Vládny návrh boja proti dezinformáciám ohrozuje slobodu a demokraciu. V čom konkrétne?

Vláda pripravila dokument s názvom „Koordinovaný mechanizmus odolnosti Slovenskej republiky voči informačným operáciám“. Momentálne je predložený do medzirezortného pripomienkového konania, teda ešte nebol schválený, možno však očakávať, že sa presadí bez významnejších zmien. V tomto článku sa bližšie pozrieme na jeho obsah a zhodnotíme ho.

Aktualizované 1.12.2020 o 13:35. Doplnená informácia o odpovedi Úradu vlády.

Obsah

Zhrnutie obsahu dokumentu

Stručne povedané, cieľom dokumentu je vytvoriť rezortné kapacity a medzirezortnú koordináciu pri monitorovaní dezinformácií, resp. iných „prvkov informačných operácií“ (PIO) a proces zvolenia vhodných reakcií. Medzi prvky informačných operácií dokument radí dezinformácie, hoaxy, falošné správy, konšpiračné teórie, propagandu, malinformácie a, paradoxne, aj niektoré formy paródie a satiry.

Informačné operácie podľa dokumentu uskutočňujú domáci aj zahraniční aktéri, hoci nespomína žiadny konkrétny štát.

Všetky ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy majú vytvoriť „kontaktný bod“, ktorý bude zodpovedný za vyhľadávanie, identifikovanie a analyzovanie PIO. V prípade, že si v konkrétnom prípade nebudú istí, resp. ide o závažnejšiu PIO, môžu sa poradiť so Situačným centrom Úradu vlády alebo Národným bezpečnostným analytickým centrom (spadá pod Slovenskú informačnú službu).

Po identifikovaní a analýze PIO má príslušný orgán zvoliť vhodnú reakciu (ak je potrebná). Reakcia spočíva hlavne vo vhodnej strategickej komunikácii, napr. uverejniť informáciu o PIO na svojej webstránke spolu s doplnením relevantných informácií. V prípade, že ide o trestný čin, má to postúpiť príslušným orgánom.

Bude sa tiež viesť jednotná databáza PIO, ktorú vedie Situačné centrum. Zároveň sa má vytvoriť nástroj pre automatizovanú detekciu prvkov informačných operácií, ktorý (resp. jeho pilotný projekt) má byť financovaný z fondov EÚ. PIO sa tak majú proaktívne vyhľadávať aj „s použitím moderných nástrojov na báze neurónových sietí a umelej inteligencie“.

Na viacerých miestach v dokumente sa zdôrazňuje spolupráca s mimovládnym sektorom a niekoľko ministerstiev má za úlohu pripraviť schému pre zapojenie mimovládnych organizácií a nájsť možnosti financovania ich spolupráce.

Je dôležité zdôrazniť, že predmetom návrhu nie je kriminalizácia šírenia PIO. Nenavrhujú sa žiadne nové trestné činy (hoci šírenie niektorých PIO môže byť za určitých okolností trestné už podľa súčasných zákonov, napr. ako šírenie poplašnej správy, ohováranie a pod.).

Dokument taktiež nehovorí nič o cenzurovaní či zakazovaní šírenia určitých obsahov. Kroky príslušných orgánov však majú smerovať k tomu, aby zabránili šíreniu nežiadaných PIO, zmenšovali a odstraňovali priestor pre ne a vhodne reagovali hlavne „strategickou komunikáciou“.

V dokumente sa tiež hovorí o vzdelávaní a budovaní kapacít kritického myslenia.

Vybrané časti dokumentu

V úvode dokument poukazuje na masívne šírenie dezinformácií, ktoré má neustále sa zvyšujúcu tendenciu (hoci tento údaj nedokladá žiadnym zdrojom) a je súčasťou hybridnej vojny.

Verejnosť je podľa dokumentu vystavená šíreniu „zavádzajúcich informácií a konšpiračných teórií, ktoré môžu ohrozovať ľudské zdravie, poškodzovať súdržnosť spoločnosti alebo viesť k verejnému násiliu a sociálnym nepokojom“.

Úlohou štátu je podľa dokumentu „vytvoriť mechanizmus na elimináciu vplyvu dezinformačných kampaní, najmä prostredníctvom efektívnej identifikácie manipulatívneho obsahu a strategickej komunikácie“. Dokument odkazuje na Akčný plán boja proti dezinformáciám a spomína nutnosť „zmobilizovať spoluprácu v boji proti dezinformáciám v rámci EÚ“.

„Zámerné, systematické a rozsiahle uskutočňovanie informačných operácií“ považuje za „jednu z najvážnejších a najaktuálnejších výziev pre európske demokracie a spoločnosti“.

Následne dokument definuje kľúčové pojmy, ako napr. dezinformácie, falošné správy, hoax, propaganda, konšpiračná teória.

Dokument píše, že „PIO sa môžu použiť samostatne alebo ako súčasť kampane, pri ktorej sa využívajú rôzne metódy naraz. Aktéri využívajú klamlivo a zavádzajúco pokročilé metódy k zmanipulovaniu toku informácií v slobodnej spoločnosti“.

„Spôsobov ovplyvňovania názorov a správania ľudí existuje viacero, ako napr. marketing, diplomacia, publicistika či lobing . Ide však o všeobecne akceptované spôsoby ovplyvňovania, ktoré sa zároveň riadia určitými pravidlami. PIO tieto spôsoby napodobňujú, ale využívajú ich klamlivým alebo zavádzajúcim spôsobom a žiadne pravidlá nedodržiavajú.“

„Ľudia sú náchylní na to, aby boli oklamaní, vyprovokovaní, podvedení a inak manipulovaní. Ide o určitý druh psychologického zneužívania s cieľom zhromažďovať taktické informácie a neskôr ich využiť k získaniu konkurenčnej strategickej výhody voči súperovi.“

„Zneužívanie slobody prejavu“?

Ďalšia časť dokumentu sa venuje právnemu rámcu, kde sa nachádza zvláštna veta hovoriaca o „zneužívaní slobody prejavu“: „Použitie vplyvného média na zneužitie slobody prejavu môže mať najhoršie následky.“

Ďalej sa tam uvádzajú situácie, kedy možno obmedziť slobodu prejavu. V úvode však dokument jasne píše, že prijaté kroky „musia byť v súlade s ľudsko-právnou legislatívou a nikdy nesmú oslabiť slobodu slova a neobmedzený prístup k informáciám“.

Nikde v dokumente sa nespomína nič o tom, že by šírenie istých informácií malo byť zakázané alebo že by ho štát mal cenzurovať. Na druhej strane je však cieľom štátu čo najviac zamedziť šíreniu nežiadaných PIO.

Spomína sa eliminácia „nebezpečného fenoménu“ šírenia dezinformácií. Ako jeden z hlavných cieľov uvádza dokument „zmenšiť a odstrániť priestor a príležitosti pre nepravdivé, zavádzajúce informácie (...) v celospoločenskom povedomí“. Situačné centrum má za úlohu navrhovať opatrenia „zamerané na elimináciu šírenia PIO“.

„Kvalitne a konzistentne informovaná verejnosť“

Následne sa dokument venuje „inštitucionálnemu nastaveniu odolnosti voči PIO“, čo je vlastne gro jeho agendy.

Predpokladá vypracovanie „jednotnej metodiky monitorovania a odhaľovania dezinformačných kampaní“, „pravidelné precvičovanie zručností a vytvorenie expertízy na všetkých orgánoch štátnej správy“ a budovanie kompetencií „najmenej ústredných orgánov štátnej správy v oblasti strategickej komunikácie ako základného nástroja na boj s PIO“.

Príslušný orgán po vyhľadaní a identifikovaní PIO vykoná analýzu, ktorej výsledkom je zaradenie vplyvu PIO do jednej zo štyroch kategórií: nepatrný, znepokojujúci, vysoký a kritický. Všetky PIO okrem tých, ktorých vplyv je vyhodnotený ako „nepatrný“, sa povinne evidujú v centrálnej databáze Situačného centra a posielajú sa tajnej službe (Národnému bezpečnostnému analytickému centru SIS).

Všetky orgány a organizácie vo verejnom sektore majú zodpovedať za „kvalitne a konzistentne informovanú verejnosť“, ktorá je „dôležitá pre účinný systém výkonu verejnej moci“.

Spolupráca s mimovládnymi organizáciami, EÚ a NATO

Dokument opakovane zdôrazňuje úlohu mimovládneho sektora. Používať „skúsenosti tretieho sektora najmä v oblasti vyhľadávania dezinformácii“ považuje za „nevyhnutné pre dosiahnutie dobrých výsledkov“.

Dokument špecificky odkazuje na doterajšie aktivity mimovládnych organizácií v oblasti monitorovania dezinformácií: „Pri vyhľadávaní a identifikovaní môžu zohrávať dôležitú úlohu aj mimovládne organizácie a mediálne inštitúcie, ktoré už teraz monitorujú sociálne siete…“

Mimovládne organizácie (resp. občiansky, mimovládny, či tretí sektor) sa v dokumente spomínajú až 14-krát. Pre porovnanie, vedecký sektor (s ktorým sa tiež má spolupracovať) iba 2-krát. V predkladacej správe sa spolupráca s mimovládnymi organizáciami spomína 2-krát, s vedeckou obcou sa nespomína vôbec. Dokument odkazuje na štúdiu politickej mimovládnej organizácie GLOBSEC.

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Martin Klus podľa Denníka N povedal, že mimovládny sektor urobil v tejto oblasti „veľký kus práce“ a často nahrádzal štát pri odhaľovaní dezinformácií, posilňovaní povedomia o rizikách či vzdelávaní pracovníkov štátnej a verejnej správy. „Verím, že sa nám podarí nadviazať na doterajšiu spoluprácu.“

V dokumente sa priamo nespomína, či sa na jeho vypracovávaní podieľali nejaké mimovládne organizácie, hoci jeho rétorika do veľkej miery napodobňuje doterajšie vyjadrenia mimovládnych organizácií.

Úrad vlády sme požiadali o informáciu, či a ktoré mimovládne organizácie a ktoré konkrétne osoby sa podieľali na vypracovávaní dokumentu. Úrad vlády nám odpovedal, že s mimovládnymi organizáciami nespolupracoval. Mená konkrétnych osôb neuviedol s odvolaním na ochranu osobných údajov. Je teda možné, že sa na vypracovávaní dokumentu podieľali konkrétne osoby z prostredia mimovládnych organizácií, avšak vzhľadom na absenciu informácií to nevieme povedať.

Zdôrazňuje sa aj úloha vzdelávania: „Priestor existuje tiež v oblasti systematických informačných kampaní, aktivít v oblasti školského vzdelávania a budovaní kapacít v oblasti kritického myslenia.“ Dokument zároveň priamo píše, že „vybrané mimovládne organizácie“ budú zapojené do vzdelávacích aktivít pre štátne aj neštátne inštitúcie a verejnosť.

Samozrejme, spomína sa tiež to, že „osobitnou formou činnosti bude spolupráca s orgánmi EÚ a NATO“.

Podnety „pri zistení PIO“ budú môcť nahlasovať aj občania.

Automatizovaný systém na detekciu dezinformácií

Dokument ďalej predpokladá identifikáciu dezinformácií a iných PIO na základe moderných technológií a to aj automatizovane:

„Vyhľadávanie a identifikovanie [prvkov informačných operácií] by malo byť uskutočňované manuálne, analyticky alebo prostredníctvom softvéru zameraného na vyhľadávanie PIO na základe kľúčových slov, naratívov, ale s použitím moderných nástrojov na báze neurónových sietí a umelej inteligencie.“

Touto vetou sa myslí zrejme aj nástroj pre automatizovanú detekciu prvkov informačných operácií, ktorý by mal byť financovaný aj z prostriedkov EÚ.

Dokument tiež spomína „jednotný softvérový nástroj na prácu s informáciami, získavanie a zber PIO, vytváranie analýz a postupovanie získaných PIO“, pričom nie je jasné, či ide o ten istý program, ale zrejme nie. Podľa dokumentu by mali k tomuto systému mať prístup aj mimovládne organizácie, nie však občania.

Zhodnotenie

Na našom portáli sme už čo-to o boji proti dezinformáciám popísali: o tom, ako sa táto agenda postupne formovala, čo o nej hovorí program aktuálnej vlády, ako je vláda prepojená na mimovládne organizácie a venovali sme sa aj kontroverzným aktivitám viacerých antidezinformačných projektov (Konšpirátori.sk (aj tu), Blbec.online (aj tu), Infosecurity.sk (aj tu)).

Vyvracali sme tiež časté mýty o boji proti dezinformáciám. Obsiahlo sme sa boju proti dezinformáciám venovali aj v relácii Politické križovatky. Pri zhodnocovaní aktuálneho dokumentu na tieto naše zistenia nadviažeme.

Dokument nereflektuje chyby boja proti dezinformáciám

Zdokladovali sme početné príklady toho, ako mimovládne organizácie, Európska únia, ale aj slovenské štátne orgány (aj tu a tu), vedú boj proti dezinformáciám neserióznym spôsobom. Nerozlišujú medzi dezinformáciami a inými názormi, neuvádzajú argumenty pre svoje tvrdenia, po vyzvaní ich odmietajú dodať, po poukázaní na nepravdivé skutočnosti ich odmietajú opraviť. Niektoré z nich voči subjektom s inými názormi vystupujú agresívne, posmešne či ich dokonca chcú kriminalizovať.

Samozrejme, nedá sa poprieť, že na internete sa nachádza množstvo nehodnoverných a skutočne dezinformačných stránok, na ktoré tieto iniciatívy upozorňujú oprávnene. Na druhej strane sú však do jedného vreca s nimi zbytočne a neopodstatnene hádzané aj stránky, ktoré sú seriózne, no majú iné názory.

Ak by mal byť boj proti dezinformáciám vedený čo len trochu seriózne, vyššie uvedeným problémom a jednostrannostiam by bolo potrebné sa otvorene postaviť a riešiť ich. Z dokumentu vlády, ale aj z rétoriky jej predstaviteľov nevidno akýkoľvek náznak sebareflexie, ale skôr naopak, možno vnímať tendenciu pokračovať ďalej vo vytýčenom smere a ešte ho posilniť, keďže sa zdôrazňuje potreba spolupráce s EÚ a mimovládnymi organizáciami.

Vytváranie predpokladov na cenzúru

Dokument nepíše nič o cenzúre, teda že by malo byť zakazované zverejňovanie hoci aj nepravdivých dezinformácií alebo že by napr. stránky s propagandou mali byť odstraňované. Navrhuje však zriadenie centrálnej evidencie PIO, do ktorej budú záznamy aktívne zbierať desiatky ľudí na Slovensku a neskôr aj umelá inteligencia.

Keď už bude existovať centrálna evidencia „dezinformácií“ a iných PIO, bude veľmi ľahké s ňou ďalej pracovať. Štátne orgány môžu napr. blokovať zobrazovanie dezinformačných stránok pre svojich zamestnancov, pokým sú v práci. V záujme ochrany „integrity“ vládnej siete.

Súkromný sektor bude môcť vyvinúť pluginy, ktoré budú blokovať zobrazovanie dezinformačného obsahu (už dnes také existujú). Je, samozrejme, na rozhodnutí každého používateľa, či si ich nainštaluje.

Niektoré „spoločensky zodpovedné“ firmy však môžu takéto pluginy povinne zaviesť pre svojich zamestnancov (v rámci budovania „kvalitne a konzistentne informovanej verejnosti“), podobne ako už dnes niektorí zamestnávatelia blokujú napríklad sociálne siete.

Podobne niektoré antivírusy už dnes blokujú dezinformačný obsah – tie budú môcť svoj záber rozšíriť na základe vstupov zo štátnej evidencie.

Inak povedané, štátna cenzúra v zásade ani potrebná nie je, pretože v dnešnej dobe sa o väčšinu sa môže postarať cenzúra korporátna.

Posilňovanie autocenzúry

Ďalším z dôležitých mechanizmov budovania totality je okrem korporátnej cenzúry aj autocenzúra. Tá spočíva v tom, že človek sám od seba obmedzí verejné prejavovanie vlastných názorov, keďže sa obáva potenciálnych postihov v práci, škole alebo negatívnych následkov na budovanie kariéry. Takýchto prípadov je zdokumentovaných množstvo.

Skutočnosť, že aj tvrdenia, ktoré sú len inými názormi, môžu byť masovo zbierané do centrálnej databázy za pomoci umelej inteligencie a analyzované tajnou službou, odradí mnohých ľudí od toho, aby prejavovali vlastný názor a posilní tak autocenzúru v spoločnosti.

Hrozba kriminalizácie

Dokument taktiež nepíše nič o kriminalizácii či zavádzaní nových skutkových podstát trestných činov. Tu si však treba uvedomiť dve veci.

Je zrejmé, že boj proti dezinformáciám je agenda, ktorá je presadzovaná na úroveň vlády zo sektora mimovládneho, korporátneho a od nadnárodných inštitúcií (bližšie som to rozoberal tu). Aj samotný dokument predpokladá kontinuitu s doterajšou prácou mimovládnych organizácií a zdôrazňuje potrebu spolupráce s nimi. Nehovoriac o tom, že na ministerstve obrany sú viacerí ľudia z mimovládnych organizácií vrátane samotného ministra. Možno teda predpokladať, že kľúčové smery ďalšieho vývoja agendy budú určovať do veľkej miery priority mimovládneho sektora.

Niektoré mimovládne organizácie či iniciatívy bojujúce proti dezinformáciám pritom prejavujú totalitné tendencie.

  • Portál blbec.online stránky s inými názormi označuje za „bandu“, „terče“ a vyjadruje sa o nich vulgárne.
  • Portál Infosecurity.sk priamo tvrdí, že časť „antisystémových stránok“ je za hranicou slobody prejavu. Infosecurity.sk aktívne nahlasuje podľa nich problematické prejavy orgánom činným v trestnom konaní. Taktiež zhromažďuje informácie o administrátoroch „propagandistických“ stránok.
  • Riaditeľ Infosecurity.sk Victor Breiner písal o kvalifikovanej skutkovej podstate „nelegitímnej spolupráce s cudzou mocou“, pod ktorú by malo spadať napr. konanie Tibora Rostása, ktorý s ruským veľvyslancom hovoril o možnosti finančnej podpory Rusku nakloneného média (písali sme o tom tu). V článku však priamo nenavrhoval, že by mala byť u nás zavedená.

Samozrejme, nie všetci predstavitelia mimovládnych organizácií bojujúcich proti dezinformáciám hovoria o kriminalizácii – ide zatiaľ, aspoň navonok, o menšinový prúd. Vláda podľa programového vyhlásenia možnosť zavedenia trestnoprávnych noriem v oblasti hybridných hrozieb, šírenia propagandy a dezinformácií plánuje „preskúmať“.

Do vyhľadávania a evidencie dezinformácií a iných PIO chce vláda investovať pomerne veľké množstvo prostriedkov. Čím viac to bude robiť, tým viac bude databáza dezinformácií rásť. Zrejme málokto sa však bude zamýšľať nad tým, pri akej časti z nich je dokázaná spojitosť s cudzím aktérom a pri akej časti dezinformácií ide len o iný názor, ktorý bol podľa nejasných kritérií zaradený do kategórie PIO. Narastajúce celkové číslo „dezinformácií“ v databáze bude posilňovať hlasy volajúce po tom, aby sa vo veci radikálne zakročilo.

Riziko do budúcnosti teda existuje pomerne veľké a treba naň upozorňovať.

Navyše, na kriminalizáciu časti dezinformácií nie je ani tak potrebné prijímať nové skutkové podstaty. Stačí len inak vykladať tie už existujúce, napr. trestný čin šírenia poplašnej správy. Kriminalizované, resp. inak postihované, tak môžu byť konania, ktoré predtým za problematické považované neboli (bližšie som o tom písal tu).

Alebo stačí zopár exemplárnych, tvrdých zásahov proti konšpirátorom (ktoré ani nemusia skončiť právoplatným odsúdením, iba nepríjemným výsluchom či trestným stíhaním, o zopár takých sme už písali) a množstvo ľudí zo strachu prestane prejavovať svoje názory. Nie však len tie, ktoré sú skutočne dezinformačné, ale aj tie, ktoré sú seriózne zdokladované, no vláda ich za dezinformačné môže považovať.

Problematické definície

Viacero problémov možno vidieť vôbec už pri definíciách.

Viaceré kľúčové definície predpokladajú dokázanie úmyslu: fake news („ich tvorcovia úmyselne zavádzajú svoje publikum skresľovaním reality“), propaganda („materiál, ktorý je vytvorený a distribuovaný s cieľom ovplyvniť názory ľudí“), dezinformácia musí byť „šírená zámerne s cieľom zavádzať a uškodiť“, malinformácia zase „šírená zámerne s cieľom spôsobiť ujmu osobe, organizácii alebo štátu“, misinformácia sa zase „šíri nevedome a bez úmyslu poškodiť“ a nie je preto považovaná za PIO.

Dokazovanie úmyslu je jednou z najnáročnejších otázok napr. v trestnom práve aj pri závažnejších konaniach. O čo ťažšie sa bude dokazovať v prípade konaní, kde niekto len klikol na tlačidlo „zdieľať“? Okrem toho sa rôzne dezinformácie sa šíria často anonymne, teda ich autor je neznámy. Ako sa potom dá dokázať jeho úmysel?

Dezinformáciou či propagandou môže byť aj pravdivá informácia

Navyše, za dezinformácie, propagandu, ale i hoaxy je možné považovať aj pravdivé informácie. Pri dezinformácii sa jednoznačne uvádza: „Aj pravdivú informáciu môžeme považovať za dezinformáciu, ak je podaná manipulatívnym spôsobom“ Pri hoaxe zase chýba nepravdivosť ako definičný znak (je definovaný len ako „virálne rozšírená poplašná správa”). Pri propagande sa uvádza, že je postavená „aj [na] pravdivých faktoch“.

Ani pri dezinformáciách, ani pri propagande, ani pri hoaxoch nie je ako definičný znak uvedené, že musí existovať nejaká spojitosť na cudzieho aktéra. Zároveň tam taktiež nie je uvedené, že nejde o dezinformáciu či propagandu, ak sú dostatočne zdôvodnené.

Za dezinformáciu či propagandu bude teda možné považovať aj pravdivé a odargumentované vyjadrenie slovenského občana, ktorý nemá akékoľvek prepojenie na cudziu moc, pokiaľ jeho názor príslušný štátny úradník zhodnotí ako „manipulatívne podaný“ alebo „jednostranný“.

Avšak taktiež mnohé aktivity mimovládnych organizácií, ktoré samé bojujú proti dezinformáciám, možno považovať za podobne manipulatívne, zaujaté či jednostranné (viď napr. tu, tu alebo tu). Navyše, v týchto prípadoch sa často úplne jednoducho dá dokázať prepojenie na cudzieho aktéra, keďže tieto mimovládky sú americkou ambasádou či NATO často platené, resp. ich financovanie je netransparentné, ale uvádzajú ich medzi svojimi spolupracovníkmi (viac rozobraté tu).

Preto je kľúčové, kto a na základe čoho bude tieto definície interpretovať. Odpoveď je, že štátny úradník na základe expertízy budovanej prostredníctvom školení, pričom dokument priamo uvádza, že do nich budú zapojené mimovládne organizácie.

O zlyhaniach rôznych mimovládnych organizácií bojujúcich proti dezinformáciám sme už viackrát písali. Je teda veľmi pravdepodobné, že výklad definícií bude silne tendenčný.

Absurdné je aj to, že za „prvok informačnej operácie“ (teda niečo, čo majú štátne orgány monitorovať a v definovaných prípadoch posielať tajnej službe) sa vníma aj „paródia a satira“. Tá v dokumente nie je definovaná (hoci sa o nej píše v sekcii „vymedzenie pojmov“), iba sa uvádza, že ide o PIO vtedy, ak „zosmiešňovanie a kritizovanie cieľa (...) presahuje bežný rámec tohto žánru“.

Môžete teda robiť paródiu a satiru, ale ak ju štátni úradníci (školení mimovládnymi organizáciami) vyhodnotia ako „znepokojujúcu“, posiela sa tajnej službe a bude evidovaná v centrálnej databáze „prvkov informačných operácií“. Formulácia nápadne podobná totalitným režimom.

Samozrejme, spoločenské dianie je veľmi komplexné a nedá sa v úplnosti zachytiť do definícií. Pri takomto dôležitom dokumente je však vhodné vyhnúť sa vôbec základným prešľapom.

Záver

Predmetný vládny dokument sme hlavne kritizovali, keďže sa snažíme dopĺňať to, čo vo verejnej diskusii v hlavnom prúde do veľkej miery chýba.

Na druhej strane sa však nedá poprieť, že vo verejnom priestore sa šíri množstvo dezinformácií, podobne, ako tomu bolo aj v minulosti. Je vhodné na to reagovať a svoju rolu pri tom majú aj štátne orgány, ktoré to, mimochodom, robia a robili to aj v minulosti.

Ak sa vo verejnosti začne šíriť nepravdivé alebo zmätočné tvrdenie, ktoré spadá do pôsobnosti určitého rezortu, je dobré, ak sa k tomu kompetentní vyjadria a uvedú veci na pravú mieru. Slušne, vecne, bez osobných útokov.

Je však potrebné jednoznačne rozlišovať medzi dezinformáciou a len iným názorom. Ak je niečo len iným názorom, nemôže to byť dezinformáciou.

Čo sa týka informačných aktivít cudzích krajín, tie sa, samozrejme, dejú a diali sa aj v minulosti. Ako ukazujú napr. odhalenia Edwarda Snowdena (aj tu) alebo nedávna analýza Oxfordskej univerzity, v tejto oblasti sa vo veľkom angažujú nielen Rusko a Čína, ale aj západné štáty a ich spojenci. Samozrejme, takéto aktivity – či ich robia západné štáty, Rusko alebo Čína – by mali byť predmetom záujmu tajnej služby.

Pokiaľ by dokument navrhoval iba skvalitnenie procesov v tejto oblasti, bolo by to v poriadku. Rieši však čosi iné, omnoho širšie.

Dokument za dezinformácie a propagandu umožňuje označovať aj pravdivé, odargumentované tvrdenia bežných občanov, ktorí nie sú nijak napojení na cudzie štáty. Stačí, že príslušný úradník, vyškolený v spolupráci s mimovládnymi organizáciami (často platenými zo zahraničia), označí názor tohto občana za „jednostranný“ alebo „manipulatívne podaný“.

Takéto tvrdenia majú byť štátnymi orgánmi proaktívne vyhľadávané, identifikované a všetky okrem nepatrných evidované v centrálnej databáze a posielané tajnej službe. K tomuto hľadaniu sa majú používať aj najnovšie automatizované informačné technológie.

Aj keď samotný návrh neobsahuje zmienky o cenzúre ani kriminalizácii, vytvára na ne predpoklady. Aj kriminalizácia je reálnou hrozbou do budúcna, keďže aj takéto vyjadrenia niektorých mimovládok bojujúcich proti dezinformáciám už existujú. Kriminalizáciu šírenia dezinformácií nevylučuje ani súčasná vláda, podľa programového vyhlásenia túto možnosť plánuje „preskúmať“.

Všeobecná formulácia, že prijímané kroky „nesmú oslabiť slobodu slova“ je úplne nedostatočná a znie formalisticky. Vyššie sme spomínali početné prešľapy doterajšieho boja proti dezinformáciám, pričom dokument na tieto snahy ako celok otvorene nadväzuje a vníma ich pozitívne.

Dokument by však mal tieto problémy pomenovať, dištancovať sa od nich a jasne napísať, že pravdivá informácia alebo relevantnými argumentmi podložený názor obyčajného občana, ktorý nie je nijak napojený na cudzie štáty, v demokratickej spoločnosti nemôže byť niečím, čo budí pozornosť tajných služieb a eviduje sa v databázach.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je z hľadiska stavu slobody rizikové hlavne to, že o tejto agende, ktorá sa má stať každodennou súčasťou činnosti štátnych orgánov, neprebehla riadna celospoločenská diskusia.

Zdroj obrázku: https://todoesnoticia1214.blogspot.com

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore