Jedným zo znakov totalitných režimov je, že ľudia sa boja represívnych zložiek. Humor na ich účet je neprípustný. Ľudia si dávajú pozor na to, čo hovoria. V strachu z potenciálneho trestu, ktorý môže prísť, radšej sklopia zrak a sú ticho. Režím to okázalo prezentuje ako víťazstvo spravodlivosti. Nedávne udalosti ukazujú, že tieto javy sú aj na Slovensku čoraz častejšie.
V októbri napísal mladý muž facebookový status kde spomína, ako od švagrinej počul, že keď jej známej zomrela babka, ponúkali jej 1 000 eur za to, aby mohli napísať, že zomrela na COVID. Nešpecifikoval, kto mal tieto peniaze núkať, ale napísal, že je to „100 %pravda“.
Na záver statusu, zjavne sarkasticky, dodal, že „kľudne môže prísť aj NAKA - či klamem alebo dávam sem nejakú krivú výpoveď“.
Samozrejme, šíriť neoverené informácie v takejto vážnej téme nie je veľmi zodpovedné. Na celom prípade však bije do očí niečo iné.
Prehnané divadlo zo strany polície
Do pár dní skutočne polícia k danému mužovi zavítala. O svojej návšteve na facebookovom profile zverejnila status, ktorý znie ako šikana proti mladšiemu spolužiakovi.
Polícia píše, ako „konšpirátor zmeravel, keď mu na dvere zabúchala polícia“. Status bol ďalej plný znevažujúcich tvrdení mierených proti „konšpirátorom“, ktorí vraj na internete šíria všeličo, „keď im však na dvere zabúcha polícia, aby si ich tvrdenia overila, tak sklopia zrak a internetová odvaha sa odrazu pominie“.
Ďalej polícia píše, že konšpirátori žijú nudný, nenaplnený život, nemajú žiadne záujmy, možno majú rodinné problémy, nemajú žiadnych kamarátov a chodia len do práce a domov. Preto vraj šíria neoverené správy.
Písať výsmešné príspevky voči určitým skupínám ľudí – o to viac takým, ktorí údajne majú psychické či sociálne problémy – nie je hodné polície v demokratickom štáte a zrejme aj porušuje zásadu, že štátne orgány môžu robiť len to, čo im zákon povoľuje.
Do statusu polícia nezabudla pridať aj screenshot príspevku, na ktorej je vidieť fotku, meno a priezvisko daného muža, čím tento útok zosobnila. Pridala tiež link na predmetný príspevok, prípadní záujemcovia o šírenie hejtu sa tak mohli realizovať a spustiť na „konšpirátora“ útok. Predmetný príspevok je však už zmazaný.
Denník N o prípade napísal a kontaktoval policajných hovorcov. Nezdá sa, že muž je z niečoho obvinený. „Autor uviedol, že išlo o sprostredkované neoverené informácie, ktoré mu poskytla iná osoba. Polícia išla aj za touto osobou, ktorá uviedla, že aj ona to počula sprostredkovane a nevie k tomu nič viac povedať.“ „Policajti muža upozornili a spísali záznam,“ uviedla policajná hovorkyňa.
Polícia teda vychádzala zjavne z toho, že muž mohol mať informácie o trestnej činnosti, a preto ho navštívila. Oficiálne zrejme nie ako podozrivého, ale ako informátora.
Vyvstávajú však dôležité otázky: prečo to muselo byť také teatrálne? Prečo potom taký útočný a znevažujúci status namierený voči jeho osobe? Naozaj sa ku každej informácii z tretej ruky, zverejnenej na facebooku, pristupuje tak, že ju treba preverovať? Vyšetrovateľom osobne na mieste, bez upozornenia?
Ako pravdepodobnejšie sa javí, že tento zásah bol demonštráciou sily. Zaváňa tak aroganciou moci.
Dáva ľuďom odkaz: nepokúšajte nás a neopovážte si z nás robiť srandu. Ak hej, tak si po vás prídeme. Možno sa na vás len škaredo pozrieme (mnohým však stačí už to). Možno vás obviníme, možno nie. Možno z toho vyviaznete bez trestu, možno nie. Rozhodne si vás však podajú anti-dezinformačné médiá.
Ľudia tieto skutočnosti vnímajú a podvedome sa v nich ukotvuje postoj poslušnosti. Načo riskovať toto všetko, ak si nie sme 100-percentne istí spoľahlivosťou zdroja? Keď riešenie je také jednoduché – stačí byť ticho.
To však vedie k ochudobňovaniu diskusie. Ak za šírenie dezinformácie či hoaxu hrozí nepríjemná návšteva polície, mnoho ľudí sa radšej zdrží šírenia takýchto „hoaxov“. Zároveň však tá istá polícia (a iné oficiálne inštitúcie) za dezinformácie či hoaxy často popri skutočných hoaxoch považujú aj úplne normálne názory (a niektoré skutočné hoaxy ignorujú). Mnohí ľudia sa preto radšej zdržia alebo sa budú báť prejaviť čo len trochu „nekorektné“ názory.
Je vhodné primerane poukazovať na hoaxy a dezinformácie, avšak vecne, na základe argumentov, bez osobných útokov a nie robiť takéto nezmyselné „akcie“, ktoré predstavujú plytvanie prostriedkami daňových poplatníkov.
„Ľudia si začínajú dávať pozor na to, čo hovoria“
Kandidát na špeciálneho prokurátora Tomáš Honz, ktorý sa „preslávil“, bojom proti extrémizmu, v rozhovore pre Denník N povedal niekoľko zaujímavých skutočností. Vraj už vidí preventívne účinky svojej práce: „Ľudia si začínajú dávať pozor na to, čo hovoria.“
Dodal tiež, že drvivá väčšina „extrémistických trestných činov“, ktoré rieši, sú prípady zo sociálnych sietí.
Honz to, samozrejme, myslel na prejavy porušujúce zákon. Mnohé z týchto prípadov „extrémizmu“ však predstavujú skôr odlišné názory, písali sme napr. o prípade Milana Mazureka. Množstvo z nich sú zase zrejme len zdieľania určitých, v niektorých prípadoch ani nie jasne extrémistických, obrázkov či statusov, pričom dokázať úmysel je často veľmi ťažké, nieto ešte skutočnú škodu.
Keď však príde polícia, ľudia sú vyľakaní a spravidla sa snažia čo najľahšie vyviaznuť trestu. Honz hovorí: „Máme desiatky ľudí, ktorí prídu na prokuratúru, priznajú sa a idú na konanie o dohode o vine a treste. Povedia, že si to neuvedomili, že to niekde videli napísané, okopírovali to, postovali a hovoria, že už to v budúcnosti neurobia a dajú si pozor.“
Štatistiky „odsúdených extrémistov“ sa tak plnia a polícia vykazuje „efektívnu“ činnosť.
Samozrejme, mnohé z týchto činov sú určite prejavmi nenávisti a množstvo ďalších je minimálne neslušných, hoci je otázne, či by mali byť riešené až na úrovni trestného zákona. Istá časť však nepochybne predstavuje len iné názory, ktoré nie sú reálne nenávistné.
Každopádne však prístup orgánov verejnej moci utvrdzuje ľudí v postoji, že je lepšie a istejšie „držať hubu a krok“, ako sa náhodou prerieknuť.
Ten sa potom – v kombinácii s ďalšími javmi ako politická korektnosť, obavy o stratu zamestnania a jednostrannosť hlavnoprúdových médií – prelieva do strachu z otvoreného prejavenia svojho názoru.
Dni slobody sa krátia?
Potvrdzujú to aj štatistiky zo Západu. Iba 18 % Nemcov si myslí, že sa môžu na verejnosti slobodne vyjadrovať. Podľa britského prieskumu sa autocenzúra vyskytuje aj na akademickej pôde.
Internet bol dlho médiom, kde sa ľudia cítili naozaj slobodne. Na internete ešte stále môžeme nájsť pestrú paletu názorov, hoci niektoré z nich sú ťažšie dostupné a začínajú byť postupne z verejnej diskusie vytláčané. Na internete mali ľudia privilégium anonymity a mohli si písať čokoľvek, aj ak sa to vládnucemu režimu nepáčilo. Preto mnohé nedemokratické štáty obmedzujú internet.
Zdá sa však, že aj časy slobodného internetu – aspoň na hlavnoprúdových portáloch, kde je čoraz častejšia cenzúra (viď aj tu) – sú pomaly spočítané. A to aj na Západe.
Týmto komentárom netvrdím, že Slovensko je totalitný štát. Je však znepokojujúce, že sa v posledných rokoch už pravidelne objavujú javy, ktoré nás na cestu čoraz menšej slobody smerujú.
Zdroj obrázku: Hoaxy a podvody – Polícia SR