby založili Sociálnodemokratickú alternatívu (SDA).
Do SDA prešiel aj Štefunko a viedol ich mládežnícku organizáciu Mladí SDA. V roku 2002 za nich aj kandidoval z ôsmeho miesta v parlamentných voľbách. Hneď pod ním bol na kandidátke Peter Kresák (dnes Most-Híd a neúspešný kandidát na ústavného sudcu) a o pár miest nad ním Zdenko Trebuľa, dlhé roky košický župan s podporou Smeru.
Kandidatúra však nevyšla a SDA vo voľbách so ziskom necelých dvoch percent pohorela. O dva roky neskôr ju, podobne ako ďalšie malé ľavicové strany, pohltil Smer pri zjednocovaní ľavicového spektra.
Štefunko však už v Smere nepôsobil, a hoci ho v roku 2006 volil, čo sa mu dnes často pripomína, treba priznať, že bol voči nemu kritický aj predtým a aj nedlho potom.
Redaktor ľavicového Slova
Od roku 1999 písal Štefunko pre ľavicový časopis Slovo. Slovo ideovo nadväzuje na týždenník Nové slovo, ktorého založenie v roku 1944 inicioval Gustáv Husák. Štefunko pôsobil štyri roky aj ako šéfredaktor Slova, až do roku 2005.
V rokoch 2002 až 2009 pôsobil ako spoločník, a určitý čas aj ako konateľ, dnes už nefunkčnej spoločnosti NOVÉ SLOVO, s.r.o. Ďalším zo spoločníkov tejto spoločnosti bol aj známy bratislavský komunálny politik za Smer Martin Borguľa, s ktorým podnikal aj v spoločnosti SLOV inn.
Je ironické, že časopis Slovo, ktorý si dnes drží tradičné ľavicové zameranie vrátane sympatií k Rusku, sa neskôr dostal na tzv. Smatanov zoznam konšpiračných médií a dlho bol uvádzaný aj na stránke konspiratori.sk. Ak uvážime, že tzv. bratislavská kaviareň tvorí základ podpory Progresívneho Slovensko, je to vcelku úsmevný paradox.
Štefunkove články pritom nie sú väčšinou veľmi kontroverzné. Často ide o rozhľadené komentáre k zahraničnej politike či domácemu dianiu, v ktorých je výrazný príklon k progresívnemu ľavičiarstvu a eurofederalizmu okorenený jemným antiamerikanizmom.
Ľavicovejší pohľad na svet sa prejavil, keď písal reportáže o Kube, o tom, že vojna v Iraku bola zapríčinená americkou túžbou po rope v článku USA - Problem No 1 alebo že na vyriešenie problémov spoločnosti potrebujeme „radikálnu zmenu“. V roku 2001 navrhoval, aby sa zaviedli dočasné kvóty na ženy aspoň v niektorých oblastiach verejného života.
V čase druhej Dzurindovej vlády (2003) v komentári „Paradoxy demokracie“ poukazoval na americký vplyv v slovenskej spoločnosti a obmedzovanie slobody prejavu:
„Porovnávanie úrovne života obyvateľov pred rokom 1989 a po ňom sa stáva nebezpečné, nesúhlas so zahraničnou politikou nového večného spojenca je priam útokom na demokratické hodnoty! Nedávno som bol na Kube, no uvedomil som si, že už aj vlastný cestovateľský záujem musím podriaďovať ideologickým normám, ktoré naordinovali slovenskej spoločnosti cenzori. Po dvoch vetách dojmov z tej krajiny ma obvinili z obhajoby diktátora, keďže som povedal, že tam ľudia neumierajú hladom a naoko sú šťastní. To vraj nemôže byť pravda!“
Pre niekoho môžu až konšpiračne znieť jeho slová v článku Roztržka nad Atlantikom a čas platiť dlhy:
„Povedzme si otvorene, čo teda dlhujú Spojeným štátom predstavitelia terajšej slovenskej garnitúry. V prvom rade víťazstvo vo voľbách, kde celá plejáda amerických diplomatov a politikov strašila politickou mŕtvolou Mečiarom. Zároveň nadácie, niekedy až priamo napojené na americkú vládu, robili neskutočne nákladnú volebnú kampaň v prospech volebných tém tých, ktorí ich mali vyhrať. Neboli to práve Spojené štáty, ktoré boli posledným jazýčkom na váhach pri pripravovanom rozhodnutí o rozšírení NATO? Nik neďakoval tým, ktorí samozrejme zo solidarity súhlasili, teda Európanom, ale tým, ktorí sa až trápne nechali prosiť – Američanom.“
Zaujímavo, či až paradoxne, vyznieva skutočnosť, že podpredsedníčkou a prezidentskou kandidátkou Slovenska je Zuzana Čaputová, ktorá dlhodobo pôsobila práve vo VIA IURIS, teda „nadácii priamo napojenej na americkú vládu“. VIA IURIS dostáva pravidelné, aj keď malé, príspevky od Veľvyslanectva USA (do 1 – 5 % príjmov). Jej najväčším darcom je podľa výročných správ z posledných rokov Open Society Foundation (20 – 40 % príjmov). V Progresívnom Slovensku, aj priamo v predsedníctve, pôsobí viacero ľudí z tohto sektora.
Od roku 2005, kedy Ivan Štefunko v Slove skončil, začal pracovať pre slovenskú pobočku európskej mediálnej platformy EURACTIV. Takisto sa pustil viac do podnikania.
Z ľavičiara progresívec
Štefunkove politické ambície však pretrvávali aj ďalej. V roku 2006 poskytol rozhovor pre denník SME, v ktorom sa okrem iného ostro vymedzoval proti nacionalizmu a konceptu národného štátu:
„V európskej histórii sa nacionalizmus a šovinizmus nakoniec vždy prejavili ako vražedné a nebezpečné pre spoločnosť. (...) Koncept národného štátu z konca 19. a začiatku 20. storočia je podľa mňa mŕtvy a v dnešných ekonomických globálnych pomeroch nemá šancu uspieť.”
Takisto vtedy považoval za proletariát 21. storočia nie klasických robotníkov, ale menšiny:
„Ľavičiari vždy obhajovali proletariát, keď bol svet čiernobiely – keď ľudia žili z práce niekoho iného, alebo zo svojej vlastnej. V 21. storočí existujú desiatky proletariátov, z ktorých každý má iné záujmy. Podľa mňa proletariát 21. storočia sú rôzne väčšie či menšie utláčané menšiny, ktoré sú spoločensky znevýhodnené. Odpoveď pre ľavicu, ktorá by chcela mať dlhodobý a trvalo udržateľný program, by mala byť integrácia týchto novodobých proletariátov do spoločnosti.“
Vrátil sa tiež k téme financovania politických mimovládok a poukazoval na to, že pravicové think-tanky majú na Slovensku nepomerne viac peňazí ako tie ľavicové:
„Je pravda, že posledné štyri roky [rozhovor z roku 2006] mala vzdelaná inteligentná pravica oveľa väčší vplyv na spoločnosť ako vzdelaná inteligentná ľavica. Bolo to spôsobené aj tým, že celá táto generácia sa sústredila v rôznych think-tankoch a inštitútoch, mala čas rozvíjať sa a do politiky vstupovala s jasnou predstavou, čo chce s touto krajinou urobiť. (...) Peniaze, ktoré išli na životný blahobyt mladých pravičiarov, sú neporovnateľne väčšie od tých, čo išli do ľavice.“
Nespomína síce priamo, že tieto organizácie sú platené zo Západu, avšak hovorí o tom, že: „Americké peniaze financujú stredoeurópske nadácie, ktoré robia protikubánsku kampaň, čo je síce legitímne, no nespravodlivé je, že tým trpia obyčajní ľudia, a nie režim. Castra to len utužuje, lebo má dôvody ukazovať na tých, ktorí krajinu rozvracajú.“
V tomto rozhovore tiež povedal, že určite do politiky vstúpi o tri až päť rokov. Nakoniec to bolo viac ako desať rokov, ale svojmu sľubu dostál. V roku 2017 založil Progresívne Slovensko a stal sa jeho predsedom. Povesť jeho a tejto strany je momentálne spochybňovaná v súvislosti s kauzou spoločnosti Monogram Technologies.
Kauza Monogram
Vo februári 2019 priniesli Aktuality.sk článok, kde popísali, že firma nepriamo spoluvlastnená Ivanom Štefunkom sa zúčastnila štátnej zákazky so sporným pozadím. Článku dali trochu senzačný nadpis „Chcú zničiť korupciu. Firma ich šéfa Štefunka lieta v podozrivom tendri“.
Autorom článku je Martin Turček, ktorý sa kauze venoval už ako analytik Nadácie Zastavme korupciu. Tu treba oceniť to, že hoci Nadácia Zastavme korupciu je projektom aj spolumajiteľa Esetu Miroslava Trnku, jej pracovník sa venoval aj spornému tendru predsedu Progresívneho Slovenska, na ktoré prispel 72 000 € ďalší spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.
V skratke ide o to, že firma Monogram Technologies, ktorej 100-percentným vlastníkom je firma Monogram Ventures, v ktorej má Štefunko 25-percentný podiel, v roku 2014 získala na základe podozrivej verejnej súťaže dodávku pre Žilinskú univerzitu. Hodnota zákazky bola 2,5 milióna eur.
Súťaže sa zúčastnili len dve firmy: Monogram Technologies a Anext. Aj vo víťaznej ponuke však viaceré položky vykazujú znaky predraženia. Aktuality.sk píšu:
„Najlepším príkladom predraženia sú licencie na IBM dopravné centrum, ktoré sa v roku 2014 predávali za 90-tisíc dolárov (v tom čase 67 500 eur). Firma Monogram ich však univerzite dodala za 174-tisíc eur. Keďže sa dodávali tri licencie, univerzita mohla prísť o vyše 300-tisíc eur. Za jedinú z 38 položiek v tendri. Konkurenčný Anext nacenil licencie na 128-tisíc eur, čo je o štvrtinu menej ako Monogram. V celkovom súčte všetkých položiek však vychádzala lacnejšie ponuka Monogramu.“
Identické ponuky
Ponuky Anextu a Monogram Technologies sú si navyše veľmi podobné. Obe firmy v ponuke ponúkali 38 položiek, ktoré boli rovnaké. Aktuality dodávajú, že to v podobných ponukách „nebýva zvykom“. „Rovnaké položky chceli dodávať aj v prípadoch, kedy ich museli vyskladať z viacerých komponentov – napríklad biomedicínske laboratórium. Túto položku dokonca obaja uchádzači nazvali ‚‚bm combi lab‘‘, hoci takýto termín nie je zaužívaný. Potvrdzuje to aj google vyhľadávanie, ktoré vráti nula výsledkov.“
Ponuky majú 30 strán a obsahujú požadované parametre, ktoré univerzita uviedla v zadaní. Istú časť dokumentu však dopĺňali uchádzači o zákazku a aj tu sa vyskytuje vysoký stupeň zhody, ako popisuje Denník N:
„Problém sú stĺpce, ktoré mali súťažiaci vyplniť sami a ktoré sú tiež rovnaké. Ide o text podobný samotným požiadavkám, no tu a tam sa líši prechodom z jednotného čísla do množného, sem-tam sa zjaví gramatická chyba, niektoré pasáže sú zvýraznené boldom. Všetky tieto detaily sú však v ponuke Monogramu a Anextu v stopercentnej zhode.“
Martin Turček, autor článku z Aktualít, doplnil:
„Zhodné neboli len podklady, ktoré mohli pochádzať od dodávateľov, ale aj čestné vyhlásenia Monogramu a Anextu, ktoré od dodávateľov nepochádzali. Navyše s rovnakou pravopisnou chybou. K tomu sa nevie vyjadriť ani Monogram, ani Anext, ani Žilinská univerzita.“
Aktuality ďalej zistili, že firma Anext, ktorá v tendri vystupovala ako konkurent Monogramu, nakoniec na zákazke pre univerzitu zarobila tiež. Monogram Technologies totiž licencie, ktoré boli predmetom zákazky, kúpil od Anextu a až potom ich predal Žilinskej univerzite. Firma Anext je podľa Aktualít „spájaná s Jánom Počiatkom“, o čom v roku 2014 písal aj Trend.
Monogram Technologies aj Anext, jediné dve firmy, ktoré sa zúčastnili tendra, teda nakoniec na zákazke obe zarobili.
Kauzu aktuálne preveruje protimonopolný úrad.
Reakcie Progresívneho Slovenska
Článok v aktualitách vyšiel 1. februára 2019. Hneď v ten deň ako reakciu zverejnili facebookové statusy Ivan Štefunko aj Michal Truban.
Ich argumenty šli v jednej línii: Ivan Štefunko bol len nepriamym akcionárom, nemal priamy dosah na riadenie firmy, jej zákazky nemohol ovplyvniť. Bol zapojený asi v 50 firmách. Uviedol aj to, že sa rozhodol, že po vstupe do politiky odíde z podnikania, teda sa zbavuje podielov vo firmách a to aj za cenu, že na tom stráca hodnotu.
Štefunko tiež uviedol, že „Odsudzujem akékoľvek neetické správanie, ktorého sa mohla [Monogram Technologies] dopustiť.“ a že „Nikdy som nepodpísal, neschválil a nepodporil nijakú neetickú praktiku.“
Michal Truban taktiež zdôraznil, že Štefunko o obchode nevedel, nepomáhal mu a „Nikto mi nevedel ukázať nič konkrétne, z čoho by som mal Iva viniť.“ Doplnil, že v PS už mohli mať zopár miliónov od rôznych sponzorov, avšak nemali vzhľadom na požiadavky PS dostatočne slušnú minulosť a odmietli to dať pod svojím menom.
Štefunko o podozreniach zrejme vedel dva roky, ale nič neurobil
Štefunko tiež uviedol, že s novinárom Martinom Turčekom dva roky komunikoval, vrátane osobných stretnutí. Neuviedol, aký bol obsah týchto stretnutí – možno však predpokladať, že z toho, čo sa ho Turček pýtal a čo mu hovoril, vyplývali nejaké podozrenia ohľadom obchodov Monogramu.
Je teda pravdepodobné, že Štefunko 2 roky počúval o možných podozreniach ohľadom podnikania firmy, ktorú zakladal a v ktorej má štvrtinový podiel. (Monogram Štefunko dokonca označil za „zlom“ v jeho podnikaní.) Neurobil ale nič pre to, aby sa podozrenia prešetrili (aspoň to nikdy nespomenul), čo deklarovaným štandardom transparentnosti a nulovej tolerancii voči korupcii nezodpovedá.
Štefunko v blogu odvádzal pozornosť od kľúčových súvislostí
Dňa 5. februára zverejnil Štefunko rozsiahlejšiu reakciu „Pravda o mojom podnikaní“ na Aktualitách.
Celkovým tónom komentára bolo zdôrazňovanie svojich pozitívnych zásluh (spomína, aké má čisté svedomie, že vždy podnikal transparentne, že projekty, ktoré spúšťal, patria medzi technologických lídrov a ako „vždy bol za blázna, keď presviedčal kolegov a kamarátov, že treba platiť dane“).
Keď sa ale Štefunko mal vyjadriť k pochybnejším skutočnostiam svojho podnikania, tón jeho vyjadrovania sa náhle zmenil. Napriek tomu, že ponuky účastníkov mali v podstate 100 %-nú zhodu vrátane gramatických chýb a zvýraznenia hrubým písmom, Štefunko ani nepíše, či bol tender podľa neho podozrivý. Píše o „podľa nich [Aktualít] podozrivom obchode“.
Denník N dal dôležité pasáže ponúk posúdiť dvom slovenským odborníkom na protimonopolné právo. Obaja zhodne reagovali, že „miera podobnosti ponúk Anextu a Monogramu takou silnou indíciou kartelu, že by sa tým mal zaoberať protimonopolný úrad“.
Štefunko ďalej zopakoval svoje argumenty, že o obchode nevedel a zo svojej pozície menšinového vlastníka ho nemohol ovplyvniť. Dodal, že z firmy Monogram Technologies nikdy nezobral žiadny zisk. Argumentoval aj tým, že „,obrovská‘ marža z tohto obchodu bola podľa mojich informácií do 10 percent“.
V článku však chýbali vyjadrenia k dôležitým skutočnostiam: ako vysvetľuje tak obrovskú zhodu ponúk? Prečo boli niektoré položky predražené ? Pokiaľ tender považuje za podozrivý, zbaví sa majetku, ktorý zaň získal? Aké opatrenia urobil či inicioval vo vzťahu k zodpovedným osobám v Monogram Technologies? Chýba dokonca aj úplne jednoduché konštatovanie, že tender je podozrivý a treba ho vyšetriť.
Gro pozornosti čitateľa Štefunko smeroval na svoje pozitívne podnikateľské zásluhy a na pretrhnutie spojenia medzi jeho osobou a spornou zákazkou Monogramu, avšak nevyjadril sa k podstate veci, a síce spornému tendru. Preto sme sa ho rozhodli niektoré dôležité otázky spýtať.
Štefunko na naše otázky neodpovedal
Ohľadom niekoľkých dôležitých skutočností (či považujú tender za sporný alebo nie, či sa Štefunko plánuje zbaviť peňazí, ktoré cez zákazku získal, či sa snažil po informáciách od Martina Turčeka prešetriť skutočnosti v Monograme), ku ktorým sa Štefunko ani Truban nevyjadrili, sme im položili otázky (Štefunkovi, Trubanovi) na Facebooku.
Trubanov status sa končí: „Je jasné, že na všetky podobné veci treba reagovať otvorene a to sme aj robili. Nemáme čo skrývať. A budem rád, keď sa budete pýtať na čokoľvek.“
Ivan Štefunko ani Michal Truban však na naše otázky za viac ako 3 týždne neodpovedali. Otázky sme položili 5. februára, necelé dve hodiny po tom, ako vyšiel Štefunkov komentár na Aktualitách. V komentároch sme sa ešte dvakrát pripomenuli. Nezachytili sme, že kdekoľvek v diskusii by sa niekto pýtal tie otázky, čo my a dostal by odpoveď. Dôležité skutočnosti preto ostali nezodpovedané.
Štefunko si zisk z Monogram Technologies zatiaľ nevyplatil, ale na vyplatenie čaká milión
Dňa 15. februára 2019 vyšiel na Aktualitách ešte jeden článok Martina Turčeka: „Tvrdí, že na spornom tendri nezarobil ani euro. Štefunkova verzia má trhliny“.
Turček si vzal pod drobnohľad Štefunkov argument, ktorý podľa Štefunka mal slúžiť na „rozptýlenie akýchkoľvek pochybností“, že z firmy Monogram Technologies nikdy nezobral žiaden zisk. Turček zistil, že v roku 2015 bol z firmy Monogram Technologies vyplatený zisk 8,8 milióna eur materskej firme Monogram Ventures, v ktorej je Štefunko 25-percentným vlastníkom.
Aktuality uviedli, že firma Monogram Ventures má podľa účtovnej závierky z roku 2017 nevyplatený zisk 4 milióny eur, z ktorého Štefunkovi prináleží milión.
Uviedli tiež, že Firma Monogram Technologies má dlhy a daňové nedoplatky voči štátu vo výške viac ako 240 000 € a minimálne v jednom prípade bola na ňu uvalená aj exekúcia. To kontrastuje so Štefunkovým vyjadrením z roku 2009, podľa ktorého chcel ako podnikateľ platiť vyššie dane.
Štefunko si teda zisk (zatiaľ) naozaj nevyplatil, ale čaká na neho milión eur nevyplateného zisku. Štefunko by sa ho mohol zriecť tak, že svoj podiel vo firme predá, na čo už podľa svojho vyjadrenia robí kroky. Avšak skutočnosť, že jeho podielu zodpovedá zisk milión eur, môže, samozrejme, ovplyvniť aj prípadnú predajnú cenu, čo by opäť znamenalo, že Štefunko by zo sporného tendra profitoval.
Ďalší argument, ktorý Aktuality nepoužili, ale je logický, je že keďže došlo k vyplateniu predmetnej zákazky od univerzity, zveľadila sa hodnota firmy Monogram Technologies (a teda aj hodnota majetku Ivana Štefunka). Či peniaze šli na vyplatenie zisku, zníženie zadĺženosti, nákup vybavenia alebo čohokoľvek iného, je irelevantné. Hodnota Štefunkovho majetku sa navýšila.
Ak bola marža, ako hovorí Štefunko, „do 10 percent“, zo zákazky na 2,5 milióna to mohlo byť niečo cez 200 000 € (z dostupných údajov to nevieme určiť presne), z čoho sa Štefunko ako štvrtinový vlastník mohol teoreticky obohatiť o 50 000 €.
Dvojitý meter Denníka N
Dňa 21. februára, teda už po vyjdení druhého Turčekovho článku, priniesol Denník N článok s nadpisom „Štefunko nezarobil na dodávke eurofondov pre univerzity“. Nadpis znie vyslovene apologeticky, hlavne keď si uvedomíme, že otázka nevyplatenia zisku je z pohľadu kauzy irelevantná. Martin Turček totiž jasne ukázal, že Štefunkova firma Monogram Ventures má na účte 4 milióny eur nevyplateného zisku.
Možno poukázať na paralelu s ministrom školstva Petrom Plavčanom, ktorý spochybnené eurofondové granty v rezorte školstva obhajoval tým, že „neodišlo ani jedno euro“. Denník N po jeho tlačovke priniesol článok s nadpisom „Groteska, nič nevysvetlil. Vedci, politici aj učitelia hovoria, či Plavčan zvládol tlačovku a či má odstúpiť“.
Reakcia Zuzany Čaputovej
V článku na Aktualitách sa uvádza aj reakcia podpredsedníčky PS Zuzany Čaputovej, ktorá sa vyjadrila: ‚‚Pokiaľ ide o podozrenie z kartelovej dohody, nie som odborník na túto oblasť, a principiálne k podozreniu nedokážem zaujať zásadné stanovisko.‘‘
Možno poukázať na absurditu, že človek, ktorý kandiduje na prezidenta s tým, že „celý svoj doterajší život som bojovala proti neprávosti“ a profiluje sa ako expert na právny štát, transparenciu a boj proti korupcii, nedokáže zaujať veľmi jednoduché principiálne stanovisko: „Tieto podozrenia treba objektívne prešetriť a Ivan Štefunko by ich mal jednoznačne vysvetliť.“
Čaputovej vyjadrenie z článku je však staršieho dáta (začiatok roku 2018). V prezidentskej diskusii vo februári 2019 svoje vyjadrenie aktualizovala: zopakovala Štefunkove argumenty (bol nepriamy akcionár, nemal podiel na riadení firmy, nemohol ovplyvňovať odchody, nezobral ani euro zo zisku firmy) s tým, že zvyšok je vo vyšetrovaní a je v záujme PS vyšetrovanie doviesť do konca.
Treba upozorniť na to, že Čaputovej ochota či neochota sa vyjadriť ku kauze jej straníckeho šéfa môže byť ovplyvnená aj tým, že Štefunko osobne, ale aj ich strana patria k významným sponzorom jej kampane. Štefunko prispel sumou 15-tisíc € a Progresívne Slovensko až takmer 180-tisíc €.
Podobne tu však chýba vyjadrenie k závažným skutočnostiam kauzy, na ktoré neodpovedali ani Štefunko, ani Truban.
Vyhodnotenie kauzy
Ak máme kauzu zhodnotiť z verejne dostupných informácií, môžeme zosumarizovať:
- Boli ponuky účastníkov tendra zladené a predané položky predražené? -> Sú silné indície, že tomu tak bolo. Kauzu vyšetruje protimonopolný úrad. Tu však treba dodať, že v prakticky žiadnej korupčnej kauze (ani tých, ktoré sú spájané so Smerom) neexistujú nezvratné dôkazy, iba vážne podozrenia (a často ide o väčšie sumy).
- Zúčastnil sa Ivan Štefunko vedome korupčného konania? -> Neexistuje o tom zatiaľ žiadny verejne známy dôkaz. O potenciálne nekalom obchodnom konaní nemusel vedieť vôbec, mohol o ňom počuť a mávnuť nad tým rukou, alebo sa na ňom mohol priamo podieľať.
- Obohatil sa Ivan Štefunko na korupčom konaní? -> Pokiaľ sa ukáže, že tender bol korupčný, Štefunkov majetok sa zveľadil o protiprávne nadobudnuté peniaze.
- Komunikovalo PS otvorene a vyjadrilo sa ku všetkým závažným skutočnostiam? -> Nie, jeho predstavitelia neodpovedali, ani po opakovanom upozornení, na viaceré kľúčové otázky. Vo svojich vyjadreniach odvádzali pozornosť smerom k nepodstatným skutočnostiam.
Podnikateľ so štátom?
Takisto treba poukázať na to, že v súvislosti s touto kauzou sa v niektorých diskusiách na sociálnych sieťach či na internete naznačovalo, že Štefunko je iba ďalší z dlhého radu podnikateľov so štátom. Prispeli k tomu aj neoverené informácie internetového týždenníka Koment.
Treba však zdôrazniť, hoci z Obchodného registra nie je možné zistiť, v akých ďalších firmách Štefunko pôsobil ako akcionár, veľká časť firiem, v ktorých Štefunko pôsobí alebo pôsobil, so štátnym či verejným sektorom nepodnikala alebo len vo veľmi malej miere.
Výnimkou je spoločnosť Neulogy, a.s., v ktorej bol Štefunko spoločníkom v rokoch 2011 až 2014. Neulogy vtedy mala tržbu so štátom až do výšky 904 313 €, avšak veľká väčšina jej tržby z toho obdobia nebola so štátom. To isté platí pre cestovku Pelicantravel, ktorá síce so štátom obchodovalo až do výšky 1 134 034,47 €, ale vzhľadom na jej celkové tržby nejde o významnú časť.
Označovať teda Štefunka za podnikateľa, ktorý žije len alebo prevažne zo štátnych zákaziek (čo navyše samo o sebe nemusí byť zlé), neobstojí.
Záverom
Ivan Štefunko je v politike aktívny už dlhé roky, pričom v jeho činnosti vidíme určitý vývoj. Začínal ako mladý sociálny demokrat a dnes pôsobí ako progresívny ľavičiar. Svojich spoločenských názorov sa, zdá sa, nezriekol, i keď už sa nehlási k sociálnej demokracii, ale k aliancii európskych liberálov, kde je napríklad aj strana ANO Andreja Babiša.
Pri jeho kauze Monogram je zjavné, že nie je vysvetlená dostatočne, ale je tu snaha vysvetlenia predstierať a postupne pozornosť odviesť do stratena. Aj vzhľadom na nemalé aktuálne preferencie koalície PS a Spolu (podľa najnovšieho prieskumu agentúry FOCUS je to 9,5 %) by investigatívni novinári a médiá celkovo tomu mali venovať väčšiu pozornosť.