Zhrnutie doterajších krokov v boji proti dezinformáciám, hoaxom a konšpiráciám. Aká je prognóza?

V súčasnosti si v médiách či na internete prečítame takmer čokoľvek a často aj rozhľadenejší čitateľ má problém rozoznať pravdu od manipulácie a lži. Osveta v boji proti vysloveným dezinformáciám a hoaxom je preto dobrá (a vôbec nie nová) vec. Dôležité je hlavne rozlišovať medzi jednoznačnými nepravdami, zavádzaním a jednoducho iným názorom. V súčasnosti vyhlásený boj proti dezinformáciám však tieto atribúty často nespĺňa, čo vidno aj zo spôsobu, akým sa sformoval. V tomto článku si ukážeme jeho širší kontext a možné prognózy ďalšieho vývoja.

Tento text bol podkladom pre prvú reláciu cyklu Politické križovatky, v ktorej sme sa s Petrom Marmanom venovali boju proti dezinformáciám, hoaxom a konšpiráciám. Celú reláciu si môžete vypočuť v archíve Slobodného vysielača.

Boj proti hoaxom v kontexte

Pre lepšie pochopenie boja proti dezinformáciám a konšpiráciám je dobré uvedomiť si širšie súvislosti svetovej geopolitiky.

Dôležité je, že „alternatívne“ médiá vznikli ako reakcia na to, že určité názory (súvisiace s kritikou politiky USA, globálneho kapitalizmu, poukazovanie na vplyv politických mimovládnych organizácií, kritika LGBT agendy či multikulturalizmu atď.) dostávali v hlavnom prúde malý až žiadny priestor, často v rozpore s hodnotami väčšinovej spoločnosti.

Dopyt obyvateľstva po informáciách z tejto strany názorového spektra vytvoril medzeru na informačnom trhu, ktorú celkom prirodzene zaplnili „alternatívne“ médiá. Ale až po tom, čo hlavný mediálny prúd týmto pohľadom dlhodobo nevenoval riadnu pozornosť.

Keďže sa spracovania týchto tém chytili hlavne amatéri (nadšenci, ale aj ľudia nahnevaní, frustrovaní či kariéristi), kvalita alternatívnych médií sa veľmi líši. Niektoré z nich sú úplne neseriózne, iné, naopak, veľmi seriózne.

S nárastom alternatívnych médií ale určité naratívy začali byť v diskurze silnejšie prítomné. Už sa nedali ignorovať a hlavný mediálny prúd im musel začať venovať pozornosť.

Hlavný mediálny prúd mal v zásade na výber z dvoch možností:

  1. Diskusia. Mohol existenciu alternatívnych médií využiť na rozpútanie širšej spoločenskej diskusie, kde by sa ukázalo, v čom sa mýlia a v čom, naopak, dopĺňajú jednostrannosti hlavného prúdu. Pokiaľ by o týchto témach začal objektívne informovať, mohol alternatívnym médiám zobrať vietor z plachiet, prejaviť svoju objektivitu a vykresľovať celostnejší pohľad sveta.
  2. Boj. Mohol existenciu alternatívnych médií vnímať ako ohrozenie pre vlastný „informačný monopol“ a začať proti nim bojovať so snahou znížiť ich vplyv a dopad na verejnosť.

Hlavný prúd si v absolútne drvivej väčšine vybral cestu číslo 2, z čoho sa nakoniec vyvinul samodeklarovaný „boj proti dezinformáciám“. Možno ho rozdeliť na niekoľko fáz, ktoré sa, samozrejme, prelínajú.

Fázy boja proti dezinformáciám a hoaxom

Prvá fáza: zavedenie pojmu a vytváranie zoznamov

Ešte pred siedmimi, ôsmimi rokmi boli pojmy dezinformácie či konšpirácie v súčasnom ponímaní neznáme. Používali sa, ale skôr v inom význame. Konšpiráciami boli „exotické“ teórie o UFO alebo verzie spochybňujúce oficiálnu verziu útoku na dvojičky.

Každopádne sa týmito pojmami neoznačovali celé skupiny médií a názorov, ktoré sú často len v rozpore s hlavnoprúdovým vnímaním politických udalosti.

Prvým krokom vytlačenia na okraj istých názorov či médií bolo zavedenie súhrnného pojmu, ktorým sa dajú označiť ako celok. Bolo v podstate potrebné definovať, kto je „nepriateľ“.

Smatanov zoznam

Medzi prvé pokusy tohto druhu sa radí zoznam „webov obsahujúcich dezinformácie, vedomé lži a bludy a čiernu propagandu“ (zdroj citácie tu) zostavený stredoškolským učiteľom dejepisu a aktivistom Jurajom Smatanom publikovaný vo februári 2015.

Na internete už zoznam nie je dostupný v pôvodnej podobe, ale sekundárne je dostupný napr. tu (Jurajovi Smatanovi som napísal s otázkou, či vyššie uvedený zdroj cituje jeho vyjadrenie a zoznam pravdivo, avšak Juraj Smatana neodpovedal). V hlavnom prúde bol tento zoznam (resp. jeho časti) medializovaný (zdroj, zdroj).

Konspiratori.sk

O niečo sofistikovanejšou podobou je projekt konspiratori.sk, ktorý vznikol v roku 2016.

Opäť ide o zoznam „webových stránok s neserióznym, klamlivým, podvodným, konšpiračným alebo propagandistickým obsahom“. S tým rozdielom, že už nejde len o názor jedného človeka, ale o profesionálne spracovanú stránku. Rebríček sa zostavuje na základe hodnotení „nezávislej a odbornej komisie“. Zoznam je tiež postupne rozširovaný.

V súčasnej podobe možno projektu vytýkať netransparentnosť procesu hodnotenia, konflikty záujmov členov komisie a neseriózny prístup k protiargumentom, čo sme bližšie popísali v tomto článku.

Blbec.online

Ďalším dôležitým zoznamom je projekt blbec.online, ktorý vznikol v roku 2017. Tiež sme sa mu venovali podrobnejšie. Vedie zoznam nie webových stránok, ale facebookových stránok, tzv. „blbcov“ v rôznych kategóriách (náckovia, konšpirátori, putinofili, antisystém atď.). Taktiež je pravidelne aktualizovaný a agreguje dáta o statusoch týchto stránok, komentároch pod ich príspevkami, interakciách a pod.

Z oboch týchto zoznamov čerpajú následne aj mimovládne organizácie venujúce sa boju proti dezinformáciám, napr. Globsec.

V tejto prvej fáze sa pojem dezinformácií, hoaxov a konšpirácií etabloval v mediálnom priestore. Častejšie sa začali objavovať tiež pojmy ako ruská propaganda, hybridné hrozby atď. Médiá hlavného prúdu začali poukazovať hlavne na nebezpečnosť dezinformácií pre bezpečnosť, demokraciu, zdôrazňovať potrebu rozvíjať kritické myslenie, začali sa viesť rôzne diskusie, vzdelávacie programy a pod. o tejto téme.

„S konšpirátormi sa nediskutuje“

V úplnom počiatku sa ešte konalo zopár rozpačitých debát medzi predstaviteľmi hlavného prúdu a alternatívy, možno spomenúť napr. známu konfrontáciu Juraja Smatanu a Tibora Eliota Rostasa v diskusnej šou Havranovo (2015) alebo vystúpenie Borisa Koroniho zo Slobodného vysielača v relácii Večera s Havranom na RTVS (2016). Veľmi ojedinele vidíme takéto diskusie aj dnes.

Pomerne rýchlo sa však utvoril hlavnoprúdový prevládajúci konsenzus v štýle „s konšpirátormi sa nediskutuje“, podľa ktorého poskytovanie im priestoru v „serióznych“ diskusiách by bolo len nenáležitou „legitimizáciou“ ich názorov (bližšie spracované aj tu).

Diskusia sa potom vedie takmer výhradne v intenciách toho, ako čo najefektívnejšie zamedziť šíreniu „konšpiračných“ názorov.

Prevládajúci hlavnoprúdový konsenzus, že s „konšpirátormi“ netreba diskutovať, avšak so šírením dezinformácií „treba niečo robiť“, je východiskom pre druhú fázu.

Hlavným hýbateľom v prvej fáze sú médiá a mimovládne organizácie.

Druhá fáza: dobrovoľné opatrenia súkromného sektora (korporácie, „občianska spoločnosť“)

Keď už bola „dezinformačná“ scéna zmapovaná a vytvoril sa konsenzus, že „s tým treba niečo robiť“, začali sa objavovať sa volania po „spoločenskej zodpovednosti“ na dobrovoľnej báze: ako aktivity uvedomelých jednotlivcov či spoločností hlásiacich sa k zodpovednému podnikaniu.

Boj proti dezinformáciám bol prezentovaný ako priekopnícka činnosť, ktorej sa chopila občianska spoločnosť a uvedomelé firmy, hoci štát tému ignoroval, resp. jej nedával dostatočnú pozornosť. Apelovalo sa na „občiansky spotrebiteľský tlak a samoreguláciu zodpovedných podnikateľov“.

V rámci tejto fázy možno spomenúť opatrenia ako:

„Korporátna spoločenská zodpovednosť“

Nadácia Pontis komunikovala boj proti dezinformáciám ako jednu z tém v rámci stretnutia Business Leaders Forum zameraného na spoločensky zodpovedné podnikanie (v materiáli s nadpisom „Zodpovednosť prináša firmám zisk“).

Niektoré korporácie podporili či priamo spustili projekty na boj proti dezinformáciám: 365.bank (zdroj), Accenture zaradil tému do školenia na vzdelávanie učiteľov informatiky, Nadácia Eset podporila v roku 2017 konferenciu pre stredoškolákov, kde jednou z tém boli dezinformácie, či v roku 2020 hackathon na podporu vývoja aplikácie, ktorá by bola „populárnym nástrojom v boji proti dezinformáciam a bezpečnostným hrozbám“.

Ďalším príkladom takejto „angažovanosti“ je projekt Checkbot – chatovací robot, ktorý má pomôcť ľuďom identifikovať dezinformačné stránky. Využíva databázy projektov konspiratori.sk aj blbec.online. Vznikol za finančnej podpory Nadácie Eset, amerického veľvyslanectva a T-mobile.

Aj samotný už spomínaný projekt konspiratori.sk nie je iba zoznamom údajne nedôveryhodných médií, ale taktiež na týchto weboch neodporúča inzerovať a dokonca jeho autori vypracovali postupy pre reklamné agentúry, ktoré zabránia tomu, aby sa ich reklamy zobrazovali na stránkach na zozname.

Upozorňujú na to, že „Dobré meno môže ľahko poškodiť aj nevedomé umiestnenie reklamy na webových stránkach s nevhodným, neserióznym alebo klamlivým obsahom.“ Projekt pritom podporuje pomerne veľké množstvo digitálnych a marketingových agentúr.

Označovanie webov

Do tejto fázy patria aj návrhy ako ten, ktorý prezentoval český analytik Jakub Kalenský:

„Na nějakých konferencích jsme si s kolegy říkali, že bychom je [dezinformačné weby] mohli označovat stejně jako tabákové produkty. Nikomu nezakazujete konzumování tabáku. Prostě jen řeknete, že vám způsobí rakovinu, a pokud chcete, klidně si to dejte. Dokázal bych si představit, že by existovaly bannery informující o tom, že jde například o cizí propagandu.“

Niektorí lektori kritického myslenia aj u nás už začali hovoriť o možnosti „citlivého obmedzenia“ klamlivých informácií.

Tlak na sociálne siete

V tejto fáze vzniká tiež tlak na sociálne siete, aby obmedzili možnosti šírenia dezinformácií. Téma sa pritom prepája s už dlhšie akcentovaným bojom proti tzv. nenávistným prejavom (hate speech).

Tu sa treba pristaviť pri dvoch rozdielnych, ale prepojených trendoch, ktoré prispievajú k okliešťovaniu slobody slova v súčasnom západnom svete:

  • presadzovanie inkluzivizmu – prejavuje sa hlavne snahou zabrániť pocitu neprijatia či emočnej ujmy u rôznych skupín, napr. migrantov, národnostných či sexuálnych menšín; aj preto hanlivé či nenávistné vyjadrenia podliehajú v mnohých krajinách trestnoprávnym postihom, pričom množina výrokov, ktoré sa takto postihujú, sa postupne rozširuje;
  • boj proti dezinformáciám – ide o dezinformácie rôzneho druhu, ale akcentuje sa hlavne oblasť politiky a geopolitiky (Rusko, Čína) – tieto prejavy zatiaľ nepodliehajú trestnoprávnym postihom, ale primárnou stratégiou na ich oslabenie je diskreditácia zdroja, ktorý ich šíri a šírenie kontranaratívov.

Faktom však je, že mnohí bojovníci proti dezinformáciám sa zároveň prezentujú ako inkluzivisti a naopak a časť bojovníkov proti dezinformáciám už naznačuje možnosť trestnoprávnych postihov (o tom budeme písať nižšie). V zásade sú však oba tieto fenomény prepojené a spoločne prispievajú k postupnému zhoršovaniu plurality verejnej diskusie.

Facebook napríklad v roku 2018 zverejnll prísne podmienky používania, ktoré poskytujú značné možnosti pre cenzúru, ktorá sa na Facebooku opakovane objavila.

YouTube dokonca penalizoval zhoršením pozícií vyhľadávania tzv. „hraničný“ obsah (borderline content), teda aj také videá, ktoré neporušujú podmienky používania, ale sú niekde „na hrane“. Google taktiež upravuil pravidlá vyhľadávania a zavádza iné opatrenia, aby zhoršil možnosti prezentácie „dezinformácií“.

Je potrebné dodať, že definície dezinformácií sú rôzne a často ide aj o prípady preukázaných falošných správ, nielen iných názorov.

Opatrenia korporácií sú potenciálne ešte nebezpečnejšie ako tie štátne

Najväčšou hybnou silou druhej fázy sú korporácie, väčšinou nadnárodné. Je potrebné dodať, že takéto zásahy sú často rýchlejšie, efektívnejšie a majú väčší dopad, než keby dezinformácie reguloval priamo štát.

Štátna regulácia totiž predpokladá legislatívny proces, ktorý je do veľkej miery verejný, štát má povinnosť poskytovať informácie, návrhy legislatívnych opatrení môžu pripomienkovať rôzne skupiny, pričom ich námietkami je štát často povinný sa zaoberať a pod. Prijatie takýchto opatrení aj z týchto dôvodov trvá dlhší čas a vzniká priestor na verejnú diskusiu. Občania môžu svoju nespokojnosť prejaviť vo voľbách.

Korporácie však nie sú takto limitované. Nemajú, na rozdiel od predstaviteľov moci, verejnú legitimitu. Nemusia zverejňovať svoje politiky na „odhaľovanie dezinformácií“. Svoje rozhodnutia môžu prijímať a meniť zo dňa na deň. Občania, vzhľadom na prakticky monopolný charakter služieb ako YouTube či Facebook nemajú reálnu možnosť ako vyjadriť svoju nespokojnosť.

Analógia cenzúry tlače z minulosti

Takáto cenzúra zo strany prevádzkovateľov sociálnych sietí je podobná cenzúre tlače z minulosti. Významný rozdiel spočíva v tom, že cenzúru tlače v minulosti uskutočňoval štát, na čo mal právny monopol. Cenzúru na sociálnych sieťach dnes uskutočňujú korporácie, ktoré nemajú právny monopol (vlastne každý si môže založiť vlastnú korporáciu či sociálnu sieť), avšak ich postavenie má povahu faktického monopolu.

Ak by zároveň došlo k tomu, že sociálne siete zavedú veľmi podobné politiky regulácie obsahu (čo už sčasti platí napr. aj v neopodstatnene horlivých zásahoch proti údajným nenávistným prejavom), výrazne by tým zasiahli do verejnej diskusie. Vzhľadom na súčasné postavenie sociálnych sietí, ich obrovský význam pre šírenie informácií by tak zrušenie stránky na sociálnych sieťach mohlo poškodiť nezávislého novinára či aktivistu prakticky takmer rovnako ako v minulosti priama cenzúra zo strany štátu.

Korporácie musia, samozrejme, dbať aj na verejnú mienku. V prípade hlavnoprúdových médií sa však nielenže môžu spoľahnúť na takmer výhradnú podporu v prípade zavádzania opatrení na obmedzenie dezinformácií, ale môžu očakávať aj ostrú kritiku, ak by s takýmito opatreniami „otáľali“.

Tretia fáza: agendy sa chopí štát, zatiaľ nepriamymi zásahmi

Pokiaľ si už tému osvojí „občiansky sektor“, médiá a pridajú sa k nej aj veľké korporácie, stupňuje sa postupne aj tlak na štát, aby zaviedol nejaké opatrenia.

Preberanie protikonšpiračnej rétoriky štátnymi orgánmi

Obvykle to začína preberaním „protikonšpiračnej“ rétoriky štátnymi inštitúciami. V prvom priblížení predstavitelia štátu uznajú, aspoň formálne, že hybridné hrozby a dezinformácie sú problém.

V roku 2017 vláda schválila návrh Bezpečnostnej stratégie SR, v ktorom sa hovorí o hybridných hrozbách, dezinformáciách a propagande. V stratégii sa zaväzuje prehĺbiť v tomto smere partnerstvo s relevantnými mimovládnymi organizáciami. Bezpečnostnú stratégiu schvaľuje aj parlament, k čomu ešte nedošlo, hoci nová vláda si to stanovila ako jednu zo svojich priorít.

V lete 2018 bola vládou schválená Koncepcia Slovenskej republiky na boj proti hybridným hrozbám (tento typ dokumentu schvaľuje len vláda).

Začiatok „strategickej komunikácie“ štátnych orgánov

Strategická komunikácia je pojem, ktorým sa označuje cieľavedomá komunikácia hlavne štátnych orgánov s cieľom kontrovať údajným hoaxom a dezinformáciám. Zahŕňa časť reaktívnu (označovanie a vyvracanie dezinformácií a hoaxov), ako aj proaktívnu (komunikácia želaných naratívov, napr. o európskej a atlantickej orientácii Slovenska, zdôrazňovanie pozitívnych prínosov NATO a pod.).

Aj s touto začali štátne orgány už za vlády Smeru. V roku 2018 ministerstvo zahraničných vecí zriadilo odbor strategickej komunikácie. V tom istom roku vznikla kampaň (aj facebooková stránka) Zahraničná politika sa nás týka, ktorá sa aktívne zapája do boja s dezinformáciami a uvádza jednostranné pro-EÚ a pro-NATO stanoviská.

Prísnejšie využívanie existujúcich nástrojov

V roku 2018 vznikla aj stránka Hoaxy a podvody – Polícia SR. Táto stránka sa prejavila aj dvojitým metrom a neserióznosťou pri nálepkovaní určitých stránok.

Na tejto stránke už hneď v prvom videu s názvom „Trest za hoaxy a poplašné správy“ sa skloňuje možnosť až 8-ročného väzenia v prípade šírenia hoaxov (za podmienok, ktoré ustanovuje trestný zákon). Ide pritom o právnu úpravu trestného činu šírenia poplašnej správy, ktorý však bol súčasťou nášho právneho poriadku už aj v roku 1962.

Vidíme, že dlhodobo existujúci inštitút – zriadený pôvodne s iným účelom – sa prepája s novo vytvoreným pojmom boja proti dezinformáciám. Takýto postup prispôsobovania si a prísnejšej či odlišnej aplikácie právnej úpravy (bez nutnosti zavádzať nové zákonné opatrenia či sprísňovať tresty) je charakteristický pre toto štádium boja proti dezinformáciám.

Je však potrebné dodať, že niektoré dezinformácie naozaj môžu napĺňať znaky poplašnej správy; spravidla to však tak nie je (bližšie sme to rozoberali tu).

Ďalším príkladom demonštratívne prísneho využívania už existujúcich nástrojov, je reakcia na zverejnenie a šírenie nahrávky, v ktorom ženský hlas upozorňuje na riziká konzumáice „brufénu“ v prípade nakazenia koronavírusom (podrobnejšie sme o prípade písali tu).

Polícia v reakcii na šírenie nahrávky vyrukovala so statusom, že ide o jasný hoax (že to tak úplne jasné nebolo, sme písali tu), autorke hrozí „viacročné väzenie“ a „Ide o veľmi vážnu tému“. Ľudí vyzvala na pomoc pri identifikovaní, o koho ide. O pár dní proti nej polícia zakročila (nešpecifikovali, ako presne), pričom portál omediach.com informoval, že ju „čaká trest“.

Zatiaľ bez priamej represie

Aby sme to zhrnuli, v tejto fáze sa už do boja s dezinformáciami štát síce zapája, nevykonáva však priame špecifické represívne opatrenia. Skôr téme „boja proti dezinformáciám“ dodáva legitimitu a mierne prispôsobuje používanie už existujúcich nástrojov a opatrení. A aj keď niečo robí, zo strany mimovládneho sektora či médií býva často kritizovaný, že to nie je dosť.

Ako vidieť z vyššie uvedených faktov, do tejto fázy sme na Slovensku postúpili už za vlády Smeru, hoci priamo v ich programových vyhláseniach sa dezinformáciám, hoaxom, konšpiráciám ani hybridným hrozbám pozornosť nevenuje. Až s programovým vyhlásením Matovičovej vlády v roku 2020 bol boj proti dezinformáciám stanovený ako jedna z priorít.

Samozrejme, aktivity médií, mimovládnych organizácií a korporácií neustávajú, skôr naopak.

Štvrtá fáza: štátna regulácia až trestnopráve postihy

Ďalšia fáza boja proti dezinformáciám je zatiaľ len teoretická, hoci sa na ňu utvárajú silné predpoklady. Ide o priamu štátnu reguláciu či až trestnopráve postihy za šírenie dezinformácií.

Aj keď viaceré krajiny cenzurujú obsah internetu či inak obmedzujú slobodu prejavu (a určité typy vyjadrení o konkrétnych historických udalostiach sú kriminalizované aj v štátoch Európskej únie), takéto opatrenia nesúvisia priamo so súčasným bojom proti dezinformáciám.

Hoci diskurz o boji proti dezinformáciám sledujeme dlhodobo, na Slovensku ani na európskej úrovni sme zatiaľ nezachytili vážne návrhy na štátne represívne opatrenia v tomto smere (aj keď nejaké náznaky sa už objavili).

Pokiaľ by sa totiž začala seriózne preberať možnosť trestnoprávnych postihov za „konšpiračné“ názory, veľká časť verejnosti by sa zhrozila. U nás k tomu prispieva aj skutočnosť, že nemalá časť obyvateľstva je pamätníkmi socialistického režimu, ktorého frázy a boj proti iným názorom začínajú niektoré opatrenia v boji proti dezinformáciám pripomínať.

Možno však poukázať aj na isté posuny aj v tomto smere. V posledných rokoch sme boli svedkami niekoľkých procesov vážne ohrozujúcich princípy slobody prejavu, o ktorých sme už písali (Rostas, Mazurek, obvinenie Fica a pod.).

Konzekventné uplatňovanie takéhoto metra za všetky porovnateľné výroky (ak by sa zahrnuli aj internetové vyjadrenia) by znamenalo odsúdenie desaťtisícov občanov. To si však štátna moc nemôže dovoliť kapacitne, ani z hľadiska reputácie. Postačia preto exemplárne tresty – v súčasnosti relatívne mierne – a veľká časť ľudí sa zautocenzuruje sama.

Zároveň sa stalo bežným podanie trestného oznámenia či žiadanie právneho postihu za iný názor. Aj keď takéto prípady často neskončia súdnou sankciou, svedčia o istom posune v chápaní slobody prejavu a štátnych zásahov do nej.

Pokiaľ by sa však štvrtá – zatiaľ teoretická – fáza boja proti dezinformáciám naplno rozvinula, hlavným „posväcovateľom“ boja proti dezinformáciám by sa stal štát, ktorý by aktívne používal svoje represívne zložky na potláčanie „dezinformácií“ a trestal by tých, ktorí by ich šírili. Aktivity médií, mimovládnych organizácií a korporácií by, samozrejme, pokračovali naďalej a možno očakávať, že by takéto zásahy štátu legitimizovali.

Zdôrazňujem, že ide zatiaľ iba o jednu z možností vývoja, ktorá sa nemusí naplniť.

Aká je prognóza?

Zatiaľ sme si dosť dopodrobna zhrnuli vývoj boja proti dezinformáciám v posledných rokoch. Vzhľadom na programové vyhlásenie vlády a globálne trendy je jasné, že bude pokračovať. Čo konkrétne však môžeme očakávať?

Najbližšie štyri roky

Vláda vo svojom programe vyhlásila boj proti dezinformáciám ako jednu z priorít. Väčšinou však ide o všeobecné formulácie a sľubuje málo konkrétnych opatrení.

Avšak vzhľadom na to, že vláda deklaruje úzku spoluprácu s mimovládnymi organizáciami činnými v boji proti dezinformáciám – a tieto už dlhé roky konkrétne kroky navrhujú – môžeme v najbližších rokoch očakávať zo strany štátu pravdepodobne tieto opatrenia:

  • posilnenie „strategickej komunikácie“ zo strany štátnych orgánov,
  • dotiahnutie do konca a prijatie bezpečnostnej aj obrannej stratégie, kde boj proti hybridným hrozbám, dezinformáciám a propagande je jednou z hlavných priorít (záväzok prijať bezpečnostnú a obrannú stratégiu je súčasťou aj vyhlásenia troch najvyšších ústavných činiteľov o zahraničnej politike),
  • zvýšenie štátnej podpory pre mimovládne organizácie bojujúce proti dezinformáciám (tá existovala už doteraz, možno očakávať jej navýšenie),
  • posilnenie väzieb medzi mimovládnym sektorom a štátom – predpokladáme, že ľudia z tohto sektoru sa môžu dostať (vo vyššej miere ako doteraz) do štátnych orgánov, získavať miesta v komisiách a pod.,
  • prísnejšie používanie už existujúcich nástrojov v duchu nového boja proti dezinformáciám (v zmysle, ako sme písali vyššie).

V budúcnosti by mohol byť zriadený špecializovaný úrad na boj s hybridnými hrozbami (toto navrhovalo vo svojom volebnom programe PS/Spolu), avšak aktuálne programové vyhlásenie vlády túto ambíciu neobsahuje. Naopak, tému boja proti dezinformáciám vníma skôr difúzne a chce ju rozšíriť naprieč už existujúcimi orgánmi verejnej moci.

Potreba centrálneho zastrešenia tejto témy však bude s rastúcou agendou narastať, takže zriadenie centrálneho orgánu v tejto oblasti je logickým pokračovaním súčasných trendov.

Sprísnenie trestnoprávnych postihov v tejto oblasti za najbližšie štyri roky nepredpokladáme. I keď vláda takúto možnosť podľa programového vyhlásenia plánuje „preskúmať“.

Že k sprísneniu nedôjde, predpokladáme z dvoch dôvodov: príliš rýchle tempo boja proti dezinformáciám by veľkú časť spoločnosti pohoršilo až vystrašilo a zároveň aj v súčasnosti existujúce nástroje sa pri dostatočne „žiadanej“ interpretácii dajú v tomto kontexte použiť.

Predpokladáme, že vývoj boja proti dezinformáciám bude prebiehať viac-menej v súlade s tempom, ktoré sa tejto téme venuje na medzinárodnej úrovni, hlavne v Európskej únii. Trestnoprávne postihy v tomto smere zatiaľ nie sú významnou témou.

Exemplárne súdne procesy spoluvytýčia hranice toho, čo možno povedať

V najbližších rokoch však môžeme očakávať niekoľko exemplárnych súdnych procesov, ktoré demonštratívne vytýčia akceptované hranice slobody prejavu. To sa už sčasti deje (napr. procesy s Mazurekom a Rostasom). Za spomenutie stojí skutočnosť, že ešte pár rokov dozadu by takéto výroky pozornosť orgánov činných v trestnom konaní nepritiahli.

Tieto procesy si treba spojiť s deklarovanou, ale aj skutočnou snahou polície dôslednejšie vymáhať postihy za „trestné činy extrémizmu“ spáchané na webe.

Aj keď tresty v týchto prípadoch môžu byť zatiaľ relatívne mierne (pokuta pár tisíc eur), zákon za ne umožňuje udeliť aj niekoľkoročné väzenie, čo sa v strednodobom horizonte môže stávať čoraz bežnejším (najprv podmienky, neskôr aj nepodmienečné tresty). Bude sa to v neposlednej rade týkať „recidivistov“, ktorí už finančný trest dostali a ťažko očakávať, že svoje konanie do budúcna významne zmenia.

Tak, ako výroky, ktoré v minulosti ostávali netrestané, sú dnes trestané pokutami, môžu výroky, ktoré sú dnes trestané pokutami, byť o pár rokov trestané (podmienečným či až nepodmienečným) väzením.

Všetky tieto skutočnosti už dnes vedú k tomu, že ľudia sa často vo svojom vyjadrovaní kontrolujú (tzv. autocenzúra), pričom rast tohto trendu možno očakávať.

Ruská a čínska propaganda existujú, avšak „boj proti dezinformáciám“ obmedzuje aj iných

Je nesporné, že všetky mocnosti – vrátane USA, EÚ, Ruska či Číny – sa snažia ovplyvniť svetové dianie vo svoj prospech rôznymi spôsobmi: politickými, ekonomickými, mediálnymi, činnosťou tajných služieb a niekedy aj vojenskými.

Do tohto balíka patrí aj propaganda a je nepochybné, že Rusko a Čína (ale aj USA, EÚ a iné krajiny) majú svoju propagandu. Je namieste na to poukazovať (a malo by sa poukazovať nielen na aktivity Ruska či Číny, ale aj iných).

Problémom však je, že súčasný boj proti dezinformáciám, ako sme ukázali aj v tomto článku, ide oveľa ďalej. Jeho náplňou nie je len poukazovanie na skutočnú ruskú či čínsku propagandu a snahu ju obmedziť, ale obmedzuje aj prejavy názorov aktérov, ktorým žiadna spojitosť s Ruskom či Čínou dokázaná nebola.

Cesta do totality

Na jednej strane človeku, ktorý sleduje dianie v oblasti boja proti dezinformáciám len optikou hlavného prúdu, sa môžu zdať doteraz prijaté opatrenia ako relatívne neškodné. A tvrdenia tých, čo sa obávajú nástupu totality, ako prehnané.

Veď stále existujú alternatívne médiá (dokonca zažívajú nebývalú popularitu), stále je možné o týchto témach hovoriť a môžete čítať aj tento článok.

Ak však posúdime tento vývoj v širšom kontexte, obraz je oveľa viac pesimistický. Vidíme, že boj proti dezinformáciám sa síce týka aj jasne nepravdivých tvrdení, ale do jedného vreca s nimi nezriedka hádže aj seriózne formulované iné názory.

Jeho hlavnou hybnou silou sú médiá, mimovládne organizácie, globálne korporácie, medzinárodné organizácie a čoraz viac už aj štáty. Nič nenasvedčuje tomu, že by od svojich snáh chceli upustiť.

Ide o medzinárodný, globálny trend, aktuálny v celom západnom svete.

Boj proti dezinformáciám zatiaľ zďaleka nedokázal zničiť slobodu prejavu ako takú. Rozhodne však z nej už teraz významne ukrojil, pričom je zjavné, že bude pokračovať.

Tempo bude zrejme pozvoľné. Od aktérov, ktorí tento boj však presadzujú, nemožno očakávať, že by svoje názory zmenili či zmiernili. Viackrát sa ukázalo, že na argumenty nereagujú (napr. tu).

Významnou otázkou teda je, aká sila sa im dokáže postaviť a korigovať ich omyly a jednostrannosti, ak v oblasti boja proti dezinformáciám médiá, mimovládne organizácie, globálne korporácie, medzinárodné organizácie a teraz už aj západné štáty stoja v jednej línii, prakticky presadzujúc to isté (len iným tempom)?

Práve odpoveď na túto otázku, skôr ako aktuálna situácia (kedy ešte sloboda prejavu relatívne existuje), je desivá.

Zdroj obrázku: sciences.ucf.edu

Finančne nás môžete podporiť na naše číslo účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore