Výraz hoax začal byť už niekoľko rokov nadužívaný a jeho absurdne rozšírené vnímanie sa stalo súčasťou ideologického zápasu mediálnymi prostriedkami, ako aj súčasťou zápasu medzi tzv. hlavnoprúdovými a alternatívnymi médiami.
Viackrát sa ukázalo, že aj mnohé hlavnoprúdové médiá pristupujú k hoaxom výrazne selektívne. A aj keď boli upozornené na hoaxy či vážne prešľapy niektorých autorít, takéto upozornenia odignorovali alebo zamietli.
Preto už dlhšie cítime potrebu tento neobjektívny prístup demaskovať a zároveň ponúknuť isté odporúčania, ako problematiku dezinformácií či politickej propagandy uchopiť serióznejším spôsobom.
V súčasnom mimoriadnom stave ohľadne koronavírusu, kedy by mala ísť politika bokom, však viaceré médiá a, žiaľ, aj štátne inštitúcie, naskočili na tento zle rozbehnutý vlak.
Zároveň je ale viac ako inokedy dôležité nepravdivé či zavádzajúce informácie ohľadne koronavírusu uvádzať na pravú mieru – ide o bezpečnosť a zdravie celej spoločnosti.
O to naliehavejšia je potreba sa k téme aktuálne vyjadriť aspoň rámcovo, hoci bez obsiahlejšieho vydokladovania na konkrétnych prípadoch. Bolo by žiaduce, aby sa téma do budúcnosti pokryla hlbším spracovaním v akademickej sfére.
Šliapanie si po jazyku a hazard s ľudským zdravím
Za najväčšie absurdné pochybenia hlavnoprúdových médií a štátnych inštitúcií iba v posledných dňoch (!) možno považovať dva prípady.
Prvý sa týka plánovaného presunu vojakov a techniky cez slovenské územie. Najprv o tom Ministerstvo obrany oficiálne informovalo, neskôr danú správu s politickou interpretáciou a určitými nepresnosťami označilo na svojom facebooku za hoax. O tom, ako jednostranne to prevzali viaceré médiá, sa dočítate tu.
Vážnejšieho prešľapu zo strany inštitúcii sa dopustil správca Facebookovej stránky Hoaxy a podvody - Polícia SR. Ten označil za hoax nahrávku ženy, ktorá varovala, aby ľudia s príznakmi koronavírusom nebrali „brufén“, lebo „duplikuje“ koronavírus.
Od správy sa dištancovala univerzita, na ktorú sa nahrávka odvolávala a sporné sú aj mnohé ďalšie tvrdenia z nej.
Odvtedy však o jadre celej správy, že ibuprofen môže zhoršovať stav nakazených koronavírusom, prebieha v médiách polemika v závislosti od toho, na aké autority sa odvolávajú a súčasťou kauzy je aj hra o slovíčka. Sumarizáciu relatívne protichodných postojov zo strany autorít, ako aj spresňovanie v celej „kauze“, rozsiahlejšie sumarizuje český Zdravotnícky deník.
Za ustálenú verziu môžeme považovať to, že vedci v časopise Lancet prišli s odôvodnenou hypotézou, že ibuprofen môže naozaj zhoršovať stav niektorých pacientov (napr. kardiakov či diabetikov) nakazených koronavírusom.
Môžeme to síce zmiesť zo stola s tým, že o tom nie je žiadna štúdia, ktorá by to potvrdzovala, lenže treba brať do úvahy širšie súvislosti. Koronavírus je nový problém, realizácia spoľahlivých štúdií trvá mesiace až roky, čiže také štúdie nemali kedy vzniknúť.
Vedci sa touto hypotézou začali zaoberať a odborníci ju postupne začali v rámci svojich skúseností a poznania spresňovať.
V danom stave indícií a nepoznania v rámci prezieravej opatrnosti radiť ľuďom, aby naozaj siahli radšej po paracetamole, ako riskovali život v prípade, že odôvodnená hypotéza je platná, ťažko brať ako zlý čin. A na nahrádzanie ibuprofenu paracetamolom navádzala vo svojej podstate práve spomínaná nahrávka.
Môže ísť o pomerne špecifický prípad dezinformácie, kedy sú sekundárne časti nepravdivé alebo neverifikovateľné, ale ústredná téza môže mať seriózny, ale najmä užitočný základ.
V danom stave indícií a nepoznania vyhlasovať takúto správu za hoax ako celok bez uvedenia do celkového kontextu, predstavovalo hazard so zdravím ľudí.
Ľudia majú totiž po vyhlásení za podvodnú správu tendenciu negovať jej obsah ako celok, čiže ibuprofen považovať za vhodný liek a s hrdosťou o vlastnej informačnej uvedomelosti by ho mohli mať dokonca tendenciu uprednostniť spomedzi iných liekov.
Správca FB stránky Hoaxy a podvody - Polícia SR zašiel však ešte do väčšieho extrému a vyzval ľudí na to, aby pomohli dotyčnú identifikovať, pričom spomenul aj, že jej hrozí viacročné väzenie.
Autorku správy sa vraj nakoniec podarilo vypátrať. Miroslava Kernová z omediach.com do nadpisu uviedla, že ju čaká trest. V správe však spomína iba to, že s autorkou sú vykonávané procesné úkony. Kernová nijak nepodložila tvrdenie, že by ju čakal trest. Ide iba o Kernovej želanie, alebo ak by sme chceli byť prísni, tak ňou vytvorený hoax?
Čo je vlastne hoax?
Anglická Wikipedia definuje hoax ako klamstvo zámerne vytvorené tak, aby vyzeralo ako pravdivé. Hoax je podľa Wikipédie odlišný od chýb v pozorovaní či úsudku, klebiet, mestských legiend, pseudovedy a prvoaprílových žartíkov, ktoré sú posúvané v dobrej viere alebo ako žarty.
Známy portál venujúci sa hoaxom Hoax.cz prekladá slovo hoax ako „falešnou zprávu, Mystifikaci, Novinářskou kachnu, Podvod, Poplašnou zprávu, Výmysl, Žert, kanadský žertík.“
Hoaxom jednoducho nie sú politické komentáre, ktoré zjednodušujú východiskové fakty, pamflety, správy obsahujúce nepresnosti, zveličujúce názory, bulvarizácia ap.
Preto nie je namieste napr. považovať označenie „progresívne KDH“ za hoax, ako to urobil Jozef Majchrák z Postoja, keďže išlo o určitú interpretáciu, resp. komentovanie niektorých politických kritikov vtedajšieho vedenia tejto politickej strany.
Ak už chceme používať pojem hoax v extenzívnejšej podobe v rámci budovania vlastnej kredibility a znevažovania konkurencie, považujeme za dôležité, aby takýto hoax predstavoval súbor tvrdení, z ktorých aspoň jedno tvrdenie je nepravdivé alebo tak zjednodušujúce či nepresné, že sa od neho odvodzujú výrazne realitu skresľujúce závery.
Za typický takýto hoax, ktorý občas preblysne na sociálnych sieťach, môžeme považovať informáciu, že Milan Mazurek (v súčasnosti poslanec za K-ĽSNS) hádzal po demonštrácii proti imigrácii v roku 2015 po rodine, ktorá sa javila moslimsky, kamene. Zdokumentované je iba to, že vulgárne a primitívne vykrikoval smerom k políciou chráneným cudzincom. Samotný Mazurek popiera, že by hádzal v danej situácii kamene. A zatiaľ nie je verejne známy žiadny taký dôkaz. A ak sa hovorí o hádzaných kameňoch, tak všeobecne zo strany protestujúcich.
Tento hoax uviedol „medzi rečou“ napr. Peter Tkačenko v komentári denníka SME: „To nie je tak, že by si nevšimli, ako Milan Mazurek hádže kamene do moslimskej rodiny…“
No tento hoax sme mohli vídať aj počas predvolebnej kampane. A v rámci predžalobnej výzvy sa zaň formálne, aj keď neúprimne, ospravedlňoval napr. Igor Matovič.
Za hoax takéto tvrdenie možno považovať preto, lebo to o Mazurekovi vytvára obraz útočníka, ktorý v skupine fyzicky pomocou kameňov útočí na bezbrannú rodinu. A to je rozdiel oproti zdokumentovanému a ním priznanému stavu, čiže útočeniu „iba“ verbálne.
V prípade, že nie sú naplnené podstatné črty pre pojem hoax, je prejavom serióznosti siahnuť po iných pojmoch, ktoré dané výstupy označujú primeranejším spôsobom: preháňanie, zjednodušovanie, zavádzanie, zveličovanie, manipulovanie ap.
Treba zdôrazniť, že ak za hoax označujeme aj tvrdenia, ktoré sú iba manipuláciami, potom sa manipulácie sami dopúšťame. A ak sú manipulácie hoaxmi, potom v súlade s touto konštrukciou sami hoaxy tvoríme. A to je práve prípad napríklad Miroslavy Kernovej a značnej časti obsahu sekcie Hoaxy na jej portáli Omediach, ktorá vzniká v spolupráci s 365.bank.
Problém s dokazovaním zlého úmyslu
Problémom je, že pojmy ako dezinformácia, hoax, manipulácia, zavádzanie ap. sú definované spôsobom, že predpokladajú (zlý) úmysel uviesť niekoho do omylu.
Prísne vzaté, takmer nikdy tento úmysel nevieme spoľahlivo dokázať (často môže ísť iba o omyl). Obviňovaním z toho iných sa sami dopúšťame istého prehrešku. Ideálne by bolo aspoň počkať na to, ako dotyčný zareaguje, keď ho upozorníme na to, že uvádza nepravdivý údaj.
Na druhej strane potrebujeme označiť masové šírenie prehreškov voči pravde odpudzujúcim spôsobom. Dôležité je však na to nájsť primeraný spôsob. Hádzať každé skresľovanie do jedného koša s hoaxmi primeraným spôsobom rozhodne nie je.
Zbavte sa vlastných predsudkov
Na to, aby človek mohol k nepohodlným mediálnym výstupom seriózne pristupovať, musí sa predovšetkým zbaviť vlastných predsudkov. Tie spočívajú najmä v tom, že:
- predpokladáme zlé úmysly u protistrany;
- predpokladáme úmysel dezinformovať u protistrany;
- neuvedomujeme si, že existuje množstvo faktov a ešte viac ich interpretácií, ktoré nie sú s naším svetonázorom v súlade.
Treba si uvedomiť, že najväčším zdrojom skresľovania reality je náš vlastný svetonázor, ktorý je nevyhnutne vždy iba určitou nedokonalou redukciou voči komplexnosti neustále sa vyvíjajúceho sveta.
Zohľadňujte odbornú spôsobilosť, intelektuálnu schopnosť a vyjadrovaciu zručnosť zdroja
Poznávanie pravdy je vo svojej podstate vedou. Stojí na exaktnom konštruovaní pojmov, vyžaduje silné odborné zázemie v predmetnej oblasti, využívanie výskumných metód a prakticky 100-percentné zvládnutie logických metód.
Je zrejmé, že týmito schopnosťami nedisponujú nielen bežní ľudia vlastniaci účet na sociálnych sieťach, ale ani drvivá väčšina ľudí pracujúca v masmédiách, alternatívnych médiách či na mediálnych oddeleniach rôznych inštitúcií.
Nezvládajú to ani politici, ani rôzni iní influenceri, blogeri, a celkovo väčšina spoločnosti.
A ak týmito schopnosťami vôbec niekto aj disponuje, často nedisponuje časom, ktorý je na spoľahlivé odkrývanie pravdy potrebný, či ochotou čas vynaložiť – môže tak chybiť z nedostatku času na overovanie.
Čím je človek v týchto veciach menej schopný a čím má menší dosah, o to menej pozornosti možno venovať nedokonalostiam jeho prejavu a naopak, čím má človek väčší výtlak a pozíciu väčšej autority, tým prísnejší voči nim by sme mali byť.
- Napr. europoslanec Martin Hojsík ako odborník na tému životného prostredia urobí vážny prešľap, ak vyhlási, že Viktóriine vodopády jednoducho vyschli. Je primerané to označovať za hoax.
- Ak Oľga Pietruchová, ktorá je riaditeľkou odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR a tajomníčkou Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, prejavuje vážnu mieru odtrhnutia od reality, ak povie, že sa v súvislosti s výsledkami parlamentných volieb obáva pogromov na homosexuálov. Za hoax to však považovať vhodné nie je.
- Štefan Harabin predviedol silnú manipuláciu až konšpirovanie, ak odmietol podložiť svoje tvrdenia o „nabraní“ imigrantov zo strany vtedajšej vlády. Keďže tým zasahoval do povesti vládnych predstaviteľov, ktorí sa štylizovali do podoby odporcov imigrácie, môžeme to považovať aj za hoax.
Zohľadňujte formát
Je rozdiel, či ide o publikovaný odborný text, komentár, status na sociálnych sieťach či komentár pod statusom na sociálnych sieťach, rozhovor pre médiá, autorizovaný rozhovor pre médiá ap. Je rozdiel, či ide o prepracovaný a rozvážny text alebo preafektované nahovorené video bez dostatočnej prípravy.
Napr. ak francúzsky minister zdravotníctva vo svojom tweete uvedie, že neodporúča užívať ibuprofen, považovať to za hoax, lebo neuviedol zdroj, je neprimerané.
Od ministra zdravotníctva a ľudí, ktorými je minister obklopený, sa určitá odborná spôsobilosť predpokladá. Naopak sa neočakáva, že tweet bude dokladovaný vedeckou evidenciou, navyše v časoch chaosu a mimoriadnej situácie. Navyše, varovanie autority má často preventívny charakter, takže očakávať, že bude niečím doložené, je irelevantné.
Zohľadňujte pozíciu zdroja
U politikov je prirodzená snaha presadiť sa v boji o moc či postup do parlamentu. Z toho vyplýva aj väčšia tendencia politicky zafarbovať jednotlivé udalosti a politicky tak ohýbať realitu.
Ak Milan Uhrík (K-ĽSNS) písal o plánovanom vojenskom cvičení NATO, že idú „potichúčky provokovať a vyskúšať si, ako by mohla prebiehať vojna proti Rusku,“ je to presne prípad politického preháňania, ale nie hoaxu.
Naopak, tam, kde treba byť prísni, sú médiá a vyjadrenia novinárov, lebo od nich sa požaduje väčšia nezávislosť a úcta k faktom.
Zohľadňujte reakciu autora a jeho tendenciu k samooprave
Vo vypätej atmosfére v súvislosti s koronavírusom je dôležité čo najrýchlejšie dementovať rôzne zjednodušenia či absurdné výmysly ohľadne koronavírusu. Ide o verejné zdravie a verejnú bezpečnosť.
Na to slúži aj heuristika – rýchle rozhodovanie sa podľa jednoduchých pravidiel – ktoré je však niekedy zradné. Je teda prirodzené, že sa dejú chyby. A preto je dôležité v prípade pochybenia vedieť po sebe veci uviesť na pravú mieru.
Môžeme však vidieť niektoré autority v tomto zlyhávať.
Ak je autor problémovej správy známy a vieme ho kontaktovať, je vhodné ho konfrontovať s tým, aby niektoré problémové pasáže doložil či dovysvetlil. Ak to nevie, mal by prirodzene pristúpiť k nejakej korekcii.
Vtedy môžeme zistiť, či je za danou senzáciou nejaký seriózny základ alebo či ide o také deformovanie reality, aby sme to mohli s väčším opodstatnením vyhlásiť za hoax.
V prípade, že postihnutá strana na takúto konfrontáciu nereaguje alebo pristupuje neseriózne, je to o to väčší prešľap. Napr. už spomínaný europoslanec Martin Hojsík či, ako vidieť z vyššie uvedenej reakcie, správca stránky Hoaxy a podvody si chybu odmietli priznať.
Ak v prípade Martina Hojsíka upadá v prvom rade jeho vlastná dôveryhodnosť, čiastočne dôveryhodnosť jeho strany Progresívne Slovensko a nepatrne tým poškodzuje aj celkovo proekologické hnutie, tak v prípade správcu facebookovej stránky Hoaxy a podvody je v hre dôveryhodnosť štátnej inštitúcie – Polície SR.
Človek je omylný a priznanie si čiastkových pochybení voči protistrane neznamená, že protistrana je tá správna. Práve naopak, môže zvyšovať hodnovernosť toho, kto si chybu priznal.
Hoci nie práve vzorový príklad, ale predsa len korekciu a spresnenie predviedla ohľadne kauzy ibuprofenu facebooková stránka Vedátor.
Šírenie hoaxov spravidla nie je trestným činom šírenia poplašnej správy
V poslednej dobe, ešte pred vypuknutím nákazy koronavírusu, sa začalo šírenie „hoaxov“ spájať s trestným činom šírenia poplašnej správy. Práve správca facebookovej stránky Polície SR to robí pomerne často.
Na podobnú nekompetentnú strunu udrelo nedávno aj Ministerstvo zahraničných vecí v súvislosti so statusom Jaroslava Pašku o zadržiavaní zdravotníckeho materiálu pre Slovensko.
§ 361 ods. 1 Trestného zákona definuje trestný čin šírenia poplašnej správy nasledovne:
„Kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“
Vidíme tam znaky ako úmysel, vážne znepokojenie či nepravdivosť správy. Máloktoré šírenie hoaxu tieto znaky dokáže súčasne naplniť. Šírenie hoaxov tak môže byť trestným činom iba vo veľmi extrémnych prípadoch.
Ľudia často zdieľaním šíria dezinformácia nevedome a v dobrom úmysle.
O to arogantnejšie pôsobia výzvy takéhoto typu: „VYSMEJME ŠÍRITEĽOV DEZINFORMÁCIÍ, NEMAJÚ ŠANCU“. A vyhrážať sa za to väzením je zo strany inštitúcií mimoriadne nevhodné, o to zvlášť, ak sa to deje pod hlavičkou polície.
Ako pristupovať k demaskovaniu dezinformácií
Aby pokus o odkrývanie zavádzania či demaskovanie dezinformácií nepôsobil ako nové a iné šírenie dezinformácií, mal by ideálne spočívať v nasledujúcich krokoch:
- Uviesť, ktoré tvrdenia z pôvodnej správy sú pravdivé. To môže byť niekedy ťažké posúdiť. Ale vtedy je dobré uviesť, pravdivosť ktorých tvrdení sa neoverovala, prípadne ktoré považujeme za neoveriteľné.
- Uviesť, ktoré tvrdenia sú – zohľadňujúc postavenie autora a použitý formát – zjednodušujúce alebo vyslovene zavádzajúce.
- Izolovať tie tvrdenia, ktoré sú spôsobilé navodiť dezinformačný efekt a uviesť ich na pravú mieru. Uviesť, či ide komplexne o nepravdu alebo v čom dané skreslenie spočíva.
- Uviesť odkaz na pôvodný zdroj správy alebo uviesť znenie celej správy, aby si ju čitateľ mohol preštudovať v úplnosti a skonfrontovať ju s faktami.
Z ekonomických dôvodov často nie je možné urobiť všetko z vyššie uvedeného. Zároveň nikto nie je odborník na všetko, a preto nie sme schopní všetko verifikovať. Najdôležitejšie sú však body 3 a 4.
Dôveryhodnosť práce odkrývania manipulácii sa preukazuje práve tým, že vyzdvihneme tie časti manipulatívnej správy, ktoré sú pravdivé, ale sú pre nás či priaznivcov nášho média nepríjemné.
Ak budete dodržiavať tieto zásady a k protistrane pristupovať férovo, zvýšite si dôveryhodnosť nielen u svojich skalných priaznivcov, ale aj u protistrany.
Pre verejné inštitúcie by dodržiavanie načrtnutých zásad mala byť povinnou jazdou.
Zo strany médií je pritom dôležité, aby strážili vyjadrenia tiež ideologicky spriaznených ľudí – najmä politikov a ukazovali im hranice prípustnosti ich manipulatívneho prejavu. To posilňuje dojem, že boj proti dezinformáciám je úprimný a nie ideologicky účelový. A zároveň to môže kultivovať politické prostredie.
Prípady takéhoto spracovania možno nájsť napr. tu proti Harabinovi, tu proti Kotlebovi alebo tu proti Hlinovi.
Boj proti dezinformáciám by mal byť postavený najmä na vzdelávaní: napríklad naučiť ľudí, ako posudzovať pravdivosť tvrdení či hodnovernosť zdrojov.
Mnohé z takýchto iniciatív však do takejto formy osvety dávajú prostredníctvom selekcie príkladov a politickej interpretácie aj vlastnú ideologickú náplň, čím v konečnom dôsledku predstavujú iba sofistikovanejšiu formu manipulácie.
Záver
Som presvedčený, že tieto ideologické skreslenia, ktoré sú v rámci boja proti hoaxom neraz do mediálneho priestoru vnášané, do veľkej miery prispievajú k úpadku dôveryhodnosti hlavnoprúdových médií.
Lebo práve ich snaha štylizovať sa do pozície serióznych šíriteľov správ ich v dôsledku týchto pochybení robí oveľa zraniteľnejšími. Ich činy totiž nie vždy zodpovedajú želanému obrazu.
Ak boj proti „hoaxom“ bude sprevádzaný viditeľnými ideologickými skresleniami či autorskými malichernosťami, stane sa menej účinným. A to je riziko práve počas mimoriadneho stavu, ako je tento v súvislosti s koronavírusom.
Je najvyšší čas začať hodnotu médií vnímať podľa toho, ako seriózne pristupujú k argumentácii voči protistrane a nie podľa toho, koľkokrát použijú označenie hoax na prejavy svojich protivníkov.
Zdroj ilustračného obrázka: Pixabay