Občianska kampaň ’98 na Slovensku ako geopolitický nástroj Západu

V roku 1998 sa práve končilo funkčné obdobie tretej vlády Vladimíra Mečiara a veľká časť obyvateľstva bola nespokojná s jeho mnohými kauzami, ako aj s vážnymi podozreniami zo zneužívania moci. Na druhej strane značná časť obyvateľstva v zásade súhlasila so základným politickým smerovaním, ktoré Mečiar predstavoval. Spoločnosť bola rozdelená a parlamentné voľby 1998 mali rozhodnúť o ďalšom smerovaní. Významný vplyv na výsledok volieb mala aktivita mimovládneho sektora pod názvom Občianska kampaň ’98 (OK’98).

V tomto článku si objasníme, aký bol kontext konania kampane, o čom bola, kto ju podporoval a aké mala dôsledky. Ukážeme si hlavne geopolitické hľadisko a síce to, že západní sponzori obratne využili nespokojnosť nemalej časti obyvateľstva, aby pomohli nastúpiť vláde Mikuláša Dzurindu, ktorého politika bola zároveň viac v súlade s ich záujmami.

1 Úvod: kam smeroval Mečiar?

Ako som spomínal už v úvode, voči Vladimírovi Mečiarovi a jeho vládam možno mať mnoho oprávnených námietok, ktoré boli rozsiahlo rozoberané na iných miestach (prehľad napr. tu alebo tu).

Nebudem na tomto mieste polemizovať o tom, či bol Mečiar ako vrcholový politik „dobrý“ alebo „zlý“, ale zameriam sa na geopolitický aspekt jeho vlády: teda aké by bolo celkové ukotvenie a dlhodobé smerovanie Slovenska v prípade jedného či druhého výsledku parlamentných volieb 1998.

Ak si dáme do kontrastu ekonomickú a zahraničnú politiku Vladimíra Mečiara v porovnaní s jeho hlavným súperom, Mikulášom Dzurindom, vidíme hlavne tieto rozdiely:

  • Mečiar odmietal privatizovať strategické podniky; Dzurinda predal veľké podiely a manažérsku kontrolu v nich zahraničným investorom;
  • Mečiar preferoval skôr slovenských podnikateľov; Dzurinda sa snažil prilákať čo najviac zahraničných investícií;
  • Mečiar bol oponentom politických mimovládok a Georga Sorosa; Dzurinda ich priateľom a sám predstaviteľom politickej mimovládky MESA10;
  • Mečiar bol vládami USA a iných západných krajín opakovane ostro kritizovaný; za Dzurindu sa Slovensko stalo „miláčikom Západu“, ako napísal Martin Šimečka (Šimečka, 2017, s. 87);
  • aj keď Mečiar podporoval vstup do EÚ a NATO, mnohí poslanci HZDS mali kritický postoj napr. k bombardovaniu Juhoslávie; Dzurinda podporil prelet bombardérov NATO cez územie Slovenska a podporoval prakticky každý krok americkej administratívy;
  • Mečiar v porovnaní s Dzurindom viac zdôrazňoval národné hodnoty a záujmy, či už z populistických alebo idealistických dôvodov.

Už z tohto jednoduchého porovnania vidíme, že z dvojice Mečiar – Dzurinda práve Dzurinda oveľa viac rezonuje so záujmami nadnárodných korporácií, Spojených štátov amerických a aj politických mimovládok, ktoré obvykle hlásajú im blízke geopolitické postoje.

1.1 Mečiarove spory s mimovládkami

Spory Vladimíra Mečiara s mimovládnym sektorom popisuje Pavol Demeš:

„Keď George Soros niekoľko mesiacov po zriadení Nadácie otvorenej spoločnosti na Slovensku prišiel v júni 1993 do Bratislavy, ľudia z mimovládnej sféry a demokratickí politici ho vítali s úctou. V oficiálnych provládnych médiách však už bol vykresľovaný ako neprajník mladého štátu a bolo nemysliteľné, aby sa s ním vládni predstavitelia stretli. O rok neskôr, keď George Soros na medzinárodnom ekonomickom fóre v Crans Montane na adresu Mečiarovej politiky vedúcej Slovensko do medzinárodnej izolácie vyslovil kritiku, režim zareagoval mimoriadne prudko a označil Sorosa za nepriateľa štátu. Niektorí čelní ideológovia Mečiarovho hnutia dokonca volali po tom, aby bol Soros u nás oficiálne vyhlásený za personu non grata.“ (Demeš, 2014, s. 66)

Demeš uvádza aj: „Keďže Mečiar začal opäť moc centralizovať a obmedzovať občianske slobody, dráždilo ho, že mnohé mimovládne organizácie vrátane NOS-OSF sa proti tomu postavili.“ (Demeš, 2014, s. 65 – 66)

2 Voľby roku 1998

Parlamentné voľby v roku 1998 boli teda na Slovensku prelomové. Pokračovanie Mečiarovej vlády by znamenalo viac-menej pokračovanie vo vyššie uvedených trendoch, kým víťazstvo SDK a príbuzných politických strán by, naopak, smerovalo k väčšej otvorenosti voči západnému ekonomickému, kultúrnemu a politickému vplyvu; privatizáciu strategických podnikov; podporu Sorosa a politických mimovládok zo strany vlády; a integráciu do EÚ a NATO (čo chcel aj Mečiar, avšak EÚ a NATO sa k nemu stavali kriticky).

3 „Občianska kampaň ’98“ – OK’98

Politické mimovládky chápali dôležitosť volieb. Ako uvádzajú Partners for Democratic Change, „V parlamentných voľbách išlo o základné hodnoty, na ktorých stojí otvorená demokratická spoločnosť“ (Carstarphen, 2013, s. 39). Aj preto prišli s vlastnou predvolebnou kampaňou, ktorá sa nazývala Občianska kampaň ’98 alebo skrátene OK’98.

Pri popise udalostí kampane vychádzam jednak z vlastných materiálov mimovládok, ako aj zo štúdie Davida Reichardta, amerického politológa z Websterovej univerzity, ktorý túto kampaň skúmal (Reichardt, 2002). Reichardt buď formou rozhovoru alebo dotazníka vyspovedal viac ako 50 predstaviteľov slovenských mimovládnych organizácií a zahraničných aktérov. Taktiež teda pracoval s informáciami priamo od zúčastnených mimovládok.

Základy na predvolebnú kampaň mimovládok boli položené v roku 1997 na piatej výročnej konferencii mimovládneho sektora, ktorá sa konala pod názvom „Pracujeme pre demokraciu“ (Reichardt, 2002, s. 13). Podľa Reichardta sa táto konferencia ukázala ako „politicky významná udalosť“, pretože „odrážala rastúce uvedomenie si úlohy, ktorú by mimovládne organizácie mohli zohrať v politickom procese“ (Reichardt, 2002, s. 13).

V novembri 1997 prebehlo v Bruseli stretnutie s Európskym nadačným centrom, kde získali mimovládky informáciu, že „v prípade jasnej koncepcie kampane by sa k nej donori mohli postaviť priaznivo“. V decembri 1997 prebehlo stretnutie vo Viedni, kde dostali mimovládky skúsenosti z predvolebných kampaní v Bulharsku a Rumunsku (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 10).

V januári 1998 boli oslovení lídri mimovládok „aktívnych v oblasti demokratizácie spoločnosti“ a prebehlo stretnutie v Inštitúte verejných otázok, kde sa sformovala koordinačná skupina OK’98 (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 10).

Oficiálne bola kampaň vyhlásená 3. marca 1998 vo Zvolene predstaviteľmi 35 občianskych organizácií. Kampaň mala byť za „spravodlivé a čestné voľby“. Samotné vyhlásenie nespomína konkrétne žiadnu stranu, avšak konštatuje, že „Slovensko sa nachádza v kritickom bode svojho vývoja“ a organizátori kampane, tak ako vraj väčšina spoločnosti, pociťujú „hlbokú nedôveru k vládnej moci“.

3.1 Ciele kampane

Ako hlavné tri ciele kampane boli zvolené tzv. 3 „Z“ (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 14):

  • zlepšiť informovanosť voličov o parlamentných a komunálnych voľbách v r. 1998,
  • zvýšiť účasť občanov Slovenskej Republiky vo voľbách,
  • zväčšiť vplyv občanov na prípravu volebných zákonov a zabezpečiť občiansky dohľad nad čestným priebehom volieb.

3.2 O čom bola kampaň

Súčasťou kampane OK’98 bolo 63 akcií. Projekty zahŕňali vzdelávanie voličov, monitorovanie volieb, diskusie s kandidátmi, prieskumy verejnej mienky, televíznu kampaň, „Rock volieb“ (šnúra 16 popových koncertov na mobilizáciu mladých voličov), divadelné predstavenia, pouličné happeningy, poradné centrá a veľké množstvo tlačených materiálov (Reichardt, 2002, s. 14).

Carstarphen (2013, s. 4) uvádza, že súčasťou kampane boli aj dva milióny plagátov a tisíce letákov a publikácií.

3.3 Kto sa kampane zúčastnil

Koordinačný výbor kampane tvorilo 11 najdôležitejších mimovládok (Carstarphen, 2013, s. 4; Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 14). Reichardt (2002, s. 14) uvádza, že akcie kampane organizovalo 58 mimovládok a celkovo na kampani spolupracovalo viac ako 100 mimovládok. Na stránke kampane, stále dostupnej na službe archive.org, si možno pozrieť kompletný zoznam organizácií zapojených do kampane.

Spomedzi známejších mimovládok ide napr. o tieto: Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Ekopolis, Nadácia pre občiansku spoločnosť (dnes Nadácia Pontis), Inštitút pre verejné otázky, Nadácia Milana Šimečku, Partners for Democratic Change či Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku.

Zaujímavé je, že pri niektorých podujatiach pomáhali aj členovia cirkvi. „Pomáhali nám kňazi pri organizovaní diskusných fór na dedine, pretože ak kňaz odobril, resp. súhlasila farská rada, s tým že môže byť diskusné fórum, tak tým pádom prichádzalo veľmi veľa ľudí na tie fóra. Takže väčšinou sme pozývali starostu a hneď potom farára,“ povedal jeden z účastníkov kampane (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 18).

Podľa Juraja Mesíka z Ekopolisu cirkev zohrala významnú úlohu predovšetkým na vidieku: „cirkev tým, že má veľký dosah na starších ľudí a na ľudí na vidieku, tak nepochybne prispela k tomu, že tie voľby dopadli tak, ako dopadli...“ (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 18).

V zozname zapojených subjektov sa napr. nachádza Arcidiecézna Charita Košice či Slovenská katolícka charita.

3.4 Účasť zahraničných subjektov

Veľa o účasti zahraničných aktérov napísal práve Reichardt. V rámci svojej výskumnej témy „globálne šírenie demokracie“ (global democracy promotion) skúmal, či kampaň OK’98 bola viac dielom medzinárodných (teda zahraničných) aktérov alebo domácich mimovládok.

Keďže Reichardt celú aktivitu vníma jednoznačne pozitívne, nemožno ho viniť z hľadania nepodložených konšpirácií. Pripomeniem, že jeho hlavným zdrojom o dianí kampane boli rozhovory s ľuďmi z mimovládok, ktorí kampaň tvorili.

Uvádzam niekoľko zaujímavých citátov:

Pre väčšinu pozorovateľov slovenských volieb v roku 1998 bolo zjavným, že do nich boli politicky zaangažovaní predstavitelia medzinárodných organizácií. Zdalo sa, že takmer zo dňa na deň si prenajali kancelárie v hlavnom meste a iných mestách a začali pracovať na svojich rôznorodých agendách. Predstavovali zmes štátom financovaných, medzinárodne financovaných a globálne financovaných inštitúcií. Mnohé z nich boli na Slovensku aktívne už roky – najneskôr od obdobia rokov 1990 – 1991. Niektoré však začali svoje aktivity až v roku 1998 so špecifickým cieľom ovplyvniť parlamentné voľby. Ich podpora zahŕňala zmes týchto troch oblastí: (1) finančná, (2) technická a (3) kreatívna.“ (Reichardt, 2002, s. 15)

Pri podpore volebných projektov „všade nachádzame rukopis medzinárodných aktérov. Pomoc spočívala v kombinácii foriem finančnej, technickej a kreatívnej, pričom tá prvá bola najviditeľnejšia.“ (s. 16)

Reichardt dokonca píše, že zahraničné nadácie niekedy pracovali priamo s politickými stranami:

„V niektorých aktivitách súvisiacich s voľbami sa medzinárodní aktéri rozhodli úplne obísť slovenských mimovládnych partnerov. Napríklad americká mimovládna organizácia International Republican Institute a niektoré z nemeckých nadácií pracovali priamo so slovenskými politickými stranami, poskytovali im inštruktáž ohľadom volebných kampaní, manažment konfliktov a taktiky na budovanie koalície.“ (s. 17)

3.4.1 Pontis: „Nápad prišiel zo zámoria“

Projekt Rock volieb – séria koncertov zameraná na mobilizáciu mladých voličov – bol prevzatý od americkej organizácie Rock the vote, ktorá ho vytvorila a úspešne otestovala v Kalifornii. Pred implementáciou projektu na Slovensku NOS s organizáciou Rock the vote dvakrát konzultovala (Reichardt, 2002, s. 17).

Nadácia Pontis (pôvodne lokálna pobočka americkej Foundation for a Civil Society), ktorá sa na projekte tiež podieľala, priamo napísala: „Nápad prišiel zo zámoria“. S myšlienkou podobnú kampaň viesť aj na Slovensku totiž prišiel dobrovoľník amerických Mierových zborov, ktorý v tom čase v nadácii pracoval.

3.4.2 Vplyv americkej vlády

V zozname organizácií oficiálnej stránky kampane OK’98 nájdeme aj britské a holandské veľvyslanectvo.

Najsilnejší vplyv spomedzi cudzích štátov však vykonávala americká vláda. V zozname organizácií oficiálnej stránky kampane OK’98 sa nachádzajú aj National Democratic Institute (financovaný hlavne americkou vládou) a USAID (priamo organizácia americkej vlády). Samotná stránka priamo uvádza, že „vznik tejto stránky umožnil“ NED, teda National Endownment for Democracy – organizácia priamo založená a financovaná americkým kongresom.

Súčasťou Slovak Donor’s Forum bola aj United States Information Agency (Reichardt, 2002, s. 15), ktorá spadala pod americké ministerstvo zahraničných vecí.

Jednou zo súčastí kampane bola snaha ochrániť spravodlivosť volieb a presadiť spravodlivý volebný zákon. Kritickú analýzu slovenského volebného zákona vypracovali experti z National Democratic Institute.

Reichardt píše:

Najaktívnejší cudzí štát, Spojené štáty americké, bol silne angažovaný cez svoju ambasádu. Rozpočet USAID pre Slovensko na rok 1998, zhruba 8 miliónov dolárov, bol použitý na granty pre programy mimovládok, ktoré mali šíriť informácie o dôležitosti volieb, participácii voličov a rozvoj občianskej spoločnosti a demokracie.“ (s. 16)

„Čo sa týka [amerického] veľvyslanca, p. Ralpha Johnsona, vo volebnom období bol špeciálne aktívny, objavoval sa v slovenskej televízii a prinášal pravidelné komentáre v médiách ohľadom domácej politickej situácie. Na záver, US Peace Corps zohral zásadnú úlohu v posilnení projektov na mobilizáciu hlasu mladých voličov. Dobrovoľník Peace Corps bol pridelený počas celého trvania kampane do Nadácie otvorenej spoločnosti, aby koordinoval projekty.“ (s. 17)

3.5 Prof. Dov Levin: išlo o zásah USA do slovenských volieb

Americký akademik Dov Levin z Carnegie Mellon University zozbieral prípady, kedy USA a ZSSR/Rusko zasahovali do volieb v tretích krajinách podporou konkrétnych strán v rokoch 1946 – 2000. Rusko/ZSSR podľa Levina zasiahlo v 36 prípadoch, USA v 81 prípadoch. Voľby v roku 1998 na Slovensku uvádza práve ako príklad, kedy do volieb zasiahlo USA na podporu opozície (Levin, 2016). Vychádza z Reichardtovho článku.

3.6 Zahraničné financovanie

Reichardt sa pristavuje aj pri financovaní kampaní: „Aj keď rady ohľadom financovania kampane poskytlo Európske nadačné centrum so sídlom v Bruseli, hlavnou finančnou odnožou kampane OK’98 sa stalo Slovak Donor's Forum. Ale iba zopár zúčastnených organizácií bolo v skutočnosti slovenských.“

Donor's Forum poskytlo dokopy 1 006 400 USD na volebné projekty mimovládok. Okrem toho pretrvávalo pravidelné financovanie mimovládok zo zahraničia, ako to bolo už roky predtým.

Reichardt potvrdzuje, že rozhovory s predstaviteľmi najviditeľnejších a najaktívnejších mimovládok na Slovensku ukázali, že ich hlavné zdroje financovania boli z veľkej časti zo zámoria (s. 15). „Navyše, mnohé z týchto mimovládok vďačili svojej existencii zahraničným štátom alebo medzinárodným neziskovým organizáciám, ktoré ich buď založili alebo ich vo veľkom finančne podporovali.“ (s. 15)

Ďalej Reichardt uvádza niekoľko príkladov (s. 15 – 16):

  • Nadácia otvorenej spoločnosti v rozhodujúcej miere financovala Slovenskú akademickú informačnú agentúru – hlavnú mimovládku koordinujúcu aktivity tretieho sektora v kampani OK’98.
  • NOS spolu s Freedom House (Washington a Budapešť) a Ford Foundation (New York) financovala Inštitút pre verejné otázky, vplyvný miestny think-tank s príklonom k opozícii v rámci kampane.
  • Partners for Democratic Change (San Francisco) založili svoju slovenskú pobočku, ktorá zohrávala úlohu zmierovateľa konfliktov medzi slovenskými mimovládkami v priebehu kampane.
  • Minority Rights Group International (Londýn) založil Minority Rights Group Slovakia (v roku 1992), ktorý v roku 1997 založil občianske združenie Občan a demokracia. Jeho vtedajšia riaditeľka, Šarlota Pufflerová, sa stala hlavnou mediálnou hovorkyňou celej kampane OK’98.
  • National Democratic Institute (Washington D. C.) – ktorý je sám financovaný National Endowment for Democracy a US Agency for International Development (USAID) – rozbehol Memo’98 – vplyvnú mimovládku monitorujúcu médiá.
  • Nemecký Konrad Adenauer Stiftung (KAS) kľúčovo podporoval Stálu konferenciu občianskeho inštitútu, ktorá organizovala vplyvné stretnutia medzi občanmi a elitami po celom Slovensku, aby verejnosť informovala o dôležitosti volieb a občianskych záležitostí.
  • KAS tiež podporoval mimovládky, ktoré neboli zapojené priamo do volebných projektov, ale boli zjavne spriatelené s týmito mimovládkami; pomáhal napríklad MESA10, vplyvnému ekonomickému think-tanku založenému desiatimi lídrami protimečiarovskej opozície. Medzi nich patrili priamo aj Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, ktorí boli následne súčasťou novej vlády.

Phare, program Európskej únie na rozvoj občianskej spoločnosti, venoval 241 347 EUR kampani OK’98, čím pomohol 29 mimovládkam zúčastneným na občianskych volebných projektoch.

3.6.1 Mimovládky mali na kampane zrejme viac peňazí ako strany vládnej koalície

Ak si sčítame sumy, ktoré na podporu kampane OK’98 prišli zo zahraničia, dôjdeme k takýmto číslam:

Subjekt

Príspevok na OK’98

Príspevok na OK’98 (v Sk)

Pomer zahraničných zdrojov

Donor’s Forum

1 006 400 USD

35 224 000 Sk

prevažne zahraničné 1

Európska únia (PHARE)

241 347 EUR

10 377 921 Sk

100 % zahraničné

USAID

3 300 000 USD 2

115 500 000 Sk

100 % zahraničné

USIA

75 000 USD 3

2 625 000 Sk

100 % zahraničné

Spolu

 

163 726 921 Sk

 78+ % zahraničné

Prepočítané podľa dobových kurzov (USD, EUR).

Poznámky:

1 Reichardt uvádza len celkovú sumu financií, ktoré Donor’s Forum malo k dispozícii, ale neuvádza, koľko z toho boli zahraničné a koľko domáce financie. Demeš a Forbrig (2007, s. 187) upresňujú, že išlo o 857 000 amerických dolárov, ktoré Donor’s Forum dostalo od zahraničných sponzorov.

2 Reichardt síce píše, že rozpočet USAID „pre Slovensko na rok 1998, zhruba 8 miliónov dolárov, bol použitý na granty pre programy mimovládok“ (s. 16), avšak v poznámke pod čiarou (s. 20) uvádza, že na podporu projektov občianskej participácie šla necelá polovica tejto sumy: 3 300 000 USD. Pracujem teda s týmto údajom.

3 Ohľadom USIA Reichardt píše: „USIA prispela hnutiu slovenských MVO prostredníctvom programu malých grantov ich demokratickej komisie (na ktorú dohliada výbor americkej ambasády na čele s veľvyslancom). Program má rozpočet okolo 150 000 USD ročne, ktorý je rozdelený do grantov vo výške zhruba 10 000 USD slovenským MVO, ktoré podľa ambasády vykonávajú ,aktivity budovania demokracie‘. V období pred voľbami 1998 išlo všetko financovanie MVO angažovaným vo vzdelávaní voličov a projektov typu ,choď voliť‘.“ (s. 16) Keďže kampaň trvala zhruba pol roka, počítam s konzervatívnym odhadom 75 000 USD, pričom aj veľká časť zvyšku rozpočtu nepochybne šla na podporu mimovládok, ktoré sa kampane OK’98 zúčastnili.

Dokopy to činí 163 726 921 Sk, z ktorých minimálne 78 % pochádzalo zo zahraničia. Ide o pomerne veľkú sumu, ktorú by strany vládnej koalície nemohli na svoju kampaň legálne minúť. Vtedajší limit výdavkov na propagáciu počas volebnej kampane pre politické strany bol totiž 12 miliónov korún.

Treba si však uvedomiť dve skutočnosti:

  • za volebnú kampaň sa v zmysle vtedajšieho zákona považovalo len obdobie medzi 30 dňami a 48 hodinami pred voľbami, zatiaľ čo kampaň OK’98 trvala cca 6 mesiacov;
  • oficiálny limit 12 miliónov korún na stranu bol zrejme prekročený aj zo strany kandidujúcich strán. Ich oficiálne deklarované výdavky znejú ťažko uveriteľne: HZDS malo na svoju propagáciu minúť 5,3 milióna korún, SOP 2,8 milióna, SDK 2,1 milóna Sk, SDĽ 1,1 milióna. SNS dokonca iba necelých 20-tisíc korún. Podľa odhadov boli skutočné výdavky SNS na kampaň 8 – 10 miliónov korún, pri HZDS to mohli byť až desiatky miliónov korún.

Ak by sme však aj financie, ktoré mali k dispozícii mimovládky v kampani OK’98 rozdelili šiestimi, vychádza to 27 287 820 Sk na mesiac, čo je stále veľmi slušná suma. Rozhodne konkuruje tomu, čo vynaložili koaličné strany aj podľa odhadov, pričom je otázka či takú intenzívnu kampaň mali celého pol roka pred voľbami.

Reichardt sumarizuje:

Bez preháňania a podľa akéhokoľvek štandardu posudzovania medzinárodní aktéri zohrali na Slovensku významnú úlohu aj pred voľbami, aj počas nich. Financovanie mimovládok bolo najviac viditeľným príspevkom, ale boli poskytnuté aj dôležité nápady a technická podpora. Niektorí medzinárodní aktéri dokonca tvrdili, že oni samotní boli zodpovední za politickú zmenu v krajine. Iní tvrdili, že ich rola bola skôr v ‚naštartovaní‘ síce existujúcej, ale pasívnej občianskej spoločnosti, a tá následne zabezpečila zmenu. Tí najskromnejší mali pocit, že sa stretli so slovenskými mimovládkami na polceste, pričom im pomohli a poradili, kde mohli.“ (s. 17 – 18)

4 Transfer vedomostí

Ako sme už uviedli vyššie, veľká časť znalostí a skúseností o tom, ako tvoriť mobilizačné predvolebné kampane, bola na Slovensko dovezená zo zahraničia.

Podľa slov zúčastnených subjektov slovenská kampaň dopadla úspechom. Nie je preto prekvapivé, že skúsenosti zo Slovenska sa následne poskytli iným krajinám:

„Stratégie a taktiky používané na masovú mobilizáciu občanov v kontexte volebnej kampane, spolu s jednotou politickej opozície, na zvrhnutie poloautokratických vodcov, boli vyskúšané v rumunských a bulharských voľbách v rokoch 1996 a 1997 a prvý raz v postkomunistickom svete naplno nasadené v kampani OK’98, ktorá na Slovensku odstránila Vladimíra Mečiara v roku 1998. Model bol potom použitý v Chorvátsku a Srbsku v roku 2000, v Gruzínsku v roku 2004 a na Ukrajine v roku 2004, ako aj v Kirgizsku v roku 2005.“ (Bunce, Wolchik, 2007, s. 193)

Bútora (2007, s. 42) upresňuje: „Viaceré mimovládne organizácie aktívne v kampani OK ‘98 použili svoju skúsenosť na podporu demokratických snáh inde v strednej a východnej európe, pričom svoju pomoc poskytli, okrem iného, aktivistom v Chorvátsku, Srbsku a neskôr Ukrajine a Bielorusku.“

Čo sa týka Ukrajiny, slovenskí predstavitelia pomohli mladým ukrajinským aktivistom z organizácie Pora! (Je čas!), ktorí sa aktivizovali pred prezidentskými voľbami v roku 2004. Práve po nich nasledovala tzv. oranžová revolúcia. „Kľúčoví predstavitelia kampane OK ‘98 boli dôležitou súčasťou výcviku aktivistov PORA! vo výcvikovom tábore Eupatoria...“ (Kaskiv, Chuprina, Zolotariov, 2007, s. 140 – 141). V roku 2005 sa časť hnutia Pora! stala politickou stranou.

5 Bola kampaň nestranícka?

Kampaň OK’98 sa profilovala ako politická, no nestranícka (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 29; viď aj tu).

5.1 Mechanizmy zabezpečenia nestraníckosti

Samotní predstavitelia mimovládok z kampane OK’98 si uvedomovali, že udržiavať nestraníckosť je zložité. Na jej zabezpečenie malo tak slúžiť niekoľko mechanizmov (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 29 – 30):

  • nestraníckosť si zadefinovali ako kľúčový princíp, ktorý sa objavoval v organizačných materiáloch,
  • pri všetkých aktivitách boli oslovované politické strany s preferenciami nad 5 %,
  • materiály kampane dostávali všetky relevantné médiá (Twist, Markíza, STV atď.),
  • žiadny člen koordinačnej skupiny sa nesmel objaviť na kandidátke politickej strany,
  • kampaň odmietala ponuky na priamu spoluprácu so stranami („...na začiatku sme síce verejne vyzvali, že každý, kto chce podporiť myšlienku, aby ľudia išli voliť, sa k nám môže pridať, ale dá sa povedať, že keď sa k nám chceli pridávať politické subjekty, tak sme ich všetky odmietli,“ povedal jeden z organizátorov (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 29)).

Zaujímavé vyjadrenie poskytol účastník kampane Pavol Bakoš (Človek a obec, regionálny koordinátor pre región Nitra), že práve donori bol „strážcami nestraníckosti... robili to tou najúčinnejšou pákou – cez peniaze“ (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 30).

Nikde som nenašiel dôkazy o tom, že by kampaň v nejakých materiáloch alebo vystúpeniach odporúčala či prikazovala, ktorú stranu konkrétne voliť alebo nevoliť. Vyššie uvedené princípy ukazujú, že aj samotní predstavitelia kampane venovali veľa úsiliu zabezpečiť nestraníckosť v tomto zmysle. Aj Reichardt uvádza, že „OK’98 sa prezentovala ako nestranícka kampaň a technicky sa tohto princípu pridŕžala“ (s. 14).

Otázne však je, či je takáto formálna „nestraníckosť“ dostačujúca.

5.2 Aj „nestranícka“ kampaň môže cielene pomôcť istým stranám: príklad

Pomôcť určitým stranám totiž môžete aj vtedy, ak ste formálne „nestranícki“. Stačí, ak budete zdôrazňovať naratívy, ktoré sú protikoaličné a vyhovujú opozícii. Nemusíte hovoriť „voľte opozíciu“; stačí poukazovať na to, že demokracia je ohrozená, že všetci sme zodpovední za stav demokracie, môžeme to zmeniť, a preto treba ísť voliť. Volič, ktorého motivujú takéto vyhlásenia, takmer určite nepôjde voliť strany vládnej koalície.

Predstavme si, že by pred slovenskými parlamentnými voľbami 2020 desiatky mimovládok financované a podporované z Ruska a z Číny viedli „nestranícku“ kampaň, kde by zdôrazňovali témy potreby ochrany rodiny a národa a zároveň by poukazovali na skorumpovanosť západných elít v NATO a EÚ. Je jasné, že by tým pomohli konkrétnym stranám, aj keď ich kampaň by bola formálne nestranícka.

Aby sme teda pochopili širší kontext, nestačí sa pozrieť len na formálne kritériá „nestraníckosti“, ale aj na skutočný obsah kampane, presvedčenie jej organizátorov, jej motiváciu a dôsledky. Náhľad do týchto skutočností nám poskytujú vyjadrenia samotných organizátorov.

5.3 Organizátori kampane boli jasne proti vtedajšej vláde

V prvom rade je jasné, že organizátori kampane boli kriticky naladení voči vtedajšej vláde, čo aj priamo uvádzali vo svojich materiáloch. Vidno to aj na už vyššie spomínaných sporoch medzi Mečiarom a mimovládkami. Samotným motívom konania kampane bolo teda dosiahnuť zmenu krajine. A ak chceli voľby nejakým spôsobom ovplyvniť, určite to nebolo v prospech vtedajšej vlády.

Ak Partners for Democratic Change písali, že „v parlamentných voľbách išlo o základné hodnoty, na ktorých stojí otvorená demokratická spoločnosť“ (Carstarphen, 2013, s. 39), je jasné, že víťazstvom „otvorenej demokratickej spoločnosti“ by nebolo víťazstvo Mečiara.

Carstarphen (2013, s. 4) z PDCS uvádza, že mimovládky zúčastnené v kampani „vyhlásili víťazstvo“ a ďalej píše o vysokej voličskej účasti, účasti prvovoličov a naplnení ich „všeobecne rozšírených nádejí na zmenu“, o tom, že opozícia vystriedala vtedy vládnucu koalíciu, aj o tom, že kampaň odštartovala komunikáciu medzi mimovládnym sektorom a vládnou mocou. Z kontextu nie je úplne jasné, čo presne tým „víťazstvom“ myslí, ale zrejme všetko z uvedeného. Kampaň tiež nazval „dokončením nežnej revolúcie“.

Zaujímavé je, že priamo v uvedenom oficiálnom materiáli PDCS sa ako jeden z oficiálnych cieľov deklaruje „investovanie do organizácií prinášajúcich demokratickú zmenu“ (s. 3) a „trénovanie lídrov občianskej spoločnosti (...) v efektívnom manažmente zmeny“ (s. 8).

Svojím úmyslom sa netaja ani Forbrig a Demeš v publikácii „Znovunadobúdanie demokracie“: „Základným predpokladom týchto kampaní [vyššie menovaná je aj OK ‘98] a jednotlivých kampaňových projektov bolo, že správne informovaní voliči urobia tú správnu voľbu, v prospech demokracie a proti autoritárstvu.“ (Forbrig, Demeš, 2007, s. 179)

Účastníci kampane svoje preferencie pomenovali aj otvorene v reflexiách rok po konaní kampane (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 29):

  • Mechanizmy nestraníckosti boli dodržiavané, ale presvedčenie ľudí bolo stranícke smerom k vtedajšej opozícii.“ (Peter Németh, regionálny koordinátor pre región Prešov)
  • „Kampaň bola nestranícka v zmysle nestranenia nikomu na demokratickej strane politického spektra.... bola zároveň antitotalitárna a totalitárne politické strany sú jasne zadefinovateľné... Ako etický konflikt som to vôbec nevnímal, pre mňa to bol zápas o slobodu, demokraciu, elementárne hodnoty západnej civilizácie... “ (Juraj Mesík, Ekopolis)
  • „Oslovovali sme všetky politické strany, ktoré mali podľa prieskumov nad 5% a teda šancu že sa dostanú do parlamentu... a nie je to náš problém, že naše etické hodnoty sú bližšie k súčasnej vládnej moci ako tej minulej... do kampane som šiel, lebo som si myslel, že vládna moc, ktorá tu je, porušuje základné morálne hodnoty... musím niečo pre to urobiť, aby sa to zmenilo.“ (Peter Bronček, regionálny koordinátor pre región Žilina)

Bunce a Wolchik (2007, s. 193) otvorene píšu, že „kampaň OK’98 odstránila Mečiara“.

5.4 Mimovládky spolupracovali s opozíciou

Aj keď priamu účasť opozičných (či iných) politických strán na kampani OK’98 organizátori zamietli, s opozíciou spolupracovali iným spôsobom.

Opozícia pred voľbami zvolávala tzv. demokratické okrúhle stoly, ku ktorým boli prizvané „demokratické sily krajiny“, teda predstavitelia v podstate všetkých častí spoločnosti okrem vtedajšej vládnej koalície.

Týchto akcií sa zúčastňovali aj predstavitelia mimovládnych organizácií z kampane OK’98. Pavol Demeš v rozhovore pre aktuality k tomu povedal:

„S touto ideou koordinovať alebo informovať sa navzájom prišla SDK a konkrétne Mikuláš Dzurinda, ktorý stál na čele týchto strán a od nich prišla pozvánka pre predstaviteľov samospráv, odborov, tretieho sektora a mládežníckych organizácií. Ja som chodieval spolu so Šarlotou Pufflerovou a Jurajom Mesíkom na tieto zasadnutia.“

Pavol Demeš sa o týchto akciách vyjadril: „Demokratický stôl bol zlomová vec v politickej kultúre. Že sa stretávali stranícki s nestraníckymi subjektami. Tam nás politické elity začali vnímať ako subjekt, čo robí politicky relevantnú prácu.“ (Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 18)

Podobne to vidia aj zahraniční pozorovatelia. Napr. Kuzio (2007, s. 224) píše: „Slovenská demokratická koalícia (SDK) sa zjednotila v roku 1997 okolo štyroch hlavných demokratických strán a spojila sa [aligned with] s Občianskou kampaňou ’98.“

Podobné typy aliancií medzi mimovládnym sektorom a opozičnými stranami sa vyskytli aj v iných kampaniach v bývalom východnom bloku (viď Forbrig, Demeš, 2007).

5.5 Akcie boli zamerané na mobilizáciu predovšetkým opozičných voličov

Dokonca aj čisto „nestraníckou“ kampaňou môžete pomôcť konkrétnym stranám. Stačí, ak mobilizujete voličov z tých skupín, ktoré majú väčšiu tendenciu voliť stranu, ktorej chcete pomôcť.

Kampaň OK’98 sa špecificky zameriavala na mobilizáciu mladých voličov. Bol za tým práve cieľ mobilizovať opozičných voličov. Bunce a Wolchik (2007, s. 194 – 195) píšu:

„Mladí ľudia boli taktiež dôležitou cieľovou skupinou širšej občianskej kampane [OK’98]. Dotazníkový prieskum zaplatený Internation Republican Institute (IRI) veľmi jasne ukázal, že mladí voliči oveľa častejšie volili koalíciu opozičných strán ako Mečiarovu stranu. Projektu typu ,choď voliť‘ preto dávali veľký dôraz na prebudenie [energizing] a mobilizovanie mladých voličov, špeciálne prvovoličov.“

Nadácia Pontis o tom píše: „Už v roku 1997 sme identifikovali potenciál v skupine prvovoličov a v spolupráci s partnermi z Kalifornie sme začiatkom roka 1998 ponúkli motivačnú kampaň Rock Volieb ’98. (...) Projekt, ktorý mnohí pozorovatelia označili za hnutie, výrazne prispel k historicky najvyššej účasti prvovoličov. K volebným urnám prišlo viac ako 80 percent oproti účasti 26 percent v predchádzajúcich voľbách.“

Špeciálne mobilizácii mladých voličov slúžil aj projekt Hlava 98, ktorý za týmto účelom produkoval rozhlasové a televízne spoty (Reichardt, 2002, s. 16).

Podľa prieskumov verejnej mienky kampaň motivovala až 9 % voličov, aby šli voliť; v prípade prvovoličov to bolo ale až 19 % (Bútora, Bútorová, Mesežnikov, 1999; podľa: Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 5).

Platí taktiež to, čo sme uviedli vyššie: aktéri kampane boli nespokojní s vtedajšou situáciou v krajine, čo aj priamo popisovali. Je teda jasné, že tí voliči, ktorí sa mobilizovali pod ich vplyvom, pravdepodobne volili prevažne opozíciu.

5.6 Akademici vnímajú kampaň ako jasne proopozičnú

Reichardt sa vo svojej štúdii tiež venuje otázke (ne)straníckosti OK’98, pričom v nej vidí jasne stranícku aktivitu: „...organizácie tretieho sektora sú často spolitizované časti občianskej spoločnosti, a preto sú schopné zohrať viac alebo menej stranícku rolu pri realizácii svojich aktivít. Pri analýze prípadu Slovenska sa to jasne ukáže.“ (s. 8)

Ďalej píše: „Aj keď OK’98 sa prezentovala ako nestranícka kampaň a technicky sa tohto princípu pridŕžala, mnohým sa s jej nárastom stalo zjavným, že sa stala de facto politickým hnutím priateľským k opozícii.“ (Reichardt, 2002, s. 14)

Potvrdenie tohto vidí aj v negatívnom mediálnom pokrytí, ktoré kampaň dostávala vo vláde blízkych médiách: televízii STV a denníku Slovenská republika, kde boli mimovládky označované za „protivládne“, „protislovenské“ a „protištátne“ (pozri aj Berecká, Kušnieriková, Ondrušek, 1999, s. 38 – 46).

Podobného názoru je aj Levin (2016), ktorý Reichardtov článok cituje ako potvrdenie toho, že šlo o americkú stranícku intervenciu do slovenských volieb.

5.7 Aj ľudia z mimovládok s odstupom času priznali, že pomohli opozícii

S odstupom času viacerí poprední lídri sektora politických mimovládok priamo povedali, že cieľom kampaňe OK’98 či celkovo aktivít ich mimovládok bolo zosadiť Mečiara (resp. pomôcť opozícii).

Martin Šimečka (ex-Nadácia Charty 77) sa 27. novembra 2017 na diskusii Zabudnuté Slovensko v Čadci vyjadril takto:

„George Soros je, trúfam si povedať, môj priateľ, aj keď sme sa už dlho nevideli. (...) Ak sa ma pýtate, hovorím, ja ho považujem za človeka, ktorý pomáha liberálnej demokracii a súhlasím s hodnotami, ktoré on pomáha presadzovať vďaka svojim peniazom. Na Slovensku možno aj vďaka Sorosovým peniazom, ktorými pomáhal mimovládnym organizáciám, aby chodili po Slovensku a burcovali proti Mečiarovi, dokonca bez jeho peňazí by sme to možno neboli dokázali. Čiže pre mňa je to človek, ktorý nám pomohol poraziť Mečiara.“ (citát je na 1:54:56 v rámci videa)

Keď Karol Sudor, novinár SME, v rozhovore so Zuzanou Wienk (ex-Aliancia fair-play) poukázal na to, že za mečiarizmu tu bola snaha donorov [mimovládok] demokratizovať spoločnosť a reálne podporovali opozíciu“. Wienk odpovedala: „Je to legitímna otázka, niektoré konkrétne mimovládky však často zanikajú v celkovom dojme, ktorý je navyše subjektívny. Asi nie je správne generalizovať a vždy treba pozerať na konkrétnu organizáciu, či spadá do toho imidžu alebo nie. Uznávam váš argument, pretože sa to naozaj dialo. Bolo to obdobie, keď sa s opozíciou zblížili aj mnohí novinári. Je to výzva na veľkú sebareflexiu v rámci tretieho sektora.

Michal Vašečka (Bratislava policy Institute, ex-CVEK, ex-IVO) sa v rozhovore pre aktuality.sk vyjadril: „Aj ja mám informácie, že George Soros na Slovensku momentálne nič nefinancuje, na rozdiel od roku 1998, kedy bola časť práce tretieho sektora proti Vladimírovi Mečiarovi a jeho autokratickej vláde financovaná zo zahraničia.“

5.8 Slovník sociálnych inžinierov

Aj pojmy, ktoré používajú predstavitelia mimovládnych organizácií angažovaných v predvolebných kampaniach, svedčia o tom, že ich cieľom nie je byť vo vzťahu k výsledku volieb neutrálny, ale zmeniť vládu.

Ide o pojmy ako „demokratická zmena“ (Carstarphen, 2013, s. 3), „demokratická volebná zmena“ (Demeš, Forbrig, 2007, s. 187), „manažment zmeny“ (Carstarphen, 2013, s. 8), či dokonca „volebná revolúcia“ (Bunce, Wolchik, 2007, s. 191; Silitski, 2007, s. 155).

6 Aký vplyv mala kampaň mimovládok na výsledky volieb?

Z vyššie uvedeného vyplýva, že kampaň OK’98 pomohla vtedajšej opozícii. Je však veľmi ťažké určiť, do akej miery, keďže hlasovanie vo voľbách je tajné a zároveň príčiny voličských rozhodnutí sú komplexné a z nemalej časti nevedomé. Môžeme sa však pozrieť na niekoľko indícií.

Porovnajme si najprv výsledky parlamentných volieb z rokov 1994 a 1998.

Voľby

Hlasy pre HZDS, SNS a ZRS

Percentá pre HZDS, SNS a ZRS

Hlasy pre SDK, SMK, SOP, SDĽ*

Percentá pre SDK, SMK, SOP, SDĽ

Osoby zapísané v zozname voličov

Celkový počet platných hlasov

Celková volebná účasť

1994

1 372 168

47,7 %

1 227 418

42,7 %

3 876 555

2 875 458

75,65 %

1998

1 255 751

37,4 %

1 952 970

58,1 %

4 023 191

3 359 176

84,24 %

Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky

* Vo voľbách 1994 sú do týchto hlasov započítané aj hlasy strán, ktoré sa neskôr zlúčili s týmito stranami, resp. kandidovali v spoločnej koalícii (hlasy Maďarskej koalície z roku 1994 započítané ako hlasy pre SMK; hlasy koalície Spoločná voľba z roku 1994 ako hlasy pre SDĽ, aj keď zahŕňajú malú časť hlasov HPSR, ktoré sa neskôr zlúčilo s NAS, ktorá sa pred voľbami 1998 zlúčila s HZDS; hlasy DÚS ako hlasy pre SDK; hlasy Demokratickej strany ako hlasy pre SDK; hlasy KDH ako hlasy pre SDK).

Vidíme tri dôležité fenomény:

  • Celková účasť na voľbách výrazne narástla o takmer 500-tisíc hlasov (presne 483 718). Oprávnených voličov bolo oproti roku 1994 len o 146 636 viac.
  • Vládnej koalícii ubudlo relatívne málo voličov, asi 8 % (116 417; z toho HZDS stratilo 98 385, ZRS 167 512, no SNS získalo 149 480), opozícia však zaznamenala až 59 % nárast (725 552).
  • Zároveň vo voľbách 1998 prepadlo oveľa menej hlasov (5,8 % alebo 194 264 hlasov) ako vo voľbách 1994 (13 % alebo 374 425 hlasov).

Reichardt (2002, s. 12) píše:

„Čo sa stalo v roku 1998, nebol masívny odliv voličov od vládnucej koalície (s výnimkou prepadu malej strany ZRS). (...) Išlo o to, že opozičné strany značne zvýšili svoje percentuálne výsledky (vďaka vysokej účasti), zatiaľ čo sa zaviazali pracovať spolu a s novo vzniknutou stranou SOP, aby porazili vládnucu koalíciu.“

Ďalej uvádza, že aj keď sa to nedá exaktne dokázať, dajú sa vzniesť silné argumenty, že „rozhodujúci rozdiel volebného prostredia medzi rokmi 1994 a 1998 spočíval práve vo významnom náraste počtu a aktivít mimovládnych organizácií“ (s. 12).

Poukazuje na to, že ak dáme do súvisu mieru aktivity MVO a zvýšenie volebnej účasti, v porovnaní s okolitými krajinami (Česko, Maďarsko, Nemecko), medzi voľbami v rokoch 1994 a 1998 jedine Slovensko zaznamenalo dramatický nárast v oboch kategóriách, čo vedie k možnosti (nie istote), že aktivita MVO mala silný efekt.

6.1 Zvrátili aktivity mimovládok výsledok volieb?

Prieskum verejnej mienky agentúry FOCUS z novembra 1998 zistil, že 43 % voličov vedelo o kampaniach mimovládok a 9 % pripustilo, že ovplyvnili ich rozhodnutie ísť k voľbám (NED, s. 8; podľa: Reichardt, 2002. s. 12).

Ovplyvnenie 9 % voličov (či už ich rozhodnutia voliť alebo rozhodnutia koho voliť) je zásadný vplyv na voľby. Rozdiel vo volebnej účasti medzi voľbami 1994 a 1998 zároveň činil presne 8,6 %.

Týchto 9 % (348 890) voličov by však samo o sebe neprestavovalo rozhodujúci vplyv. Aj keby sme z hlasov opozície odpočítali 9 % všetkých zúčastnených voličov, víťazom volieb by sa stala opozícia, hoci s menším pomerom (mala by 1 604 080, teda 53,2 % a koalícia by mala 1 255 751, teda 41,7 %).

V skutočnosti však mohlo byť množstvo ovplyvnených voličov aj o percentá vyššie, pretože mnohých mohla kampaň ovplyvniť bez toho, že by o tom vedeli alebo si to vedome pripustili. Nemožno zanedbať ani 4-ročnú intenzívnu aktivitu politických mimovládok a im názorovo blízkych médií, ktoré boli voči vláde ostro kritické. Presne tento vplyv, samozrejme, kvantifikovať nevieme.

Kampaň však nepochybne prispela k presvedčivému víťazstvu opozície. Ak by mala opozícia po voľbách len tesnú väčšinu, mohla by jej vláda byť značne menej stabilná, či sa až rozpadnúť.

Nina Vucenik v článku o tom, ako USAID financuje mimovládne organizácie na Slovensku a v Maďarsku napísala, že kampaň mimovládok mala významný vplyv, avšak bez presnejších informácií:

Aj keď neúmyselne, najlepším merítkom práce USAID boli slovenské parlamentné voľby v roku 1998. Množstvo mimovládok, z ktorých väčšina bola financovaná USAID, viedlo kampaň OK’98. Mobilizovali spoločnosť, špeciálne mladých voličov, aby šli voliť. Celoštátna kampaň rozhodne ovplyvnila volebnú účasť a mala za následok vytvorenie pro-demokratickej vlády.“ (Vucenik, 2000, s. 13)

7 Dovetok: zmena po nástupe Dzurindu

Zaujímavý je aj vývoj na Slovensku po zostavení novej vlády. Nemožno nespomenúť skutočnosť, že Dzurinda a Mikloš boli zakladateľmi mimovládky MESA10, ktorá bola po roku 2000 dlhodobo financovaná Nadáciou otvorenej spoločnosti (viď napr. výročné správy NOS z rokov 2002, 2004, 2006, 2007, 2008; výročné správy z 90. rokov nie sú dostupné), aj keď nebola uvedená priamo medzi subjektmi kampane OK’98.

Pavol Demeš konštatuje, že po porážke Mečiara sa postoj slovenských vlád k Sorosovi kľúčovo zmenil (s. 67):

Po volebnej porážke V. Mečiara v roku 1998 sa postoj politických elít k Sorosovi zásadne mení. Ľuďom z dvoch koaličných vlád Mikuláša Dzurindu (1998 – 2006) bol zrejmý nezištný vklad Georgea Sorosa do modernizácie Slovenska. Opakovane sa s ním na rôznych medzinárodných fórach stretli a nemali problém ho prijať počas jeho návštevy Bratislavy.“

Martin Šimečka uvádza, že po nástupe Dzurindovej vlády sa „Slovensko sa stalo miláčikom Západu, ktorý ho nazýval reformným tigrom“ (Šimečka, 2017, s. 87).

Slovensko sa stalo jasným spojencom Západu a svedomito pokračovalo v integračnom procese: v roku 1999 slovenská vláda povolila prelet bombardérov NATO a premiér Dzurinda sa jednoznačne postavil aj za vojnu v Iraku; v roku 2004 Slovensko vstúpilo do EÚ a NATO. Boli zavedené reformy, ktoré medzinárodnému kapitálu zvýhodnili a uľahčili prístup na slovenský trh, strategické podniky boli v rozhodujúcej miere sprivatizované.

Na druhej strane korupcia zo Slovenska nezmizla, ako ukázala kauza Gorila a mnohé ďalšie korupčné kauzy Dzurindových vlád.

Sám Dzurinda pri odchode z vlády v roku 2006 zdôraznil aj úlohu občianskej spoločnosti:

„Slovensko je pokojné, ekonomicky stabilné, s rozvinutou občianskou spoločnosťou. Zahraničnopolitické postavenie je také silné, ako ešte nikdy. Slovensko odovzdávame v podstatne lepšom stave, v akom sme ho preberali. Dnes odchádzame s pokojom a s čistým štítom.“

8 Záver: širší kontext „volebnej zmeny“

Pozrieť sa na predvolebnú Občiansku kampaň ’98 po viac ako dvadsiatich rokoch je určite poučné. Zaujímavým spôsobom nám ukazuje, ako si korporátne nadácie, často v spolupráci s vládami západných štátov, presadzujú svoje záujmy zasahovaním do volieb, čo označujú ako „podpora demokracie“.

Voči mnohým reálne nedemokratickým štátom, ktoré sú spojencami Západu (napr. Saudská Arábia, Pakistan), však silné námietky nemajú.

Podobné intervencie sa diali nielen na Slovensku v roku 1998, ale aj v iných krajinách strednej a východnej Európy (Chorvátsko, Srbsko, Ukrajina, Rumunsko, Bulharsko). Popisujú ich samotní predstavitelia politických mimovládok, ktorí sa ich zúčastnili.

Zásadné je práve to, že nejde o ojedinelé prípady, ale systematický fenomén, ktorý má svoje stratégie, taktiky a pri ktorom prebieha transfer vedomostí. Organizujú sa konferencie, či dokonca až výcvikové tábory, kde sú mladí aktivisti trénovaní, ako najlepšie robiť kampane. Aby, slovami Pavla Demeša, došlo k tomu, že „správne informovaní voliči urobia tú správnu voľbu“.

Celá situácia má dva rozmery:

  • Ak sa pozrieme z mikroperspektívy: napríklad mladého aktivistu, ktorý je znechutený korupciou vo svojej krajine, a preto sa aktivizuje v kampani. Z jeho pohľadu je to skutočne boj za slobodu a demokraciu. Že tam nejaké peniaze pošlú zahraniční sponzori, jeho názor v podstate nezmení: na vládu bol nahnevaný dávno predtým. A sám za svoju prácu zväčša platený nie je. Odpracovať ju musí ako dobrovoľník. Reči o „platených revolucionároch“ mu potom naozaj prídu ako zúfala snaha skorumpovaného režimu zachrániť svojich predstaviteľov pred spravodlivosťou (čo tak čiastočne naozaj aj je).
  • Ak sa na to však pozrieme z makroperspektívy: domáca nespokojnosť síce v krajine bola autenticky, ale až veľké zahraničné financie umožnia vytvoriť či posilniť inštitúcie, ktoré kampaň v prospech opozície zastrešia. Používanie overených postupov (prinesených zo zahraničia) zabezpečí kampani efektivitu. Zahraniční sponzori si zároveň istým spôsobom zaviažu nastupujúcu vládu, ktorá vie, že nebyť ich, nemusela by byť pri moci. A tieto postupy sa robia dlhoročne a systematicky v prakticky všetkých krajinách bývalého východného bloku. Inak povedané, aspekt zahraničného vplyvu je kľúčový a v dlhodobom merítku zrejme rozhodujúci a zásahy do volieb sa dejú na škále, ktorá zasahuje desiatky miliónov ľudí.

Je veľmi dôležité pripomínať si obe tieto perspektívy, čo sa dnes nie vždy deje.

Zdroje

Berecká, O., Kušnieriková, N. & Ondrušek, D. (1999). Kampaň MVO za spravodlivé a čestné voľby OK’98. Čo sme sa naučili. Bratislava: PDCS. Dostupné na: https://www.pdcs.sk/sk/publikacie/ok-kampan-98 [cit 2019-11-20]

Bunce, V. J. & Wolchik, S. L. (2007). Youth and Postcommunist Electoral Revolutions: Never Trust Anyone Over 30? In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 191 – 204. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Bútora, M. (2007). OK ‘98: A Campaign of Slovak NGOs for Free and Fair Elections. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 79 – 99. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Bútora, M., Mesežnikov, G. & Bútorová, Z. (1998): Kto? Prečo? Ako? Slovenské voľby '98. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky.

Carstarphen, N. (2013). Sustainable Investment in Local Capacity For Democracy and Peace. Washington: Partners for Democratic Change. Dostupné na: https://www.partnersglobal.org/wp-content/uploads/2017/05/Partners-External-Evaluation-2013-Online-Distribution-1.pdf [cit 2019-11-21]

Demeš, P. (2014). 20 rokov činnosti v prospech Slovenska. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti.

Forbrig, J. & Demeš, P. (2007). Civic Actions and Democratic Power Shifts: on Strategies and Resources. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 175 – 190. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Kandelaki, G. & Meladze, G. (2007). Enough! KMARA and the Rose Revolution in Georgia. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 101 – 126. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Kaskiv, V., Chuprina, I. & Zolotariov, Y. (2007). It’s time! PORA and the yellow revolution in Ukraine. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 127 – 151. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Kuzio, T. (2007). Comparative Perspectives on the Fourth Wave of Democracy. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 217 – 234. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Minić, J. & Dereta, M. (2007). Izlaz 2000: An Exit to Democracy in Serbia. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 79 – 99. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

National Endowment for Democracy. OK’98 Final Report. NED Grant No. 98-497.0.

Reichardt, D. (2002). Democracy Promotion in Slovakia an Import or an Export Business? Perspectives, 10 (18), 5-20.

Silitski, V. (2007). Different Authoritarianisms, Distinct Patterns of Electoral Change. In Forbrig, J. & Demeš, P. Reclaiming Democracy: Civil Society and Electoral Change in Central and Eastern Europe. Washington, DC: The German Marshall Fund of the United States, s. 155 – 174. Dostupné na: http://www.icnl.org/research/library/files/Transnational/csdem.pdf [cit 2019-12-02]

Šimečka, M. M. (2017). Medzi Slovákmi. Bratislava: N Press.

Vucenik, N. (2000). USAID’s Approach to NGO Funding in Slovakia and Hungary. In: A Captured Moment in Time: IWM Junior Visiting Fellows Conferences, Vol. 10, ed. by Adrianne Rubeli and Nina Vucenik. Vienna 2000.

Poznámka: vo všetkých prípadoch, kedy je v citátoch zvýraznenie hrubým písmom, ho pridal autor tohto článku, nie autor citovaného článku. 

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore