7 mýtov o boji proti dezinformáciám

Ľudia si často myslia, že boj proti dezinformáciám je založený na jasných argumentoch, vedený nezávislými odborníkmi, politicky neutrálny, pomáha odstraňovať manipulácie, rozvíja kritické myslenie a ochraňuje demokraciu. V tomto článku si však ukážeme, že tieto presvedčenia sú mýtmi a na konkrétnych príkladoch a argumentoch ich vyvrátime.

Obsah článku

Úvod

Boj proti dezinformáciám, hoaxom, fake news a konšpiráciám je rozsiahly fenomén, ktorý vykonáva veľké množstvo aktérov v rôznych krajinách.

Z veľkej časti sa venuje skutočným dezinformáciám. Mnohé stránky označované ako dezinformačné sú skutočne pochybné a zverejňujú nepodložené či nepravdivé informácie, ktoré odmietajú zdôvodniť či opraviť. Je dobré poukazovať na konkrétne prešľapy a uvádzať ich na pravú mieru.

Ak sú za dezinformačnými aktivitami aktéri z cudzích štátov či priamo cudzie vlády, treba na to taktiež poukazovať a v prípade, ak prekročia zákon, potrestať ich.

Problém je však v tom, že nemalá časť webov či informácií označených za „dezinformačné“ predstavujú jednoducho len iné názory, niekedy dokonca solídne podložené. Hlavne o takýchto prípadoch píšeme v tomto článku.

Je samozrejmé, že ani bojovníci proti dezinformáciám nie sú neomylní a môžu spraviť vo svojej práci chyby. V tom prípade by sme však očakávali – ak sú bojovníci proti dezinformáciám seriózni –, že ich opravia. V tomto článku uvádzame viacero konkrétnych prípadov, kedy aj napriek upozorneniu nápravu nevykonali.

Môžu si to dovoliť aj preto, že médiá hlavného prúdu ich vnímajú takmer nekriticky a na ich závažné prešľapy seriózne nepoukazujú.

Práve v tomto spočíva nebezpečenstvo „boja proti dezinformáciám“, ktorý už teraz nesie znaky potláčania legitímnych názorov.

Nižšie používame pre stručnosť pojem boj proti dezinformáciám (resp. dezinformácie), pod čím však myslíme širší fenomén boja proti dezinformáciám, fake news, hoaxom a konšpiráciám.

Príklady v tomto článku sú hlavne zo slovenského prostredia, avšak podobné by sa dali nájsť aj z iných krajín. Vo všetkých prípadoch ide o aktivity subjektov, ktoré sú v hlavnom prúde vnímané ako seriózne zdroje bojujúce proti dezinformáciám.

Mýtus 1: Za dezinformácie sú označované len nepravdivé tvrdenia

Mýtus: za dezinformácie sú označené len tvrdenia, ktoré sú preukázateľne nepravdivé alebo veľmi hrubo zavádzajúce.

Fakt: za dezinformácie bývajú bežne označované aj drobné nepresnosti, iné zhodnotenia či názory, a to aj ak sú podložené.

Odôvodnenie

Viaceré prípady úplne neopodstatnených označení za dezinformácie/konšpirácie/hoaxy sme už podrobne rozoberali, tak si ich pripomeňme.

Poslanec Pavol Paška z SNS bol obvinený zo šírenia hoaxu a dezinformácie za to, že napísal, že Nemci zhabali kontajner so zdravotníckymi pomôckami, ktorý smeroval na Slovensko. V skutočnosti bol kontajner „len“ zadržaný.

Europoslanec Milan Uhrík z ĽSNS bol obvinený zo šírenia hoaxu za to, že písal, ako americká armáda prichádza v rámci cvičenia DefenderEurope 2020 do Európy „potichučky provokovať“. Americká armáda mala skutočne namierené do Európy, avšak „hoax“ mal spočívať v tom, že neprichádzala potichučky ani provokovať. Podobné akcie, ktoré môžu prispieť k zvýšeniu medzinárodného napätia, však bývajú politikmi bežne označované za provokácie (zdroj).

Iniciatíva EUvsDiSiNFO (financovaná EÚ) označila za dezinformácie nielen iné zhodnotenia (napr. liberalizmus podporil širenie koronavírusu, koronavírus je Černobyľom Európskej únie či Schengen skolaboval), ale aj špekulatívne predpovede typu Európska únia sa rozpadne. Podobné predpovede o páde či rozpade Ruska sa však v hlavnom prúde bez problémov objavujú (zdroj).

Najproblematickejšie je, ak je za konšpiráciu či dezinformáciu označený len iný názor, hoci aj solídne podložený. Napríklad náš portál sa ako konšpiračný nachádza na dvoch najväčších zoznamoch konšpiračných stránok (Konšpirátori.sk, blbec.online), úplne bez argumentov. Autori stránok ani na požiadanie argumenty nedodali, hoci sme im jasne napísali, že akúkoľvek nepravdivú informáciu, na ktorú nás upozornia, opravíme.

Ďalšie príklady pochybných zaradení do zoznamu Konšpirátori.sk uvádzame v samostatnej analýze.

Blbec.online označil facebookovú stránku Nezavádzaj (projekt autorov našej stránky) za manipulátorov a úplne neopodstatnene aj stránku Naturalizmus. Už len z kategorizácie stránky blbec.online (medzi kategóriami sú aj náckovia, komunisti, antisystém, putinofili, alt-right a iné) vyplýva, že medzi „blbcov“ stránky zaraďuje skôr na základe názorov ako na základe faktografických kritérií.

Svoje si s neprimeraným označovaním za konšpiračný či pochybný obsah užil aj Denník Slovensko (aj tu).

Netvrdíme, že tieto prípady tvoria väčšinu boja proti dezinformáciám. Tvoria však ich významnú menšinu a zo strany bojovníkov proti dezinformáciám zjavne chýba sebareflexia a ochota situáciu napraviť.

Mýtus 2: Boj proti dezinformáciám stojí na pevných argumentoch

Mýtus: Ak je niekto označený za konšpirátora či dezinformátora, sú na to uvedené relevantné argumenty.

Fakt: Mnohé iniciatívy bojujúce proti dezinformáciám neuvádzajú vôbec žiadne argumenty.

Odôvodnenie

Časť bojovníkov proti dezinformáciám naozaj dokumentuje konkrétne prešľapy a chyby neserióznych médií (zdroj, zdroj, zdroj). To je nepochybne pozitívne.

Ak sa však pozrieme napríklad na dva najväčšie a najznámejšie „čierne zoznamy“ stránok na slovenskom internete, ani jeden z nich neuvádza žiadne konkrétne argumenty, prečo boli príslušné stránky na zoznam zaradené.

Konšpirátori.sk aj blbec.online síce uvádzajú kritériá zaradenia na svoje zoznamy, ale odmietajú opakované výzvy na odôvodnenia, prečo boli konkrétne stránky na zoznam zaradené. Taktiež odmietajú vysvetliť, prečo niektoré na zoznam zaradené neboli, hoci ich kritériá spĺňajú (podrobnosti tu a tu).

Paradoxne, napriek tomu sú obe iniciatívy médiami hlavného prúdu vnímané takmer výhradne pozitívne („bojovníci proti lžiam“, „verejnoprospešný projekt“) a ich tvrdenia sú často nekriticky preberané (zdroj, zdroj).

Infosecurity.sk v „Monitoringu naratívov antisystému“ z roku 2019 uvádzajú niekoľko facebookových stránok, ktorých rétorika vraj „prekračuje hranice slobody prejavu“. Neuvádzajú však žiadne konkrétne príklady ani argumenty.

Stránka Hoaxy a podvody – Polícia SR uviedla, že stránka Naturalizmus uvádza „prekrútené informácie manipulatívneho charakteru s cieľom vyvolania rozrušenia v spoločnosti“, na čo ani po vyzvaní neuviedla žiadny argument (zdroj). Našli sme dokonca aj prípad, kedy polícia medzi „hoaxy a podvody“ zaradila aj jednoduché konštatovanie faktu.

Mimovládna organizácia VIA IURIS uviedla o autorovi tohto článku, že „prispieva na dezinformačných weboch“, čo však nijako neodôvodnila a ani po vyzvaní na to neuviedla žiadny argument.

Neuvádzanie vôbec žiadnych argumentov je úplne absurdné. Časté je však aj uvádzanie pro-forma argumentov, ktoré sú nedostatočné, zavádzajúce alebo ich uplatňovanie je výrazne selektívne.

EUvsDiSiNFO uvádza viaceré prípady údajných dezinformácií, pričom pri niektorých je argumentácia úplne nedostatočná (konkrétnosti vysvetlené tu). Infosecurity.sk spolupracuje s iniciatívami, ktoré majú znaky, ktoré u subjektov s inými názormi vidia ako problematické (napr. spolupráca s cudzou mocou, polarizácia spoločnosti, šírenie dezinformácií). Bizarné boli aj viaceré prípady argumentácie portálu omediach.com, ktorý venuje hoaxom samostatnú rubriku.

Ministerstvo obrany v marci 2020 informovalo (bez bližšieho vysvetlenia) o údajnom hoaxe, „že cez Slovensko sa presúvajú americké tanky a transportéry, ktoré smerujú na Ukrajinu“, hoci samo na svojej stránke zároveň informovalo o presunoch „vojenskej techniky zahraničných ozbrojených síl“, čo je minimálne mätúce.

Typické sú aj dvojité metre, napr. tu.

Bojovníci proti dezinformáciám si môžu dovoliť neargumentovať, resp. argumentovať nedostatočne, v mnohom práve preto, že médiá hlavného prúdu k nim nepristupujú dostatočne kriticky. Ak by podobne neseriózne konali alternatívne médiá, zrejme by to bolo označené za dezinformácie a hoaxy.

Mýtus 3: Boj proti dezinformáciám vedú nezávislí odborníci

Mýtus: Boj proti dezinformáciám vedú nezávislí odborníci.

Fakt: Hlavnou hybnou silou boja proti dezinformáciám sú subjekty s politickými či obchodnými záujmami.

Odôvodnenie

Pokiaľ by hlavnou hybnou silou boja proti dezinformáciám boli samofinancovaní občianski aktivisti či akademici, ktorí by svoje tvrdenia podkladali serióznymi argumentmi, bolo by to uveriteľné.

Ak však boj proti dezinformáciám vedú subjekty s politickými či obchodnými záujmami, navyše často bez riadnych argumentov, znie to už oveľa menej dôveryhodne.

Samofinancovaní občianski aktivisti či akademici však tvoria, čo do dopadu a priestoru v médiách, úplnú menšinu bojovníkov proti dezinformáciám.

U nás z významnejších iniciatív je zrejme prevažne občiansky financovaný blbec.online a zrejme minimálne spočiatku tak bol financovaný aj portál infosecurity.sk (ani jedna iniciatíva neuvádza na stránke podrobné informácie o financovaní (blbec.online je však financovaný aj cez crowdsourcingový Patreon), usudzujeme však tak na základe rozsahu projektov a toho, že na stránke nemajú uvedených veľkých sponzorov (resp. Infosecurity.sk uvádza iba podporu (v nešpecifikovanej forme a výške) Fondu pre transparentné Slovensko; na druhej strane činnosť portálu infosecurity.sk sa od jeho vzniku rozšírila, takže je možné, že je za ním väčšia financovanie, čo však z dostupných údajov nevieme povedať)).

Konšpirátori.sk síce svoju prácu vykonávajú vo voľnom čase a bez nároku na odmenu, no autorom projektu je spoločnosť väčšinovo vlastnená vydavateľom SME (podrobná analýza v tomto článku), za čo čelí už niekoľkým žalobám za nekalú obchodnú súťaž.

Väčšina významných hráčov angažujúcich sa proti dezinformáciám má jasné politické či obchodné záujmy:

  • Politické mimovládky s jasne proatlantickým zameraním: GLOBSEC (financovanie nezverejňuje, spolupracuje s NATO a americkou ambasádou), Slovak Security Policy Institute (financovanie nezverejňuje, spolupracuje s NATO, americkou a britskou ambasádou) a Inštitút strategických politík (financovaný aj NATO a americkou ambasádou).
  • Štáty a organizácie štátov: Na boji proti dezinformáciám sa taktiež zúčastňujú NATO, Európska únia (aj tu) a Spojené štáty americké (aj tu).
  • Západné korporácie: podporujú iniciatívy bojujúce proti dezinformáciám a zároveň sú častými sponzormi politických mimovládok, ktoré boj proti dezinformáciam vedú.
  • Médiá hlavného prúdu: sú často vlastnené oligarchami a viaceré majú väzby na politické mimovládky. Ich obchodným záujmom je zároveň oslabiť tzv. dezinformačné médiá.

Boj proti dezinformáciám u nás podporuje napríklad aj Nadácia Eset či priamo firma Eset (aj tu). Majitelia Esetu sú však oligarchovia sponzorujúci politických kandidátov.

Presne ako by sme mohli očakávať, hlavné obsahové zameranie boja proti dezinformáciám je v súlade s obchodnými a politickými záujmami týchto aktérov: kritika Ruska a Číny (aj tu a tu), vyvracanie mýtov o NATO, nálepkovanie (aj úplne nepodložené) iných ako hlavnoprúdových médií atď.

Podľa štúdie Oxfordskej univerzity medzi najaktívnejších šíriteľov dezinformácií patria okrem Ruska, Číny a Iránu aj Spojené štáty americké a ich spojenci (Izrael, Saudská Arábia). To sa však z hlavnoprúdového boja proti dezinformáciám veľmi nedozvieme.

Mýtus 4: Dezinformácie všetkých názorových prúdov sú posudzované rovnako

Mýtus: Vyjadrenia predstaviteľov všetkých názorových prúdov sú posudzované rovnako prísne a ak ide o dezinformácie, médiá o nich informujú s rovnakou intenzitou.

Fakt: Politici, aktivisti či novinári s hlavnoprúdovými názormi sú posudzovaní oveľa miernejšie ako ich kritici.

Odôvodnenie

Bojovníci proti dezinformáciám často poukazujú na to, že dezinformácie používajú aj politici. Medzi najčastejšie uvádzaných údajných dezinformátorov z radov politikov patria napríklad Tomio Okamura (zdroj, zdroj, zdroj), Donald Trump, Ľuboš Blaha, predstavitelia ĽSNS (zdroj, zdroj) či dokonca Eduard Chmelár (zdroj).

Vyššie menovaných spája kritický postoj voči aspoň niektorým hlavnoprúdovým názorom, či už v oblasti migračnej politiky, LGBT či zahraničnopolitickej orientácie.

Je, samozrejme, možné argumentovať, že politici z tejto časti spektra používajú dezinformácie častejšie. Aj keď je ťažké spraviť objektívnu analýzu, ktorá by dala do pomeru používanie dezinformácií a mediálnu prezentáciu, môžeme poukázať na niekoľko prípadov zjavného dvojitého metra.

V prípade „antisystémových“ politikov či aktivistov často stačia aj drobné nepresnosti a už sú obvinení z dezinformovania (zdroj, zdroj) čo je následne mediálne silne akcentované. Podobne stačia drobné (alebo žiadne) prešľapy na to, aby proti nim zasiahli sociálne siete, ktoré sú v tomto smere pod silným mediálnym aj politickým tlakom (z USA aj EÚ).

Twitter skryl jeden z Trumpových tweetov, v ktorom údajne glorifikoval násilie, čo však vyzerá ako dezinterpretácia jeho slov (podrobnejšie vysvetlené tu). Tomiovi Okamurovi YouTube zrušil kanál, pretože na ňom zobrazoval násilie páchané imigrantmi, hoci iné násilné videá na YouTube nájdeme bežne.

Iný Okamurov príspevok označil Facebook za „čiastočne nepravdivý“, pričom Okamura v ňom s odvolaním sa na zdroj citoval vyjadrenie uznávaného ekonóma Thomasa Pikettyho. Je síce faktom, že uvedené porovnanie je neúplné až zavádzajúce, avšak v podobnej miere bežne zavádzajú aj predstavitelia hlavného prúdu (množstvo príkladov tu) bez toho, že by to Facebook riešil.

Môžeme uviesť niekoľko obdobných (alebo ešte viac nepresných) výrokov hlavnoprúdových politikov či aktivistov, ktoré však za dezinformácie vyhlásené neboli, neboli rozsiahlo medializované ani využité ako zámienka na oslabovanie ich dosahu na internete:

  • Súčasný minister obrany Jaroslav Naď napísal (keď ešte nebol v politike), že „marxistický pomätenec a fašistickí blázni v parlamente by ruka v ruke najradšej Slovensko začlenili do Ruskej federácie, to už tiež vieme“. Na toto tvrdenie neuvádza žiadny zdroj a žiadny taký návrh ani verejne prezentovaný nebol.
  • Andrej Kiska sa v predvolebnej kampani v roku 2019 vyjadril, že „V zdravotníctve sa za 4 roky neurobilo nič rovnako ako v školstve.“ Toto tvrdenie je zjavne nepravdivé už len svojou kategorickou formuláciou, ale napr. v školstve došlo k značnému nárastu reálnych miezd učiteľov.
  • Michal Vašečka sa v roku 2019 vyjadril, že Soros na Slovensku „podľa jeho informácií nič nefinancuje“. To je však v rozpore s tým, čo vo svojich výročných správach uvádza napr. Nadácia otvorenej spoločnosti. (Je však potrebné podotknúť, že po roku 2013 prísun peňazí na Slovensko zo strany OSF značne poklesol, nie však až na nulu.)
  • Juraj Šeliga sa ohľadom protestov Za slušné Slovensko vyjadril, že niektorí organizátori „robili v neziskovej organizácii, ktorú nepriamo mohla podporiť Open Society Foundations“, avšak nevie presne, „v akých neziskovkách robili naši organizátori“. Sám Šeliga však spolupracoval s mimovládkou VIA IURIS, kde OSF nie je „nepriamy podporovateľ“, ale priamo najväčší sponzor.

Viaceré z vyššie uvedených citátov je možné vnímať ako drobné (možno aj neúmyselné) nepresnosti či zámerne zveličené politické vyjadrenia. Preto by nebolo celkom férové ich označiť za dezinformácie.

Problém je však v tom, že keby takéto vyhlásenia urobil niekto „antisystémový“, za dezinformáciu by to zrejme označené bolo (ako naznačujú vyššie uvedené príklady).

Europoslanec za koalíciu PS/Spolu Martin Hojsík na Facebooku uviedol, že „Viktóriine vodopády“ vyschli. Na to, že ide o hoax aj podľa hlavnoprúdových zdrojov, ho upozornili aj jeho fanúšikovia. Ani po vyzvaní sa neopravil a ani jedna z troch antidezinformačných iniciatív o tom neinformovala ani po tom, čo sme ich na to priamo upozornili (na naše upozornenie vôbec nereagovali).

Vrcholom dvojitého metra je však to, že za „dezinformátora“ môžete byť označený, aj keď ste žiadne dezinformácie nešírili. Hrozí vám to, ak napr. kritizujete zahraničnú politiku USA, politické mimovládky alebo LGBT aktivizmus (zdroj, zdroj, zdroj).

Opačný prípad – teda označenie priaznivca americkej politiky, politických mimovládok či LGBT agendy pre tieto jeho názory za dezinformátora, ak nešíril dezinformácie – sme u hlavnoprúdových bojovníkov proti dezinformáciám doposiaľ nepozorovali.

Aj blbec.online zbiera „blbcov“ z kategórií náckovia, komunisti, putinofili či antisystém. Obdobné kategórie z druhej časti názorového spektra (napr. ultraliberáli, antifa, amerikanofili) tam však nenájdeme.

Mýtus 5: Boj proti dezinformáciám pomáha odstrániť manipulácie z verejnej diskusie

Mýtus: Boj proti dezinformáciám pomáha odstrániť manipulácie z verejnej diskusie.

Fakt: Boj proti dezinformáciám mnohé významné formy manipulácie vo verejnej diskusii ignoruje a sám prináša ďalšie.

Odôvodnenie

Vo verejnej diskusii sa objavuje veľké množstvo manipulácií. Ich šíriteľmi sú alternatívne, ale aj hlavnoprúdové médiá.

V alternatívnych médiách sa často vyskytujú neoverené alebo vyslovene nepravdivé informácie. V hlavnoprúdových médiách overujú konkrétne fakty oveľa poctivejšie, avšak určité dôležité názory a interpretácie v nich takmer vôbec nedostávajú priestor (napr. kritika politických mimovládok, kritika globálnej oligarchie, kritika multikulturalizmu alebo pozitívna prezentácia slovenského národovectva či tradičnej rodiny).

Výsledkom je skreslený obraz reality, ktorý však vzniká manipuláciou (selekciou informácií, jednostrannými interpretáciami, zamlčiavaním dôležitých skutočností, nálepkovaním, účelovým prepájaním nesúvisiacich javov a pod.). Množstvo konkrétnych manipulácií sme zozbierali v našom projekte Nezavádzaj aj v článkoch na našej stránke (viac teoretický rámec sme popísali tu).

Manipulácie médií hlavného prúdu možno pekne demonštrovať práve na prípade boja proti dezinformáciám. Antidezinformačné iniciatívy preukázateľne opakovane dezinformovali či manipulovali (zdroj, zdroj, zdroj, zdroj, zdroj, zdroj, zdroj, zdroj). Napriek tomu ich médiá hlavného prúdu prezentujú takmer výhradne pozitívne a často nekriticky preberajú ich tvrdenia (zdroj, zdroj).

Boj proti dezinformáciám (tá jeho časť, ktorá používa argumenty) poukazuje hlavne na konkrétne nepravdivé tvrdenia. To je nepochybne pozitívne. Problém je však v tom, že metódy manipulácie spočívajúce v selekcii faktov a jednostranných interpretáciách si prakticky nevšíma (hlavne tie, ktoré robí hlavný prúd).

Inak povedané, boj proti dezinformáciám zohľadňuje hlavne tie manipulácie, ktoré viac používajú alternatívne médiá. Manipulácie, ktoré sa vo veľkom vyskytujú v hlavnom prúde, si však takmer vôbec nevšíma.

Alternatívne médiá, hoci sú často nekvalitné, tvoria určitý prirodzený protipól voči hlavnému prúdu. Dávajú ľuďom možnosť získať informácie aj z iného uhlu pohľadu, ktorý má v hlavnom prúde malý alebo žiadny priestor. Hlavný prúd je zároveň nútený na alternatívu reagovať a vie, že jeho prešľapy budú sledované a kritizované, čo sčasti prispieva k skvalitňovaniu mediálneho diskurzu.

Boj proti dezinformáciám tým, že disproporčne poškodzuje alternatívne médiá, neprispieva ani tak k odstraňovaniu manipulácií, ale skôr k upevňovaniu informačného monopolu hlavného prúdu, čo v konečnom dôsledku znižuje názorovú pluralitu.

Mýtus 6: Boj proti dezinformáciám posilňuje kritické myslenie

Mýtus: Boj proti dezinformáciám posilňuje kritické myslenie.

Fakt: Boj proti dezinformáciám prezentuje nekritické čiernobiele videnie sveta, často úplne bez argumentov.

Odôvodnenie

Kritické myslenie má niekoľko základných charakteristík:

  • pozerať sa na veci z rôznych uhlov pohľadu,
  • uvádzať argumenty pre svoje tvrdenia,
  • vyhnúť sa neopodstatneným zovšeobecneniam,
  • vyhnúť sa čiernobielemu videniu sveta, hodnotiť pozitíva a negatíva rôznych javov a dávať ich do pomeru,
  • diskutovať s ľuďmi s inými názormi,
  • všímať si konflikty záujmov a brať ich do úvahy pri interpretácii faktov,
  • v prípade chyby sa opraviť.

Ako sme si podrobne ukázali vyššie, všetky tieto prvky v rámci hlavnoprúdového boja proti dezinformáciám vo významnej miere chýbajú:

  • mnohé antidezinformačné iniciatívy vôbec neposkytujú argumenty,
  • medzi dezinformačné weby bývajú popri naozaj neserióznych zaradené aj úplne seriózne stranky,
  • boj proti dezinformáciám si všíma takmer výhradne len prešľapy alternatívnych médií, ale takmer nikdy hlavného prúdu,
  • drvivá väčšina diskusií je o tom, ako účinne bojovať proti dezinformáciám, ale veľmi málokedy sa stretneme s konfrontáciou rôznych svetonázorov,
  • mnohí antidezinformační aktéri sú v konflikte záujmov, keďže sami majú politický či obchodný záujem na tom, čo robia (a presne v tom duchu vedú svoj boj proti dezinformáciám),
  • viaceré antidezinformačné iniciatívy opakovane odmietli napraviť svoje chyby, aj keď boli na to upozornené.

Mýtus 7: Boj proti dezinformáciám chráni demokraciu

Mýtus: Boj proti dezinformáciám chráni demokraciu.

Fakt: Boj proti dezinformáciám obmedzuje slobodu prejavu, ktorá je základom demokracie.

Odôvodnenie

Na Západe sa už desaťročia postupne rozmáha politická korektnosť, ktorá značne obmedzuje slobodu prejavu.

Politická korektnosť v krajnom prevedení ústi až do tzv. cancel culture, teda kultúry potláčania až cenzurovania prejavov, ktoré prinášajú iný ako politicky korektný názor, a to aj vtedy, keď je „nekorektný“ názor podložený solídnymi argumentmi.

Kultúra rušenia sa vo veľkom prejavila v súvislosti s nedávnymi protestmi Black lives matter, kde boli ľudia prepúšťaní z práce či inak postihnutí aj za úplne nevinné prejavy nesúhlasu s hnutím BLM. Množstvo príkladov sa dá nájsť tu (príklady z biznis sféry tu).

Politická korektnosť a boj proti dezinformáciám sú dva samostatné fenomény, ktoré sa však v mnohom prekrývajú.

Obe sú presadzované mnohými nadnárodnými korporáciami (zdroj, zdroj), politickými mimovládkami (zdroj, zdroj), ako aj Európskou úniou (zdroj, zdroj). V rámci boja proti dezinformáciám sa často spomínajú mýty o migrantoch či boj proti údajnej nenávisti. Boj proti dezinformáciám bojuje proti konšpiračným médiám, ktoré však majú obvykle politicky nekorektné názory.

V minulosti bola hlavným obmedzovateľom slobody prejavu hlavne štátna moc a represívny aparát štátu. Fenomény politickej korektnosti a boja proti dezinformáciám sú iné, keďže ich hlavnými hýbateľmi sú skôr súkromné subjekty.

Dôsledky na slobodu sú však podobne ničivé, ba snáď ešte horšie, keďže aktivity súkromných aktérov nepodliehajú zďaleka takej transparencii, mediálnemu drobnohľadu a možnosti verejného pripomienkovania ako aktivity štátu.

Čoraz viac ľudí na Západe sa obáva verejne prejaviť svoj názor. Podľa prieskumu z roku 2019 si iba 18 % Nemcov myslí, že je možné sa na verejnosti slobodne vyjadrovať. „Dôvodom k opatrnosti na verejnosti je podľa opýtaných existencia množstva nepísaných zákonov, ktoré názory sú prijateľné a prípustné a, naopak, ktoré sú takpovediac tabu,“ píše denník Postoj. Nemci majú pocit, že najopatrnejší musia byť pri témach utečencov a islamu.

Podobná situácia panuje aj medzi vedcami, pričom aj tu vidieť, že tlak proti slobode prejavu má ideologické podfarbenie. Podľa tohtoročného britského prieskumu 32 % pravicových vedcov na verejnosti a pri výskume nevyjadrilo svoj názor, v porovnaní s 15 % ľavicových. 46 % pravicových akademikov uviedlo, že pre svoje názory čelia nepriateľským reakciám, u ľavicových je to 10 % (zdroj, vlastný prepočet z dát na s. 8 a 54).

Opakovane sme písali o ideologických postihoch na akademickej pôde či smerovaných proti akademikom (zdroj, zdroj, zdroj).

Paradoxné pritom je, že samotní bojovníci proti dezinformáciám sa často vôbec nesprávajú demokraticky.

Iniciatíva EUvsDiSiNFO, financovaná a podporovaná EÚ, označuje za dezinformácie aj iné názory. Portál Konšpirátori.sk bez argumentov nálepkuje stránky s inými názormi a odmieta o tom diskutovať. Portál blbec.online dokonca stránky s inými názormi označuje za „bandu“, „terče“ a vyjadruje sa o nich vulgárne. Portál Infosecurity.sk názorových oponentov zastrašuje až kriminalizuje a prejavuje potešenie, keď sú trestne stíhaní.

Boj proti dezinformáciám v súčasnej podobe môže slobodu a demokraciu chrániť len ťažko. Naopak, je spôsobilý ich závažne poškodiť.

Záver: čo robiť pre ochranu slobody a demokracie

Sloboda a demokracia na Západe sú naozaj v ohrození, ale hlavné ohrozenie ide z úplne iného smeru, ako to prezentujú hlavnoprúdové médiá.

Na základe mnohých argumentov sme si ukázali, že vo významnej miere je to práve boj proti dezinformáciám v jeho súčasnej podobe, ktorý slobodu a demokraciu ohrozuje.

Na záver by sa však žiadalo uviesť akúsi pozitívnu syntézu.

Čo by teda mohol robiť ten, ktorému naozaj úprimne záleží na demokracii, slobode a kvalite verejnej diskusie?

  • Mohol by poukazovať na dezinformácie, ale mal by jasne rozlišovať dezinformácie, manipulácie a len iné názory či zhodnotenia. Svoje tvrdenia by mal podkladať argumentmi a zdrojmi.
  • Mal by analyzovať rozličné formy manipulácií a poukazovať na manipulácie a jednostrannosti hlavnoprúdových aj alternatívnych médií.
  • Mal by si byť vedomý toho, že svet je komplexný a každá ideológia má v niečom pravdu, ale v inom sa zase môže mýliť.
  • Mal by poukazovať na riziká autoritatívnych režimov, ale aj politickej korektnosti a prebiehajúcej ideologizácie akademického sektora aj v západnom svete.
  • Mal by vyzývať na zmier a vecnú diskusiu miesto konfliktu a vylučovania nežiadaných názorov (z oboch strán).

Paradoxne, možno očakávať, že ten, kto by toto všetko začal poctivo robiť, by bol pravdepodobne označený za dezinformátora.

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore