Čaká nás druhé kolo prezidentských volieb, ktoré o mnohom rozhodne. Niektorí voliči, hlavne konzervatívne, národne alebo antisystémovo orientovaní majú názor, že na výsledku nezáleží. Obaja kandidáti presadzujú hlbšiu integráciu v EÚ, spoluprácu v NATO a ani jeden z nich sa neprofiluje ako národne či konzervatívne orientovaný. Bolo by však mylné považovať výsledok prezidentských volieb za bezvýznamný. V tomto článku vysvetľujeme, prečo je dôležité ísť voliť a uvádzame niektoré dôležité informácie o postojoch kandidátov a možných dôsledkoch ich zvolenia.
Aktualizované 26.3.2019 o 10:15. Doplnené predchádzajúce proliberálne vyjadrenia Maroša Šefčoviča.
Dve cesty pre Slovensko
V mojom minulom článku som uviedol, že Slovensko má výber medzi dvomi cestami: buď sa bude prispôsobovať medzinárodným tlakom, meniť svoju demografickú a hodnotovú základňu a strácať suverenitu; alebo si bude hájiť svoje záujmy a uchovávať svoju národnú a kultúrnu identitu, čo je v súlade s prianiami väčšiny ľudí.
Prezident má v rukách dôležité nástroje, ktorými nás môže prikloniť k jednej alebo druhej ceste, resp. jednu či druhú cestu viac alebo menej odďaľovať.
Prezident môže byť aktívnou politickou silou: príklad Kisku
Pokiaľ prezident cieľavedome a efektívne používa nástroje, ktoré mu jeho funkcia dáva k dispozícii, môže byť silným hráčom a kloniť misky váh verejnej mienky žiadaným smerom.
Dobrým príkladom bol Andrej Kiska, ktorý aktívne vstupoval do politiky: prisľúbil vybudovanie logistického centra pre potreby NATO na Slovensku (bolo to však s podporou ministerstva zahraničných vecí); ostro kritizoval Rusko, nie však Spojené štáty americké; vyzýval, aby sme boli „otvorenejší voči utečencom“, podporoval boj proti „extrémizmu“ a „konšpiráciám“; opakovane ostro kritizoval vládu, či aktívne vstupoval do procesu tvorby vládu na jar 2018.
V prípade Kisku bolo jasné, že nebol nadstraníckym prezidentom. V podstatných politických postojoch sa klonil k opozícii.
Kiska otvorene podporil Zuzanu Čaputovú, predtým na festivale Pohoda Roberta Mistríka. Po voľbách neprijal spomedzi predsedov parlamentných strán len jedného – Mariana Kotlebu. Otvorene vyhlasoval, že chce byť vo vláde.
Ako prezident ovplyvňuje politiku
Prezident má niekoľko dôležitých prostriedkov, ako ovplyvňovať verejné dianie:
- Mediálny priestor: novoročné prejavy, prejavy v národnej rade, ohlasy k národu či vyjadrenia na sociálnych sieťach umožňujú prezidentovi vyjadrovať svoj postoj a zadávať témy verejnej diskusie. Garantujú mu priestor v mienkotvorných médiách. To platí o to viac, keď bude prezident liberálny a prozápadný (čo je väčšina médií hlavného prúdu).
- Menovanie ústavných sudcov: na Slovensku aj v celej Európe prebieha kultúrna vojna o niektoré základné hodnoty: povaha rodiny, štátu, tradičných hodnôt. Viaceré z týchto otázok sa môžu v najbližších rokoch dostať pred ústavný súd. V tom prípade je kľúčové, či ústavní sudcovia budú viac liberálni alebo konzervatívni. Na to má prezident priamy dopad, pretože ich menuje. Hoci treba zdôrazniť, že v tomto je kľúčová aj rola parlamentu, ktorý volí kandidátov, z ktorých prezident menuje ústavných sudcov (prezident vyberá polovicu z parlamentom predložených kandidátov).
- Menovanie a odvolávanie ministrov: prezident menuje a odvoláva ministrov. Až do doby Andreja Kisku bolo prevládajúcim konsenzom, že prezident do personálnych otázok vznikajúcej vlády veľmi nezasahoval, akceptoval navrhnutých ministrov a prípadný nesúhlas nechal na parlament. Práve Andrej Kiska sa z tejto línie odklonil a intenzívne deklaroval svoje požiadavky na zloženie vlády. Pri zostavovaní vlády v marci 2018 určil konkrétne požiadavky, ktoré má vláda spĺňať s tým, že „len takáto vláda sa môže usilovať o dôveru moju a potom o dôveru Národnej rady a verejnosti“. Jasne odmietol Jozefa Ráža ml. ako ministra vnútra a výhrady mal podľa Pravdy a Postoja aj voči iným nomináciám.
- Menovanie a odvolávanie iných funkcionárov: prezident môže robiť aj iné prieťahy, napr. prezident Gašparovič odmietol vymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, hoci tento bol právoplatne zvolený parlamentom. Ústavný súd rozhodol, že prezident má právo nevymenovať funkcionára, ktoré však musí odôvodniť. Ústavný súd nakoniec v prípade Čentéša rozhodol, že ho Gašparovič vymenovať mal, avšak medzitým bol zvolený nový generálny prokurátor a Čentéš ostal bez funkcie. V minulosti sa stalo aj to, že prezident nevymenoval zvoleného rektora univerzity či odmietal vymenovať ústavných sudcov.
Prezident preto nie je len reprezentatívnou funkciou, ale aktívnym politickým hráčom: o to viac, ak je súčasťou širšieho spoločenského prúdu, o ktorého pôsobenie sa môže oprieť (politické strany, médiá, politické mimovládky atď.).
Kto je menšie zlo?
Porovnajme si teraz dvoch zostávajúcich kandidátov z hľadiska určitých dôležitých postojov.
1. Šefčovič má menej vyhranené postoje na dôležité otázky
Ak zhodnotíme kandidátov z hľadiska eticko-kultúrnych otázok, zahraničnej politiky a postoja k identite Slovenska, vychádza to takto:
Maroš Šefčovič, aj keď priamo neoponuje imigrácii a presadzuje hlbšiu integráciu v Európskej únii, má postoje o niečo zdržanlivejšie (viac zdôrazňuje, že migráciu treba riešiť tam, kde vzniká a že treba chrániť hranice).
Maroš Šefčovič v našej prezidentskej ankete, ešte pred prvým kolom volieb, kde sme sa pýtali aj na charakter národného štátu, neodpovedal. Avšak na našu druhú anketu, po prvom kole volieb, už odpovedal. Odpovede v plnom znení uvádzame na konci článku.
V druhej ankete sa Šefčovič vyjadril, že riešenie demografickej krízy vidí jednoznačne v zvýšení domácej pôrodnosti a že by určite nesúhlasil s príchodom väčšieho množstva imigrantov z Afriky či moslimského sveta.
Treba však upozorniť, že toto jednoznačné vyjadrenie môže súvisieť so Šefčovičovou snahou mobilizovať antisystémových voličov pred druhým kolom. Pred prvým kolom sa totiž vyjadroval miernejšie.
V prípade otázok rodiny sa vyjadril jasne, že je za manželstvo ako zväzok muža a ženy a je proti adopciám detí homosexuálnymi pármi. Je proti ratifikácii Istanbulského dohovoru v súčasnom znení.
V prípade zahraničnej politiky Rusko neoznačuje vyslovene za hrozbu a skôr zdôrazňuje neurčitú potrebu dialógu. S prijatím zmluvy, ktorá by umožnila pôsobenie vojakov NATO na Slovensku, by nesúhlasil.
Je však potrebné doplniť, že Šefčovičova súčasná rétorika sa radikálne odlišuje od jeho vystupovania v Európskej únii. V decembri 2018 viedol zasadanie frakcie európskych socialistov, kde bol prijatý programový dokument „Progresívna Európa, ktorú chceme“. V tomto dokumente sa, okrem iného, píše o podpore práv LGBT ľudí a migrantov.
Šefčovič sa po prijatí dokumentu vyjadril: „Dnešné hlasovanie je signálom, že progresívna rodina stojí za týmito politikami. Tieto uznesenia urobia z Európy férovejšiu, slobodnejšiu a udržateľnejšiu Európu. Konzervatívci viedli Európu desaťročie a ich politika nechala Európu rozdelenú. Spojíme Európanov a urobíme Európu férovejším a rovnocennejším miestom.“
Po konfrontácii s touto skutočnosťou sa Šefčovič vyjadril, že voči dokumentu poslala strana Smer svoje výhrady ohľadne migrácie a Istanbulského dohovoru, kde programovým dokumentom odmietla byť viazaná.
Zuzana Čaputová sa v prezidentskej ankete aktualít ako jediná vyjadrila, že k utečencom „vieme byť viac solidárni“. Zuzana Čaputová nereagovala ani na našu prvú, ani na druhú prezidentskú anketu (v tomto článku).
Čaputová je za registrované partnerstvá homosexuálov (zdroj, 37:55) a adopcie detí homosexuálnymi pármi (ak by alternatívou bola len ústavná starostlivosť) (zdroj, 38:05).
Nevyjadrila sa jasne, či je za prijatie Istanbulského dohovoru, ale vyjadrila sa podporne o jeho ustanoveniach a podpísala Stanovisko k Vyhláseniu predstaviteľov cirkví k tzv. Istanbulskému dohovoru, v ktorom odmietla Stanovisko cirkví k Istanbulskému dohovoru a žiadala „odstránenie všetkých prekážok, ktoré bránia k jeho ratifikácii“.
Čaputová Putinovo Rusko označila za hrozbu „nielen pre Slovensko, ale pre celú Európu“.
Pri zvolení Zuzany Čaputovej tak možno očakávať pokračovanie kurzu nastaveného Andrejom Kiskom, ale dosť pravdepodobne aj ešte jeho prehĺbenie.
2. Šefčovič bude brať istý ohľad na verejnú mienku
Zo Šefčovičových vyjadrení tiež vyplýva, že berie určitý ohľad na verejnú mienku.
Pri odpovedi na otázku utečencov napr. Šefčovič poukázal na to, že postojom Slovenska je hlavne riešiť ochranu hraníc a riešiť problém migrácie v domovských krajinách a že je to väčšinový postoj v EÚ.
Aj pri odpovedi na otázku ohľadom základní NATO sa Šefčovič vyjadril, že si nemyslí, že by s tým občania súhlasili.
Podobne ako pri Smere, aj u Šefčoviča preto možno očakávať isté lavírovanie a je pravdepodobné, že svoje postoje bude korigovať a mierne meniť dôraz podľa toho, aké budú nálady v spoločnosti.
Naproti tomu Zuzana Čaputová zastáva v oblasti migrácie a požiadaviek LGBT, ako aj geopolitiky jasne vyhranené postoje, ktoré idú proti verejnej mienke, a skôr u nej možno predpokladať, že nebude reflektovať vôľu ľudí v súvislosti s týmito otázkami.
3. Šefčovič bude v mnohom nezávislejším prezidentom
Obaja kandidáti sa označujú ako nezávislí, čo však rozhodne neplatí. Obaja majú podporu politických strán (morálnu aj finančnú).
Šefčovič kandiduje vďaka podpisom poslancov zo Smeru. Smer ako tretia strana mu dal na kampaň 100-tisíc eur, vyše 88-tisíc eur z toho sa minulo, ďalších 20-tisíc eur dostal na svoj transparentný účet od Braňa Ondruša, ktorý je štátnym tajomníkom za Smer.
Čaputová na rozdiel od Šefčoviča svoju kandidatúru predložila na základe 15-tisíc vyzbieraných podpisov od občanov a nepotrebovala podpisy poslancov. Má podporu Progresívneho Slovenska, od ktorého dostala na svoj transparentný účet takmer 179-tisíc eur, ďalších 36-tisíc eur jej na kampaň poskytli ako tretia strana. Okrem toho jej daroval takmer 67-tisíc eur podpredseda PS Michal Truban (aj ako tretia strana) a 15-tisíc eur jej stranícky šéf Ivan Štefunko.
V absolútnych aj relatívnych číslach získal Šefčovič v porovnaní s Čaputovou menej peňazí od strany.
V prípade Zuzany Čaputovej je stranícke prepojenie silnejšie nielen z finančného hľadiska. Je členkou strany Progresívne Slovensko, ešte počas prvého kola volieb bola jej podpredsedníčkou.
V prípade zvolenia Čaputová, pochopiteľne, avizovala vzdanie sa členstva v strane, s čím ale ťažko očakávať zmenu jej postojov.
Šefčovič nebol nikdy členom Smeru, pred rokom 1989 bol krátko členom KSČ, čo je dnes z hľadiska straníckej politiky irelevantné.
V prípade Zuzany Čaputovej je zjavné aj silné napojenie na sektor politických mimovládok. Tomuto sektoru vďačí za svoju popularitu a kariérne úspechy, je ním dlhodobo platená a bude sa preto prirodzene kloniť k zastávaniu hodnôt, ktoré sektor reprezentuje.
Aj Dag Daniš z Aktualít poukázal na to, že „jednou z legitímnych otázok volieb by malo byť aj to, ako sa Čaputová po prípadnom zvolení odpúta od skupín v pozadí, ktoré ju tak intenzívne podporovali”.
4. Dôležitý je aj pomer hlasov
Progresívci, politické mimovládky, médiá a časť opozície akcentujú, že na Slovensku je dopyt po „zmene“.
V skutočnosti ide o zmeny dve: deklarovaná morálna (slušnosť v politike, zastavenie korupcie, právny štát, vymožiteľnosť práva) a dlhodobé smerovanie Slovenska (hlbšia integrácia v EÚ, oslabenie národnej suverenity, multikulturalizácia Slovenska...).
Politici ako Zuzana Čaputová sa hlásia k obom týmto zmenám.
S tou prvou zmenou väčšina obyvateľstva súhlasí, ale s tou druhou nie. Tá prvá zmena je používaná ako politický marketing, ale tá druhá tvorí podstatné obsahové jadro.
Zmiešavanie týchto dvoch agend je zavádzajúce napríklad aj preto, že Zuzana Čaputová dôležité body svojho smerovania nepomenúva dostatočne priamo a nerozoberá ich do dôsledkov. Z uvedených faktov však vidieť, kam bude smerovať.
Čo sa týka podpory Čaputovej, aj keď 40 % v prvom kole je silný výsledok, pri menej ako polovičnej účasti je to v skutočnosti len menej ako 20 % oprávnených voličov, teda pätina a nie väčšina. Aj keby sme Čaputovej pripočítali 8 % Mikloška a Bugára, nemá väčšinovú podporu.
A to napriek tomu, že vďaka veľkej kampani sa mobilizácia jej potenciálnych voličov blížila maximu a napriek tomu, že mnohí voliči ju volili z dôvodu kvalitného marketingu, osobných sympatií, volaní po zmene v oblasti slušnosti a korupcie či zo snahy sfeminizovať najvyššie ústavné funkcie a nie z dôvodu, že súhlasia s jej geopolitickým smerovaním a postojom k národnej identite.
Víťazstvo Čaputovej však bude interpretované tak, že Slovensko si jej zvolením vybralo obe vyššie uvedené zmeny. To však nezodpovedá realite. Ide o zmiešavanie dvoch agend, ktoré spolu nesúvisia.
Pokiaľ teda odporcovia druhej zmeny – väčšina populácie – nepôjdu voliť a Čaputová vyhrá veľkým náskokom, liberálne médiá, analytici a komentátori budú môcť toto víťazstvo zavádzajúco interpretovať tak, že sa bude zdať, že ich podporuje väčšina obyvateľov.
Zdrvujúce čísla by im poskytli silný argument na mobilizáciu voličov a označovanie svojich sociálno-inžinierskych cieľov ako legitímnych.
Záver a prečo ísť voliť
Aj keď je na prvý pohľad medzi Čaputovou a Šefčovičom len malý rozdiel, je zjavné, že Čaputovej postoje sú vyhranenejšie, pravdepodobne by brala menší ohľad na verejnú mienku, je menej nezávislá a viac polarizuje spoločnosť.
Napriek tomu, že kľúčové tézy Čaputovej politiky nemajú oporu vo väčšine národa, vďaka veľkej kampani mobilizovala svojich voličov takmer na maximum.
Akcentovaním hodnôt, po ktorých je v spoločnosti reálny dopyt (slušnosť, férovosť, spravodlivosť), drahou kampaňou a vystupovaním presvedčila aj mnohých voličov, ktorí nesúhlasia so základnými obsahovými piliermi politiky, ktorej je nositeľkou (jednostranne prozápadná geopolitika, podpora migrácie, relativizácia tradičných hodnôt).
V prípade jej víťazstva to budú liberáli interpretovať ako podporu práve pre túto „zmenu“, čo však rozhodne neplatí. Čím zdrvujúcejšie bude prípadné víťazstvo Čaputovej, tým viac budú argumentovať o legitimite svojich požiadaviek a tým viac ich budú pretláčať.
Preto je dôležité, aby ľudia, ktorí odmietajú túto líniu politiky – a ktorých je stále na Slovensku väčšina – jasne vyjadrili názor.
Ak sa väčšina nespokojných voličov z akýchkoľvek dôvodov 30. marca nezúčastní na druhom kole prezidentských volieb, je tu vážne riziko, že aktívna menšina bez ich účasti a súhlasu rozhodne za nich.
Príloha: odpovede na otázky
Zuzane Čaputovej aj Marošovi Šefčovičovi sme položili niekoľko otázok. Kandidáti mali na odpoveď viac ako 3 dni. Odpovedal iba Maroš Šefčovič. Odpovede uvádzame v plnom znení.
Zuzana Čaputová
Zuzana Čaputová na naše otázky neodpovedala.
Maroš Šefčovič
Otázka: Akú formu rodiny zastávate: manželstvo ako zväzok muža a ženy, alebo pripúšťate aj manželstvá, prípadne adopcie pre homosexuálne páry?
Odpoveď: Manželstvo je pre mňa zväzok muža a ženy. V súlade s kresťanskými hodnotami to definuje aj Ústava SR. O kresťanské hodnotové zakotvenie sa opiera aj môj názor na adopcie detí pármi rovnakého pohlavia.
Otázka: V čom vidíte riešenie demografickej krízy na Slovensku – v zvýšení domácej pôrodnosti alebo v prijímaní imigrantov?
Odpoveď: Jednoznačne vo zvýšení našej domácej pôrodnosti. Aj preto medzi mojimi prioritami nájdete podporu mladých rodín.
Otázka: Súhlasili by ste s príchodom a usídlením väčšieho množstva migrantov na Slovensko (rádovo viac ako 10 000), pochádzajúcich z odlišných civilizačných okruhov (moslimský svet, Afrika)?
Odpoveď: Určite nesúhlasil. Nekontrolovaná nelegálna migrácia je vážny problém, ktorý Európu zaskočil nepripravenú. Situácia sa od roku 2015 zlepšila. Myšlienka povinných kvót, ktorú som vždy odmietal ako neúčinnú, nie je na stole. A naopak realizujú sa opatrenia, ktoré by som podporoval aj z pozície hlavy štátu – účinná ochrana vonkajších hraníc, rýchle návraty nelegálnych migrantov a riešenie príčin migrácie v krajinách pôvodu.
Otázka: Existujú oblasti oficiálnej politiky Európskej únie, s ktorými nesúhlasíte a v ktorých by si Slovensko malo hájiť svoje záujmy aj proti prevládajúcej politickej línii?
Odpoveď: Vidím niekoľko oblastí, v ktorých by som trval na zachovaní suverenity Slovenska - sú nimi daňové sadzby kľúčové pre našu ekonomiku, migrácia, pretože o tom, kto príde na naše územie, musí rozhodovať štát a nie prevádzači, taktiež rodinná politika vrátane registrovaných partnerstiev a adopcií detí pármi rovnakého pohlavia, ktoré si na Slovensku neviem predstaviť.
Otázka: Súhlasili by ste s prijatím zmluvy, na základe ktorej by vojaci armád cudzích štátov, resp. NATO, mohli pôsobiť na území Slovenska?
Odpoveď: Určite nie a dôležité je, že takáto otázka ani nie je na stole. Aj pokiaľ ide o účasť našich vojakov na zahraničných misiách, trval by som na tom, že vždy musí ísť o suverénne rozhodnutie nášho štátu.