Z tých pár vecí, ktoré sú pre túto vládu špecifické oproti vládam minulým, a to nielen u nás, ale široko-ďaleko, je omnoho častejšie prenikanie ostrého až vulgárneho jazyka do prejavu v politických vyjadreniach niektorých vládnych predstaviteľov.
Do istej miery sa to dialo aj v minulosti, no vtedy bola takáto komunikácia smerovaná hlavne voči najväčším a najvýraznejším politickým kritikom. V súčasnosti však vládna komunikácia tohto typu smeruje často aj voči koaličným partnerom či bežným ľuďom.
Kritici a oponenti vlády sú podľa nej hlupáci, opice, psychopati, retardi
Chronicky v tom vyniká človek najviac na očiach: premiér Igor Matovič. Z mnohých prípadov možno spomenúť napríklad jeho nedávne vyjadrenie, že odborníci, ktorí nesúhlasia s jeho verziou masového testovania, sú klamári, ktorí tancujú na hroboch ľudí. Tí, ktorí hovoria, že potrebné je masové očkovanie a nie testovanie, sú podľa neho hlupáci.
V závese za ním je minister obrany Jaroslav Naď, ktorý napr. v novembri označil protivládnych demonštrantov za opice, psychopatov a bitkárov a prenikanie týchto spôsobov presiaklo aj k ministrovi životného prostredia Jánovi Budajovi, ktorý pred Silvestrom vo video príhovore povedal, že „Petardy na strašenie zvieratok a dobrých ľudí, to je len pre retardov.“
Premiér Matovič voči kritikom a minister vnútra Roman Mikulec voči politickému oponentovi do svojho slovníka pribrali aj výraz „dezolát(i)“, typicky používaný vulgárno-satirickou stránkou Zomri.
Opozícia si môže dovoliť viac
Za bežných okolností majú predstavitelia vlády a štátnej moci v médiách prirodzene väčší priestor a väčší dosah na sociálnych sieťach. Opozícia či aj mimoparlamentní kritici sa preto často uchyľujú k expresívnym vyjadreniam, aby získali pozornosť a váhu. Vulgárny a ostrý jazyk posilňuje emócie a robí tak prejav údernejším.
Hoci to z hľadiska kultúry verejnej diskusie rozhodne nemá priaznivý efekt, opozícii či mimoparlamentným kritikom vlády to do istej miery pomáha vyvažovať dominanciu vládneho prejavu. Ostrejší tón a určitá miera vulgárnosti sú preto ako-tak pochopiteľné a do istej miery aj akceptovateľné pri kritike „zdola“.
Osočujú sa aj sami medzi sebou
Jeden z extrémov v tejto komunikácii predstavuje aj úplne neadekvátne Matovičove obviňovanie Richarda Sulíka za smrť tisícov ľudí. Venovať obviňovaniu svojho koaličného partnera za smrť tisícov mŕtvych tlačovú besedu s dobre pripravenými grafmi a s množstvom hrubých manipulácií – to sa vo svete len tak nevidí.
Ešte predtým dokonca Matovič zneužil na prejav s náznakmi v tomto duchu priestor v televíznom vysielaní v rámci mimoriadneho vystúpenia počas Silvestra, kde okrem Sulíka pripisoval vinu za zlý stav a obete aj nezodpovednosti spoločnosti. Veľmi ťažko by sa hľadal analogický prípad vo vyspelom svete.
Ak takto predseda vlády komunikuje voči ministrovi svojej vlády, aký je to vzor pre spoločnosť?
V januári dokonca poslanec vládneho OĽaNO Juraj Krúpa označil kolegu z vlastného poslaneckého klubu Martina Čepčeka za mentálneho kripla.
Klišé o „smeráckych zlodejoch“ vystriedalo klišé „psychopat Matovič“
Správanie a komunikácia premiéra Matoviča, ale najmä jeho chronická potreba preberať na seba čo najviac pozornosti, stále viac ľudí vyhodnocuje ako poruchu osobnosti a označujú ho za psychopata. Po roku súčasnej vlády sa z toho stalo podobné klišé, akým bolo počas tretej vlády Smeru klišé o zlodejoch.
Tejto téme sa nevyhlo ani SME v komentári s názvom „Už môžeme hovoriť, že je psychopat?“, v ktorom politológ Martin Kugla uvádza:
„Vzhľadom na právne a etické aspekty to napíšeme takto – viacerí odborníci si myslia, že ak by sa Igor Matovič dal vyšetriť nezávislou odbornou autoritou, s vysokou pravdepodobnosťou by mu bola diagnostikovaná komplexná porucha osobnosti s histriónskymi, hraničnými, narcistickými a neprekvapivo - disociálnymi prvkami. Taká ‚výberovka klastra B porúch osobnosti‘.“
O živote na „Matovičovej psychiatrii“ a jeho potrebe dostať sa ľuďom do hláv za každú cenu sa rozpísal na svojom Facebooku napríklad aj Samuel Marec píšuci pre SME a blog Denníka N.
V denníku Pravda označenie Matoviča za psychopata prezentujú relatívne skryto, napr. v pomenovaní obrázkového súboru v článku.
Vulgarita zo strany vlády doháňa oponentov do krajností
Ak sa k vulgárnemu jazyku uchyľujú aj predstavitelia vlády, ich bezvládnym kritikom či oponentom neostáva v rámci jazykového prejavu nič silnejšie, čím by ich dominanciu mohli vyvažovať. To zvyšuje ich frustráciu z pocitu bezmocnosti.
Častejšie tak môže dochádzať ku krajným prípadom v podobe vyhrážok fyzickým násilím či likvidáciou a napätie stúpa.
Títo politici sa potom vykresľujú ako obete verbálnych agresorov, teatrálne podávajú trestné oznámenia za vyhrážanie, pričom však svojím hrubým a konfrontačným jazykom k danému stavu významnou mierou prispeli.
Gumené limity a pokazený alarm
Sprievodným problémom je tiež komunikačná dramatizácia zo strany premiéra Matoviča. Vyznenie, že naše zdravotníctvo je pred kolapsom, podsúval aj v čase, keď počty hospitalizovaných pacientov s COVID-19 boli oproti súčasnosti relatívne nízke.
Situácia je už niekoľko mesiacov veľmi vážna. Oproti jari je pre zdravotnícke systémy vývoj už predvídateľný, pričom systémy majú tendenciu sa adoptovať s cieľom vyhnúť sa kolapsu.
Tá adaptácia v tomto prípade spočíva napr. v odmietaní prijímania časti pacientov, či častejšie poskytovanie paliatívnej starostlivosti namiesto poskytovania liečby. Výsledkom je vzostup nadmerných necovidových úmrtí i nárast úmrtí na COVID-19 v domácom prostredí či počas prevozu do nemocnice.
Tento stav trvajúci mesiace je prakticky ešte väčší problém, ako keby došlo ku krátkodobému kolapsu.
Aj v takomto stave sa však z iniciatívy premiéra dokázalo nájsť dostatok personálu na celoplošné testovanie. Ako má potom bežný človek identifikovať tú hranicu preťaženosti zdravotníckeho personálu a naozaj kritického stavu?
Naše zdravotníctvo má reálne limity, ktorú sú už v podstate dlhšie prekročené, premiér však vyčerpal jazykové prostriedky na to, aby súčasný stav mohol pomenovať. Alarm sa pokazil, a to môže byť problém.
Degradácia výrazových prostriedkov a potlačenie dôležitého prejavu
Okrem toho má vláda tendenciu označovať názory svojich oponentov za bludy, dezinformácie a hoaxy, čím legitimizuje neprimerané rozširovanie týchto pojmov. Potom v slovníku nášho jazyka zrazu neexistujú adekvátne pojmy na označenie reálnych hoaxov a dezinformácií šírených aj zo strany vlády.
Pre verejnosť zrazu splývajú obyčajné neškodné subjektívne názory a nebezpečná demagógia. Vláda tak následne môže šíriť nebezpečnú demagógiu a na nej stavať vládnu politiku bez toho, aby spoločnosť na ňu dokázala primerane reagovať. Tento problém je umocnený krízou a chaosom, ktorý premiér posilňuje alebo priamo vytvára.
Slušný prejav pozostávajúci z racionálnych argumentov v takejto atmosfére zrazu mizne ako para vo vetre.
Verejná diskusia je kvôli tomu príliš kontaminovaná negatívnymi emóciami a pre bežných ľudí je veľmi ťažké zorientovať sa v aktuálnych problémoch a zastávať rozumné stanoviská.
Mnohí vážení a odborne spôsobilí ľudia, ktorí by mali k rôznym politickým témam čo povedať, sa z obavy pred namočením do takéhoto jazykového bahna radšej verejnej diskusie nezúčastňujú.
Iní sa tomu, naopak, prispôsobujú.
Kultivovaný prejav vlády: nosný pilier demokracie
Ak sa nám hrubý jazyk vládnych predstaviteľov mohol javiť ako prejav úprimnosti a protiklad k pretvárke, dnes aj vďaka kríze možno pozorovať a vnímať, ako majú vulgarita, osočovanie, preháňanie a deformovanie jazyka zo strany vlády deštruktívne dopady na fungovanie politiky a spoločenskej diskusie vôbec.
Je to príležitosť uvedomiť si, že kultivovaný prejav vlády je nevyhnutným pilierom fungujúcej demokracie.
Nekompetentná vláda zakrývajúca svoje zlyhania slušnou komunikáciou by nebola žiadnou výhrou. Nekompetentná vláda umocňujúca svoje zlyhania primitívnou komunikáciou je však katastrofou.
Zdroj obrázka: Pravda.sk