V poslednej dobe vzniká v mediálnej oblasti veľmi vyhranená atmosféra. Hovorí sa o tzv. spoľahlivých médiách hlavného prúdu a o mimoriadne zavádzajúcich konšpiračných alternatívnych médiách. Tie sú spájané s konšpiračnými teóriami ako chemtrails, reptiliáni či liečba rakoviny pomocou Sava.
V kontexte konšpiračných médií býva ako ich „vlajková loď“ prezentovaný časopis ZEM & VEK (ďalej aj skrátene ZaV). Mainstream mu venuje veľa kritiky.
Väčšina kritiky, napríklad táto od Denníka N, spočíva v povyberaní tých najuletenejších pasáži nazhromaždených za niekoľko rokov bez širšieho kontextu. Ešte predpojatejšia kritika prichádza zo stránok cynického humoru.
A mnohé kritické články sú relatívne staré, z obdobia, v ktorom sa časopis etabloval. Napr. Ritomský zo septembra 2014, Jánoš z roku 2014: tu, tu a tu.
Zdá sa, že týmto kritikám nejde o hlbšie zhodnotenie celkového smerovania časopisu, ale skôr snahu zhodiť ho zo stola ako celok.
Navyše nielen v kritike Matúša Ritomského, ale aj u iných, sa mieša oprávnená kritika a poukazovanie na prešľapy vo faktoch s odsudzovaním za svetonázorové preferencie, hlavne náklonnosť ZaV k Rusku.
To, či vychádzate z vedy a faktov alebo bludov je kvalitatívny rozdiel – bludy sú menejcenné. Ak sú vám však Rusi sympatickejší ako Američania, ide o legitímny postoj.
Ak niektorí autori kritizujú niekoho za proruskú orientáciu a sami sú prozápadní, demaskujú tak akurát vlastné mentálne mantinely. Pričom iba jedna predpojatosť je kritizovaná predpojatosťou protichodnou.
Chcel som si urobiť vlastný a relatívne komplexný názor o obsahu ZaV. Preto som sa rozhodol jedno celé číslo (z augusta 2018) prečítať, napísať naň recenziu a v rámci nej aj upriamiť najväčšiu pozornosť na manipulácie v tých častiach, kde som to bol schopný identifikovať.
Išlo mi o zmapovanie frekvencie prestrelených tvrdení, rôznych bludov z oblasti zdravotníctva, ale tiež ma zaujímala odpoveď na otázku, čím je tento časopis atraktívny a v čom je v rámci plurality médií prípadne spoločenským prínosom.
Nie som dostatočne kompetentný na to, aby som mohol posúdiť pravdivostnú hodnotu každej jednej vety z oblasti spravodajstva, politiky, histórie, zdravia či ekonómie, preto budem najmä upozorňovať na obsah, ktorý môže vyvolávať kontroverzie, je potenciálne konšpiračný, škodlivý ap.
Keďže šéfredaktor Tibor Eliot Rostas, resp. ZaV ako časopis, býva obviňovaný zo šírenia konšpiračných teórií, antisemitizmu, nacionalizmu, rusofilstva či pochybných liečebných postupov, pri čítaní som venoval zvýšenú pozornosť častiam, ktoré by do týchto obvinení mohli priniesť viac svetla.
Aby čitateľ tejto recenzie mohol získať širší prehľad o tom, čo všetko obsahuje jedno číslo ZaV a zhruba v akej miere sa tam možno stretnúť s vážnejšími manipuláciami, budem opisovať a prípadne aj hodnotiť stranu po strane.
Obsah ZEM & VEK z augusta 2018 – strana po strane
Hodnotené číslo je z augusta 2018 a titulka obsahuje upútavku na rok 1968 s pompéznym názvom: Lož a pravda o roku 1968.
Prvé obsahové strany (s. 4, 5) začínajú predhovorom šéfredaktora Rostasa s názvom Keď si zlo vezme slovo, dobro nesmie mlčať.
Úvodníky časopisov väčšinou preháňajú a dramatizujú. Výnimkou nie je ani tento prípad. Rostas spomína výroky Sokrata a Platóna kritické k demokratickému zriadeniu.
A to ďalej rozvíja: „Demokraticky zvolené vlády bojujú s vlastnými občanmi, banky, kam si ukladajú peniaze, ich zadlžujú vysokými úrokmi, krvipreliatia sa dejú v ich záujme, polícia ich terorizuje pri prejavoch nespokojnosti v mene udržania ich štátu, školy ich neučia vedomostiam, ale službe štátu, vedci nepracujú pre ľudí, ale pre svojich mecenášov, lekári neliečia choroby, ale poskytujú lieky, potraviny nie sú zdravé, ale trvanlivé, práca nie je zmyslom, ale povinnosťou.“
Takýto obraz je dosť jednostranný a silno negativistický. Ľudia, ktorí sú negativisticky naladení, sa s tým asi vedia stotožniť. Mne osobne to príde prehnané.
Prvýkrát sú tu spomenutí aj Židia: „Ibaže kritika niektorých kruhov, ktoré majú moc v Amerike, neznamená, že zlí sú Američania, odsúdenie násilia v Palestíne neznamená, že zlí sú Židia. Skrátka nie sú zlí Rusi, Briti, Taliani, Íri či Slováci, zlé sú sily, ktoré im neviditeľne vládnu a vytvárajú o nich zámerne negatívny obraz. Práve tie sily si želajú, aby sme začali nenávidieť a bez rozlišovania tú nenávisť obracali voči celým ľudským spoločenstvám.“
Celkom zvláštne a zmätočné vyjadrenie. Podľa antisemitských teórií sú práve najvplyvnejší Židia tí zlí v pozadí, samých seba považujú za vyvolených, a tu zrazu Rostas píše, že aj Židia sú iba obete zlých síl, ktoré majú cieľ „bezohľadne ovládať ľudí, svet a jeho bohatstvá, ktoré patria nám všetkým, nie iba vyvoleným…“
Kto sú tí vyvolení a kto alebo čo sú tie zlé sily, sa nedozvedáme, ale z Rostasovho vyjadrenia vyplýva, že Židia sú tiež iba ich obeťou.
Rostas sa ku koncu svojho predslovu dotýka aj témy nacionalizmu: „Všetky tie podozrivé reči o tom, ako je národná hrdosť staromódnym prežitkom, nás majú deň za dňom pripraviť o všetko, čo nás spája, aby sme sa poslušne a s vďakou zbavili všetkého, čo nám tí pred nami zanechali.“
Nasleduje blok spravodajstva, v ktorom sa striedajú správy z domova a zo sveta (s. 6 až 25).
Dané správy sú samé o sebe zaujímavé. Ide práve o vytiahnutie na svetlo tých tém, ktoré sú mainstreamom buď ignorované, alebo spracované či interpretované optikou odlišného svetonázoru. Tu sa ukazuje tá „alternatívnosť“ a jej prínos v rámci plurality médií.
Problémom je, že nie sú poriadne uvedené zdroje, iba raz za čas skratky na konci strany ako „ras, rs, ps, hs, nap“. Ešte väčší problém je, že do správ, ktoré možno aj pochádzajú z tlačových agentúr, sú rôznym spôsobom vsunuté komentáre, ktoré dotvárajú interpretáciu, z ktorých niekedy cítiť manipuláciu. Dochádza tu k zmätočnému prelínaniu žánrov.
V rámci obsahu tejto časti môžeme nájsť napr. aj preparafrázovanú agentúrnu správu obohatenú o komentáre, čo vyznieva trochu neprofesionálne a pre niektorých čitateľov môže vyvolávať väčší zmätok v tom, čo je časť agentúrnej správy a čo vsunutý komentár – vzniká tak riziko, že čitateľ dostane zmanipulovaný obraz. Nechcem špekuľovať, či to je úmysel zo strany ZaV, nedostatok profesionality, alebo oboje.
Keďže médium ZaV je značne zdiskreditované, musím sa priznať, že k jednotlivým textom pristupujem predpojato s väčšou ostražitosťou a najmä pri „šokujúcich“ veciach si kladiem automaticky otázku, či ide o fakt, hoax alebo nejakú manipulatívnu úpravu zo strany redakcie ZaV.
Jedna zo správ s názvom 40-tisíc Židov chce žiť na Kryme uvádza, že Izrael je v rusko-ukrajinskom spore o Krym neutrálny a necháva Rusko a Ukrajinu si to samých vyriešiť. V texte sa špekuluje, že keby sa 40-tisíc Židov presťahovalo na Krym, možno to zmení aj postoj Bieleho domu k tomuto územiu a možno ho uznajú ako ruské územie. Správa končí slovami: „Politika je veľmi komplikovaná a prekvapivá vec, hlavne keď v tom majú prsty židia.“
Googlením zisťujem, že článok je prevzatý z webu HlavneSpravy.sk.
Zaujímavou a významnou správou sú nahrávky z výsluchov imigrantov v Nemecku, ktoré boli vzhľadom na rôzne priznania k zločinom zaslané štátnym bezpečnostným zložkám. Nezachytil som, že by sa mainstream u nás tomu venoval. Text majú aj na webe, pričom tam je dokonca ozdrojovaný. Zdrojom je nemecký bulvárny denník Bild, ktorý sa odvoláva na dokumenty spolkového úradu pre migráciu.
Medzi správami je spomínaný aj Soros (s. 9, 10) v súvislosti s jeho vyjadreniami na margo brexitu. Na rozdiel od mainstreamu, ktorý pri Sorosovi väčšinou uvádza, že ide o osobu s maďarským pôvodom, tu hneď prvá veta začína „Americký miliardár židovského pôvodu…“ a po pár riadkoch: „Rodák z Budapešti, vlastným menom György Schwartz, spomenul aj to...“
Na tomto príklade sa dá krásne ukázať odlišnosť medzi mainstreamom a alternatívou. Ak ide o kontroverznú postavu, má mainstream v mene politickej korektnosti tendenciu židovský pôvod tabuizovať. A aby pôsobil konzistentne, pri označovaní „národnosťou“ využíva najmä štátnu občiansku príslušnosť. Ak ide ale o menšiny, taký údaj môže byť zmätočný až zavádzajúci. Napr. keď správy o kriminalite rómskych migrantov zo Slovenska majú názvy ako:
- Obžaloba: Nezamestnaný Slovák znásilnil v Česku dievča
- Čech a Slovák znásilnili v Británii mladou dívku: Nabídli jí odvoz, místo toho ji zdrogovali
Keďže mainstream pri osobách, ktoré prezentuje v pozitívnom svetle, sa uvádzaniu židovského pôvodu natoľko nebráni, vytvára o tejto nábožensko-etnickej skupine skreslene pozitívny obraz na úkor ostatných.
V tomto smere z hľadiska informačnej komplexnosti sú alternatívne médiá dôslednejšie, keďže nie sú zaťažené politickou korektnosťou a o pôvode ľudí sú ochotné hovoriť transparentnejšie, hoci niekedy bez dostatku dôkazov.
Spomínaná správa o Sorosovi v posledných vetách prechádza na sprisahanecký naratív: „Je možné, že mal na mysli aj režírovaný prúd migrácie, ktorý jeho ‚bratia‘ a lóžoví agenti z rôznych vlád pomáhali vytvoriť a on sám ho podporoval v nasmerovaní do Európy, ktorú presviedčal a klamal o správnosti všeobecného prijímania.“ Tvrdenia o „bratoch“ a „lóžových agentoch“ nie sú podložené žiadnymi zdrojmi.
V inej správe (s. 12) na margo LGBTI sa uvádza: „Pravda je však taká (ako sme písali v júlovom čísle Zem&Vek), že ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou nespĺňajú kritériá menšiny, a preto sa na nich ani nevzťahujú osobitné práva. Ako pre všetky ľudské bytosti, aj pre nich platia základné ľudské práva a slobody. Právo na sobáš alebo na adopciu detí medzi ne nepatrí.“
Na s. 14 je správa s názvom Denník N už cenzuruje aj vlastných novinárov, kde sa píše o udalosti, ako Denník N zmazal jednu blogerku s jej nedávnym príspevkom, v ktorom spomínala, že medzi protestujúcimi farmármi bol František Oravec, človek, ktorý získal niekoľko miliónov na agrodotáciách, a bol medzi zástupcami farmárov, ktorých prijal prezident Andrej Kiska. Na tomto základe článok blogerky spochybňoval, že protivládne protesty boli iniciatívou zle zabezpečených farmárov.
Samotný názov správy je však manipulatívny nad akceptovateľný rámec. Scenzurovaná bola blogerka úplne nezávislá od redakcie Denníka N, nie ich novinárka, ako uvádza názov správy. A zmazaný článok poukazoval iba na jedného „agrobaróna“, pričom správa ZaV hovorí v pluráli.
V inej správe sa medzirečou uvádza, že „Mistrík svojou predčasnou kampaňou porušuje volebný zákon“ (s. 15). To je relatívne faktický stav a, žiaľ, bežná prax kandidátov na prezidenta, vrátane časopisom ZaV preferovaného kandidáta Štefana Harabina, ale naše orgány si pojem „volebná kampaň“ vykladajú mimoriadne zúžene a takéto správanie za porušenie volebného zákona spravidla nepovažujú.
Na ďalších stranách (16 až 19) je článok Patrika Slobodu s názvom Alfa samec v dúhovej Európe, ktorý je venovaný samitu Trumpa s Putinom. Článok sa snaží zdôrazniť, že Trump je predovšetkým podnikateľ, čo je na jednej strane u neho zdrojom aj zlej politiky, ale na strane druhej podniká v oblasti nehnuteľností a nie zbraní, čiže je viac budovateľ ako ničiteľ.
V podobnom duchu je aj ďalší článok od rovnakého autora. Okrem iného sa v ňom však uvádza, že Michael Bloomberg s odhadovaným majetkom 50 miliárd dolárov sedí na jedenástej priečke svetového rebríčka miliardárov, ktorého Forbes chváli ako ctihodného filantropa. „Tento 76-ročný Newyorčan, ktorý aktívne vystupuje na politickej scéne proti americkým kultúrnym tradicionalistom, venoval päť miliárd dolárov na šírenie ideológie kultúrneho marxizmu.“ (s. 22).
Na stranách 24 až 25 má článok Roman Michelko s názvom „Slušňáci“ sa vyfarbili, v ktorom demaskuje predstieranú nadstraníckosť iniciatívy Za slušné Slovensko s tým, že sa rozhodli odporučiť ľuďom minimálne v krajských mestách jedného z kandidátov v blížiacich sa komunálnych voľbách. „Tým jasne prekročila Rubikon a vstúpila na pôdu výsostne straníckej politiky.“ Podľa Michelka také odporúčanie môže v mnohých mestách ovplyvniť výsledky volieb.
Na ďalších dvoch stranách (26 – 27) je informácia o tom, že Národná konferencia predstavila Manifest Slovenska a zároveň výrazná väčšina prítomných zvolila za národného kandidáta na prezidenta Štefana Harabina. Dvojstrana obsahuje výňatky z Manifestu Slovenska, ktorý požaduje silnejší štát, viac vnútorne orientovanú ekonomiku, ochranu domácich zdrojov, podporu vytvorenia Spoločenstva slovanských štátov, „ktoré by rozvíjalo slovanskú kultúru a slovanský spôsob života“, záujem plniť „úlohu sprostredkovateľa medzi Západom a Východom“, sfunkčnenie referenda znížením kvóra účasti potrebnej na jeho platnosť, zákaz pôsobenia mimovládnych organizácií platených zo zahraničia atď.
V nasledujúcom článku Skutočne spravodlivá deľba práce od Miroslava Hazuchu (s. 28 – 29) nájdeme zmes rôznych ľavicových utopistických konceptov namiešaných a vtesnaných do dvoch strán. Obsahuje požiadavky na „prácou podmienený garantovaný naturálny príjem“, vykonávanie práce „slobodne a podľa genetického obdarovania a talentov“, trestanie „nútenými prácami v činnostiach, ktoré nebude chcieť nikto robiť dobrovoľne“ atď.
Pri čítaní teda možno naraziť na prvý moment, keď je na pomerne malom kúsku skoncentrovaných veľa utopostických a protirečivých vízií predkladaných s plnou vážnosťou.
Strany 32 až 33 sú obrázkové vtipy prevzaté z Facebookovej stránky PAH, ktorá bola ale už dávnejšie zo strany Facebooku zrušená.
Strany 34 až 65 sa venujú téme mesiaca: vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, ale aj celkovo rôznym udalostiam šesťdesiatych rokov či danej dobe ako takej. Honosný názov Lož a pravda o roku 1968 je prehnaný, lebo tieto strany neobsahujú veľa kontroverzných tvrdení a zároveň ani v podstate nedemaskujú žiadne lži.
Ponúkajú o niečo inú interpretáciu udalostí v porovnaní s mainstreamom a snažia sa ju zasadiť do širšieho kontextu, ale aj popísať celkovú dobu. Tam v nemalej miere zjednodušujú, a možno sa stretnúť aj s nepomenovaným hýbateľom.
„...aj tu [v Československu v šesťdesiatych rokoch] však masy ľudí túžiacich po väčších slobodách zneužili na realizáciu proamerického scenára majdanu, ktorý by pravdepodobne viedol k nástupu socializmu.“
Texty o histórii si trochu „lacno“ pomáhajú citáciami Wikipedie, pričom tým najkontroverznejším tvrdeniam, ktoré by si vyžadovali preverenie, zdroje absentujú úplne.
Za krvavú „kultúrnu revolúciu“ Maa v Číne viní Patrik Sloboda americké zákulisné hry (s. 36). Takéto tvrdenia by si však vyžadovali odvolanie sa na zdroje. Sloboda dopĺňa vlastnú interpretáciu: „Načo to bolo dobré? Na preprogramovanie obyvateľstva na potreby nastupujúcej globalizačnej éry. Najvyššie štátne a komunistické stranícke vedenie zbedačeným masám s vygumovanými mozgami neprezradilo, čo pre nich v zákulisí chystá. Dnes to už vieme zrozumiteľne pomenovať: zapojenie ľudského potenciálu polootrockej ultralacnej pracovnej sily do globalizačného projektu najvyšších nadnárodných mocenských kruhov.“
O francúzskom prezidentovi de Gaullovi Sloboda uvádza (s. 38), že „odmietal globalistický projekt európskej integrácie do monolitného supranárodného celku. Európu budúcnosti si predstavoval ako pestrý zväzok nezávislých štátov.“
Takéto tvrdenie je však v kontexte doby prehnané. Téma „európskeho superštátu“ bola v tom čase natoľko marginálna, že nemohla byť žiadnou vážnou témou silne rozdeľujúcou vtedajších vrcholových politikov.
Nasleduje serióznejší článok od Romana Michelka (s. 40 – 43), v ktorom popisuje vzrastajúci odpor Američanov i Európanov proti vojne vo Vietname.
Richard Strážan v článku Dodnes neobjasnená smrť bratov Kennedyovcov (s. 44 – 47) načrtáva rôzne otázniky ohľadne atentátov na týchto dvoch štátnikov, pričom interpretáciou danej doby smeruje autor k skrytým hybným silám a bez akéhokoľvek priameho dôkazu vytvára záver: „Udalosti roku 1968 však dali jasne najavo, že skrytá vrchnosť je schopná obetovať vplyvné osobnosti pred očami všetkých, ako aj celé zástupy vo vojnových mlynoch pre prípravu vhodnej situácie, prostredia a verejného sentimentu.“
Na ďalších stranách (48 – 51) má Lukáš Perný článok s názvom Zrod novej ľavice a pokus o reformu socializmu. Samotný text sa snaží zasadiť rok 1968 a vpád vojsk do akéhosi širšieho kontextu, pričom ide o kompilát rôznych faktov a zjednodušených interpretácií. Neobsahuje nejaké priamočiare a „silné“ závery, ale z predkladaných tvrdení sa dá čítať záver medzi riadkami, že vpád vojsk bolo nevyhnutné zlo pre záchranu Československa pred nastúpením na cestu k „liberálno-trhovému modelu“, pričom nasledujúca normalizácia bola pokusom zo strany politikov dostať spoločnosť do takého stavu, aby okupačné vojsko mohlo spokojne odísť.
Predkladaný obraz je typický skôr pre ortodoxnú komunistickú interpretáciu udalostí a vývoja tohto obdobia. Hoci ide o kontroverzný pohľad, je svojím spôsobom legitímny. A je dôležité vedieť, ako hodnotia tieto udalosti a vývoj práve zanietení komunisti.
Kontroverznosť takýchto konštrukcií spočíva dnes v tom, že vychádza z toho, že dané socialistické zriadenie so smerovaním ku komunizmu je správne, čo sa v súčasnosti považuje za politický extrémizmus.
Férovejšie pre čitateľa by bolo priznať, o aký svetonázor sa to opiera, a následne by nebola potrebná taká opatrnosť, ale mohli by sa všetky najdôležitejšie argumenty rovno a priamo predostrieť na stôl.
Nasledujú dva články v češtine od Miroslava Polreicha (s. 52 – 57), ktoré sa tiež venujú obdobiu 1968. Neprinášajú v zásade nič kontroverzné, konšpiračné ap., pravdivostnú hodnotu čiastkových tvrdení nie som kompetentný zhodnotiť. Druhý článok prízvukuje, že Američanom bola celá okupácia Československa fakticky ľahostajná.
Eugen Paľcev (s. 59 – 61) v článku Ruský pohľad vtedy a dnes sa okrem iného zaoberá vyjadreniami „niektorých známych súčasných ruských odborníkov“, ktorí prinášajú pomerne kontroverzné tvrdenia (s. 61):
„Napríklad predseda komisie pre vzdelanie Štátnej dumy Ruska, konateľ fondu Ruský svet, prezident fondu Politika, doktor historických vied Vjačeslav Nikonov prednedávnom povedal: ‚Myslím si, že Moskva vtedy prejavila nadmiernu reakciu. Pravdou je, že v Československu vtedy vypukla klasická farebná revolúcia zorganizovaná Američanmi. Situácia bola veľmi komplikovaná. Z našej strany to bola zbytočná vojenská intervencia. Som presvedčený, že všetko sa dalo riešiť mierovou cestou, inými prostriedkami a s menšími stratami.‘
Podporedseda komisie pre medzinárodné veci Štátnej dumy Leonid Kalašnikov dokonca apeluje na pozvanie zo strany vtedajšieho vedenia Československa: ‚V roku 1968 sme dostali pozvanie od vtedajšieho vedenia ČSSR. Môžeme potom reakciu na oficiálne pozvanie označiť za vpád? Potom aj našu súčasnú pomoc Sýrii môžeme označiť za vpád a inváziu.‘“
Článok cituje aj generálneho riaditeľa Centra politických informácií Alexeja Muchina, z čoho vyberám (s. 61): „Československo bolo vtedy členskou krajinou Varšavskej zmluvy. Vojská členských krajín sa mohli voľne pohybovať v socialistickom priestore. Členské krajiny NATO v súčasnosti robia to isté – iba potichu.“
Záver článku smeruje k tomu, že NATO v súčasnosti robí to isté: sťahuje svoje vojská k Rusku rovnako, ako krajiny Varšavskej zmluvy sťahovali svoje vojská k železnej opone.
Je možné, že tým, ako autor článku tieto osoby uvádzal, chcel zvýšiť ich autoritu a urobiť tak vyjadrenie presvedčivejšie pre svojich čitateľov.
Z vybraných vyjadrení v článku však vyplýva najmä to, že mnohí vysokí predstavitelia ruskej spoločnosti zľahčujú a relativizujú akt okupácie Československa, a to aj pomocou manipulatívnych tvrdení.
V nasledujúcom článku Patrika Slobodu Šesťdesiate roky menili svet k neoliberálnemu obrazu (s. 64 – 65) prináša autor viacero ambivalentných a zjednodušených interpretácií.
Napr.: „Mnohí príslušníci mladej generácie z konca 60. rokov dnes stoja na vrchole profesionálnej kariéry v globalistických politických, obchodných, akademických, mediálnych a kultúrno-umeleckých štruktúrach. Tvoria nosný pilier ‚slniečkarskeho‘ establishmentu vo všetkých štátoch tzv. transatlantického Západu.“
To „slniečkarstvo“ je typické najmä pre časť súčasnej mladej generácie a nie pre súčasných zhruba sedemdesiatnikov, ktorí sú oproti mladým „slniečkárom“ značne „konzervatívni“.
Ďalej obviňuje jav rozmachu televízie z desenzibilovania mladej generácie „voči zobrazovanému vraždeniu“. Pričom sa dá skôr tvrdiť, že medzigeneračne prebieha skôr výrazná senzibilizácia aj pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov vrátane televízie.
Na konci prináša aj kritiku personalizovaným výsledkom zo strany Googlu, ktorý podľa neho „bravúrne zdokonalil atomizovanie spoločnosti,“ lebo každému „servíruje individuálne upravenú nielen reklamu, ale – a o to predovšetkým ide – aj dostupnosť hľadaných informácií a zdrojov poznania. Kultúrni marxisti z radov šesťdesiatosmičkárov pomohli vytvoriť matrix, ktorý chráni všetkých pred všetkými.“
Na fenomén sociálnych bublín majú v skutočnosti väčší vplyv sociálne siete, ako napr. Facebook a Twitter. Google s personalizovanými výsledkami oveľa menej.
Na stranách 66 až 71 sú vybraté podľa môjho názoru zaujímavé reportážne obrázky z agentúry AP s krátkymi komentármi od autora „mb“, ktoré obsahujú aj silno subjektívne prvky.
Nasleduje rozhovor Mariána Benku s podplukovníkom vo výslužbe Ivanom Melicherom (s. 72 – 83). Melicher spomína na základe vlastných skúseností, že „nitky rozkrádania štátu vedú do najvyšších kruhov, a to za každej politickej garnitúry“ a prezentuje najmä to, že políciu zámerne rozložili a vyšetrovanie vysokej kriminality znemožnili.
V zásade väčšina odpovedí Melichera je v súlade s bežnými predpokladmi o stave polície, o enormných zlodejstvách počas privatizácie ap. Hoci ide o polokonšpirovanie, také tvrdenia sú v súlade aj s mainstreamovými médiami a môžeme ich považovať za pravdepodobné.
Miestami sú Melicherove odpovede však reálne zasiahnuté domýšľavým až konšpiračným myslením, napr. tvrdí, že propagovanie práv v rómskej menšine zo strany mimovládnych organizácií viedlo k zjavnej diskriminácii zo strany Rómov voči majorite a keďže nikto nič nepodnikal, „mohla pristúpiť neznáma mocenská elita k ďalšiemu kroku: pozývaniu migrantov zo strany pani Merkelovej.“
Ratko Sudecký v článku Pohoda úplne odhalila svoju propagandistickú podstatu (s. 84 – 85) obsahuje hneď na začiatku nesprávne tvrdenie: „Prezident nemôže byť podľa zákona príslušníkom politickej strany.“ V skutočnosti môže. Aj Rudolf Schuster, aj Ivan Gašparovič boli členmi politických strán. Ústava ani iný zákon tomu na Slovensku nebráni.
Text opisuje festival Pohoda ako festival politickej propagandy určitých „korektných“ politikov. Poukazuje na neprimerané politikárčenie, ktoré na iných festivaloch nebýva prítomné. Autor však preceňuje silu tejto prezentácie – väčšina ľudí je roztrúsená pri hudobných pódiách a týchto politických agitácií sa zúčastňuje iba malá časť návštevníkov festivalu.
Kritizuje tiež nenávistné prejavy zo strany rapera Vec voči vybraným politikom a využívanie výrazných audiovizuálnych prostriedkov na hecovanie davu.
Text obsahuje aj údajné tvrdenie hlavného organizátora Michala Kaščáka v Rádiu FM o tom, že národné a kresťanské kapely „by vôbec nemali existovať a hrať,“ ktoré kolovali internetom. Kaščák to však už 18. júla 2018 označil za lož. Sudecký tak do svojho článku vložil zrejme hoax, čomu sa mohol vyhnúť.
V ďalšom článku podpísanom ako „zav“ s názvom Stopy kauzy Billa vedú do prezidentského paláca (s. 86 – 87), sa autor rozhorčuje nad tým, že Billa vylistovala z predaja časopis ZEM & VEK. A relatívne spontánne aktivity politických, a politicky vyhranených marketingových a obchodných aktérov sa snaží prezentovať tak, akoby išlo o koordinovanú akciu riadenú z prezidentského paláca. Špekulovanie a sprisahanecké myslenie tu má prednosť pred serióznymi faktami.
Nasleduje opäť článok od Ratka Sudeckého s názvom Keď USA bombardovali Česko (s. 88 – 91). Opisuje v ňom, ako USA bombardovali počas druhej svetovej vojny strategicky významné miesta v Česku a neraz pritom mali zbytočne zabiť stovky civilistov.
Na margo bombardovania Škodovky v Plzni uvádza: „Nebolo to nič iné ako nepriateľský akt zo strany USA. Americkí veľkokapitalisti a zbrojári boli nervózni a nahnevaní, že plzenské centrum československej ekonomiky nebudú ovládať, bude znárodnené, a tak pristúpili k jeho zničeniu. (...) Preto Američania zvolili taktiku spálenej zeme: všetko, čo nemohli ovládať, zničili, aby im nekonkurovalo.“
Takáto historická interpretácia je oficiálnou interpretáciou z 50-tych rokov zo strany marxistických historikov. Okrem toho, že k nej nie sú dôkazy, naštrbuje ju aj fakt, že tento závod sa veľmi rýchlo zotavil.
Nasledujúci historický článok je opäť od Ratka Sudeckého s názvom Zločinecká jednotka 731 (s. 92 – 95). Opisuje v ňom zverstvá zo strany Japonska, najmä rôzne neľudské experimenty na iných etnikách, najmä Číňanoch a Kórejcoch.
Ústrednou postavou článku je „japonský Mengele“ Širó Išii. Najprv uznávaný lekár-vedec za zásluhy na vyriešení nákazlivého ochorenia, ktoré spôsobovalo opuch mozgu, na ktorý sa aj umieralo, využil vojnu na inak ťažko realizovateľné experimenty na ľuďoch. Text opisuje rôzne zverstvá. Ale aj to, že nakoniec tohto vedca vzali Američania pod ochranné krídla výmenou za vzácne výsledky jeho výskumov.
Viktor Timura v článku s názvom Európa a Sloveni-Slováci : Posledné boje Rimanov na strednom Dunaji (s. 96 – 99) popisuje dejiny zhruba na našom území približne v 3. a 4. storočí.
Nie som kompetentný na zhodnotenie jednotlivých tvrdení, samotný text je však v akomsi duchu romantizácie slovanských dejín, keď napr. autor uvádza: „Nijaké germánske kmene v tomto priestore však neboli a za Germánov označuje Herodianos slovanské obyvateľstvo podľa názvu územia Germánia.“
Ťažko povedať, do akej miery by to dokázalo obstáť v kritickom zhodnotení od odborníkov.
V ďalšom článku Patrika Slobodu (s. 100 – 103) s názvom Strážny pes amerických neokonzervatívcov : Mike Pompeo : (* 1963) popisuje autor politickú kariéru Pompea, pričom v texte nenachádzame žiadne povšimnutiahodné kontroverzné tvrdenia.
Vladimír Líška v článku Orknejské megality a hrobky : Škótsko (s. 104 – 107). Opäť niečo, kde nie som vybavený vedomosťami, aby som mohol ľahko verifikovať akékoľvek tvrdenia, no v texte nenachádzam povšimnutiahodné kontroverzné tvrdenia.
Nasledujúca dvojstrana je vyhradená pre Jána Lakotu. Vo svojom článku Neuveriteľné osie schopnosti (s. 108 – 109) opisuje, že ho nedávno zarazilo video, na ktorom je zachytená osa bez hlavy. Napokon si hlavu nájde, zoberie si ju medzi predné nožičky a odletí s ňou. Ide zrejme o toto video. Autor s istým nadhľadom a vtipom zasadzuje situáciu do kontextu historických mučeníkov a zároveň dopĺňa informácie o osách z oblasti biológie podporené vlastným pozorovaním.
V článku Kráľ zvierat od Vladimíra Líšku (s. 110 – 111) opisuje autor levov a ich prepojenia na civilizačné symboly, ale aj akési formy ezoterizmu či okultizmu. Od témy chýba dostatočný odstup a zdá sa, že autor je priaznivcom týchto smerov.
Článok Modlitba, mediática a šamanská cesta Mariána Benku (s. 112 – 115) opisuje tieto tri činnosti ako „rituály, postupy či techniky priamo určené na komunikáciu s duchovnom“.
Pre mňa osobne zaujímavé čítanie, avšak opäť tu chýba odstup a možno si tiež všimnúť pomerne zjavný príklon autora k ezoterizmu.
Magdaléna Svančarková v príspevku Aj priveľa spánku škodí (s. 116 – 117) opisuje štúdie o tom, že nielen málo, ale aj veľa spánku škodí. Ide o referovanie o „mainstreamovej“ vede a text neobsahuje nič kontroverzné.
Na strane 117 je ešte krátky stĺpec Silvie Benkovej Prírodný receptár, v ktorom opisuje liečivé účinky listov a kôry brezy. Dalo by sa možno vytknúť, že text môže navodzovať dojem, že „brezová liečba“ je dostatočne účinná v liečbe širokého spektra ochorení a zdravotných problémov a opomína konvenčnú medicínu, na druhej strane, pre takýto typ textov je to relatívne bežný jav.
Jana Rostasová v krátkom článku Manna (s. 118) v sekcii Zdravie > Ako ostať zdravý v chorej spoločnosti opisuje pozitívne účinky kozieho mlieka na ľudský organizmus. Nenachádzam kontroverzné tvrdenia, na konci je „reklama“: „Objednať sa dajú aj prostredníctvom ‚debničkárov‘ na www.lokapetit.sk.“
Tá istá autorka na s. 119 v článku (P)otraviny vyberá tri produkty rôznych výrobcov, prepisuje ich zloženie spolu s uvedenými „éčkami“ a pod tým k týmto „éčkám“ uvádza, aké zdravotné problémy môžu vyvolať od bolesti hlavy cez problémy s dýchaním až po problémy astmatického typu. Pri E471 uvádza, že: „podľa niektorých zdrojov ich neustále dôsledne testujú kvôli možným mutagénnym účinkom a vplyvu na ľudskú reprodukciu.“
Na jednej strane je pozitívne, že sa časopis venuje kvalite potravín a ich rizikám pre ľudské zdravie. Na strane druhej mnoho ľudí z takýchto údajov bez dostatočnej kvantifikácie môže nadobudnúť dojem, že bežné potraviny sú pre zdravie veľmi škodlivé. Chýbajúca kvantifikácia spočíva v tom, že z textu nie je jasné, čo znamená „môžu vyvolať“. Je to výskyt u každého piateho alebo každého desaťtisíceho konzumenta?
Keďže táto strana je súčasťou sekcie s názvom Nájomní vrahovia > Ako sa účinne brániť pred zabijakmi spotreby, možno urobiť záver, že v rámci kontextu tu k určitej manipulácii dochádza.
Sekcia o „nájomných vrahoch“ pokračuje článkom Magdalény Svančarkovej Rýchlo a nezdravo (s. 120), v ktorom autorka predkladá štúdiu s korelačnými vzťahmi medzi stravou pozostávajúcou s predpripravených polotovarov a „epidémou obezity“ so záverom:
„Najistejšou cestou je vlastná záhrada so zdravým ovocím a zeleninou a jedlá plné živín z vlastnej kuchyne. Alebo vyhľadávanie lokálnych farmárskych potravín v špecializovaných predajniach či od tzv. debničkárov.“
Hoci záver možno považovať za dôveryhodný, ktorý sa neodkláňa od mainstreamu v danej oblasti, je nielen mierne utopistický, ale argumenty, ktoré k tomu záveru viedli, nie sú pri kritickom zhodnotení presvedčivé. Hoci autorka dospela k akceptovateľným záverom, zdá sa, že interpretuje koreláciu ako kauzalitu.
Tá istá autorka na ďalšej strane v článku Zbytočné liečenie bradavíc popisuje tento zdravotný problém, ich „konvenčné“ formy liečenia a v závere ponúka aj prírodný návod na báze citrónovej kôry: „Môžete však vyskúšať aj prirodzené prostriedky.“ Ale tiež uvádza: „Takisto môžete počkať, kým si telo nevytvorí vlastnú imunitnú reakciu a samo si neporadí so vzniknutými bradavicami.“
V reportážnom príbehu od Mariána Benku Jeden deň s cvičiteľkou jazdy na koni (s. 122 – 123) popisuje skúsenosti cvičiteľky Magdalény Školníkovej s koňmi.
Milka Zimková v článku Rodáci (s. 124) rieši nejaké osobné spory s pánom Ferom Feničom, ktorý ju údajne ohováral a predkladá svoj pohľad na vec. Niečo také sa do časopisu veľmi nehodí. Na protiľahlej strane je znázornená maľba.
Nasledujúca dvojstrana (126 – 127) je rozhovor Ratka Sudeckého s Goranom Bregovićom, uznávaným skladateľom, „ktorého nazývajú kráľom balkánskej hudby“. Otec Bregovića bol Chorvát, matka Srbka, „za ženu si vzal tamojšiu moslimku a sobášil sa v Paríži.“
Ratko Sudecký sa počas krátkeho rozhovoru vyznáva: „Mám podobnú situáciu: matka Macedónka, otec Slovák, narodil som sa vo Vojvodine, žili sme v Chorvátsku.“ a z obsahu rozhovoru sa zdá, že Ratko Sudecký má problémy s vlastnou identitou, a preto sa považuje za Juhoslovana. Samotný Bergović sa však podľa odpovedí s politickou ideou Juhoslávie, a teda ani s tou identitou nestotožňuje.
Ďalšie 4 strany (128 – 131) sú vyhradené knihám, filmom, hudbe a hrám, ktoré redakcia odporúča. Nenachádzam nič povšimnutiahodné kontroverzné.
Strany 132 až 135 sú galériou diel „postapokalyptického sveta po tretej svetovej vojne“ od ilustrátora a konceptuálneho umelca Rostislava Zagorovna. Celkom zaujímavé stvárnenia.
Nasleduje článok Vladimíra Líšku Drakula – krutý postrach Turkov i poddaných (s. 136 – 139), v ktorom sa miešajú údajné i skutočné zaujímavosti z Drakulovej doby i veci zo života Drakulu. Oboje sa rekonštruuje pomerne ťažko.
Doplnené to je o akýsi „okultistický“ výklad bez dostatočného odstupu: „Mytologické zviera drak má asi najbližšie k plazom, s ktorým máme spoločnú najstaršiu časť mozgu, riadiaciu bez strachu, súcitu a svedomia hlavne základné fyziologické funkcie – útek, lov potravy a rozmnožovanie. (...) Evolúcia nám zverila tri mozgy; namiesto kompletnej reštrukturalizácie mozgu boli jednoducho pridané nové časti. A tak máme vo vnútri lebky človeka, vlka a krokodíla, myslí si súčasný okultista Peter J. Carroll. A tieto prastaré časti mozgu môžu ožiť, ak sa do vedomia dostanú agresívne programy a potlačia ľudské definície reality.“
Ratko Sudecký v článku Peter Hajdin (s. 140 – 141) popisuje aktivity a väzby tohto človeka cez jeho biznis a marketingovú agentúru Komplot na politiku, najmä Andreja Kisku. Uvádza aj, že osobne písal na britskú centrálu reťazca Tesco, „aby sa posťažoval, že na Slovensku predáva konšpiračný Zem&Vek.“
Celé číslo zakončuje článok Viktora Timuru Nie sme nevedomé stádo – nebudeme mlčiace obete (s. 142 – 145), ktorý obsahuje pomerne veľa bizarných a nepodložených tvrdení, ale tiež veľa zjednodušených interpretácií.
Na margo vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej píše o „tých, ktorí neváhali obetovať svojim cieľom ani život dvoch mladých ľudí z vlastných radov, ako sa napokon nechtiac o tom niektorí preriekli, kým iní vyzvali priamo na politický prevrat – čo bol zaiste hlavný cieľ vraždy…“
Ďalej uvádza: „Nemôže byť iba náhoda, že pán Nicholson, ktorý zavraždenému dodával materiál na články, tesne pred vraždou (zrejme keď bolo všetko pripravené na vraždu) po 25 rokoch pobytu u nás vraj natrvalo opustil naše územie. (...) Vyslali ho na naše územie s konkrétnymi úlohami, udržiaval úzke kontakty s ambasádou USA a zaiste konal vo ‚vyššom‘ záujme.“
„Ale nielen Západ má svoje agresívne a likvidačné tendencie vo vzťahu k Slovanom. O tom, že ideológia vyvoleného národa povolaného vládnuť svetu nie je minulosťou, svedčí vyhlásenie najvyššieho izraelského rabína Jozefa Ovadia z októbra 2010. Podľa neho sa nežidia, ‚gójovia (gój = národ) narodili jedine preto, aby nám slúžili. Iné poslanie okrem služby národu Izraela na svete nemajú‘.“
O týchto vyjadreniach písali aj mainstreamové médiá, napr. Aktuality.sk.
O tom, že išlo o veľkú autoritu a významného rabína, písali aj židovské noviny Delet. Tieto extrémne šovinistické vyjadrenia však priamo v tomto článku neuvádzajú a v týchto židovských novinách po jeho smrti dané vyjadrenia označujú iba za „nie veľmi lichotivé“: „Známy sa stal aj nie veľmi lichotivými na adresu Palestínčanov, inovercov ale aj Židov ateistov.“
Existenciu tohto extrémneho židovského šovinizmu podporuje ďalej autor citátmi o židovskej rasovej nadradenosti a pláne nasmerovať „hlavné ostrie“ proti slovanstvu od uznávaného rabína Menachema Mendela Schneersona, ktorý zomrel v roku 1994.
Citáty Schneersona sú však bez zdroja a ani pomocou vyhľadávania na internete sa nám nepodarilo zdroj dohľadať, pričom diskusie k týmto výrokom hovorili skôr o tom, že ide o antisemitistický konšpiračný výmysel.
Ďalej Timura porovnáva počty obetí druhej svetovej vojny a pýta sa: „Päť či šesť miliónov [Židov] je viac ako 35 miliónov [Slovanov]? Alebo sú životy židov podľa rasistických názorov rabínov čosi viac ako životy ostatných ľudí, Slovanov zvlášť?“
Podľa nežijúceho rabína Ovadia je dosť zrejmé, že životy Slovanov či Nežidov všeobecne považoval za menej hodnotné ako životy Židov. To samo o sebe nie je žiadny zločin a nie je to žiadnym dôkazom toho, že by tak zmýšľali všetci alebo aspoň väčšina Židov.
Hoci sa dá tvrdiť, že téma holokaustu so zreteľom na Židov je vo verejnom diskurze až príliš akcentovaná, nedajú sa úplne porovnávať slovanské a židovské obete v druhej svetovej vojne a to pre spôsob, akým zomierali a pre proporciu na celkovom počte daných národov.
Timura ďalej cituje nejakého „pisateľa na internete“: „Masový vrah Adolf Hitler je dnes najpropagovanejšou osobou v televízii. Denne sú o ňom a jeho činnosti aspoň jedna – dve relácie na kanáloch UPC.“ a k tomu dodáva: „A určite to nie je iba náhoda. Čo iné ako propagácia fašizmu to je?“
Je pravdou, že Hitlerovi sa venuje veľa pozornosti v článkoch, ale najmä v historických populárnych formátoch. Avšak prakticky všetky sú protinacistické a protihitlerovské. Označiť to za propagáciu fašizmu veľa napovedá o absentujúcej súdnosti autora.
Rusko je vyzdvihované za to, že „sa jednoznačne postavilo proti cieľom a záujmom USA, Európskej únie a NATO a svojou vojenskou silou sa stalo neprekonateľnou prekážkou ambícií na ovládnutie sveta. Preto taká agresívna propaganda proti Rusku, založená na polopravdách, výmysloch a manipuláciách. Vlasťou svetového terorizmu a semeniskom zla sú však USA s NATO a globalizátori s podporou Európskej únie!“
Samozrejme, že NATO, USA i EÚ robí veľa kontroverzných krokov i zla. Ale ani Rusko nie je zďaleka sväté, taktiež ani Čína a akýkoľvek ďalší vplyvnejší štát či zoskupenie.
Timurov článok na konci čísla ZaV je tak ukážkou textu, ktorý by sme mohli označiť za typicky konšpiračný.
Celkové zhodnotenie
Ako vidieť z celkovej obsahovej analýzy, v časopise možno zreteľne nájsť nemálo tvrdení typických pre konšpiračné teórie. Časopis ZaV šíri najmä konšpirácie v oblasti geopolitiky, čo ale zahŕňa pomerne veľa tém z oblasti napríklad politiky, ekonómie či histórie.
Na druhej strane obraz, ktorý vytvárajú médiá či rôzne „antikonšpiračné“ platformy, je výrazne prehnaný. Často tam (aspoň nepriamo) predpokladajú, že prakticky každý článok v ZaV rovná sa hoax, čo však tiež neplatí.
Zdravie
V oblasti zdravia som v tomto čísle nenašiel žiadne vážne pochybné tvrdenia, ako napr. zázračne jednoduché a mimoriadne efektívne formy liečby rakoviny.
Vytváranie predstavy, že ZaV je typický tým, že považuje Zem za plochú alebo odporúča na liečbu rakoviny Savo, je najmä činnosť antirostasovkých zveličených vtipov či zjednodušujúcej mainstreamovej antirostasovskej propagandy, v ktorej sú do jedného koša hodené alternatívne médiá akcentujúce iné správy a prinášajúce iný pohľad na svet, konšpiračné teórie, šarlatánske liečebné metódy motivované zárobkami či médiá šíriace hoaxy vedome aj nevedome.
Vyštudovaný všeobecný lekár Marián Jánoš poukázal na manipulatívne tvrdenia ohľadne liečby rakoviny zo strany ZaV. Keďže jeho článok je z novembra 2014, tak aj posledné manipulatívne tvrdenia sú zo ZaV zachytené k tomuto dátumu. Článok o „savožrútoch“ na etrende je z októbra 2014, pričom skôr demaskuje nepoctivý biznis – prepojenia na ZaV či Tibora Rostasa tam nie sú.
Tu v článku od Jakuba Šimeka z apríla 2017 vidíme však implicitné spájanie liečby rakoviny Savom s časopisom ZEM & VEK bez podloženia zdrojmi.
Fakt je, že v máji 2014 uverejnil ZaV rozhovor s osobou, ktorá chloritan sodný (bielidlo) – ľudovo Savo – ponúka a prezentuje onkologickým pacientom ako liek.
Tu treba zohľadniť, že ide o rozhovor a nie priamo názor redakcie. Médiá predsa nemožno brať na zodpovednosť za to, čo odpovie ich protistrana v rozhovore.
Na druhej strane je namieste rozlišovať rozhovory slúžiace viac na sebaprezentáciu a slúžiace viac na reálnu konfrontáciu. Mainstream robí častejšie aj ten druhý typ.
O niečo menej kontroverznou témou je povinné očkovanie. V minulých číslach ZaV by sa k tomu dalo nájsť veľa zveličených, nepresných či zavádzajúcich tvrdení.
Je možné, že v zdravotných témach prechádza časopis ZaV určitou reflexiou, avšak tá bude skôr motivovaná opatrnosťou a nie zmenou presvedčenia. Z textov jednotlivých autorov mám dojem, že majú skrátka sklon uveriť tvrdeniam o jednoduchom a lacnom zázračnom lieku na rakovinu či iné choroby a tie ďalej šíriť.
Podobne médium, pre ktoré písal aj zaslúžilý zavraždený investigatívec Ján Kuciak, Aktuality.sk v roku 2011 uverejnili článok na podporu konšpirácie chemtrails, v roku 2014 už v článku túto tému relativizovali a v roku 2017 zaraďujú chemtrails medzi „Sprostosti XXL“.
Dokonca magazín Diva patriaci pod Aktuality.sk v roku 2011 uverejnil aj článok obsahovo zameraný proti povinnému očkovaniu: Očkovanie je obrovský podvod a na HIV existuje liek, tvrdí popredný ex-farmaceut.
Je zjavné, že mediálny svet – nielen ten mainstreamový, ale aj alternatívny – si v týchto oblastiach dopĺňa vedomosti a pristupuje k týmto témam zodpovednejšie.
Antisemitizmus
Čo sa antisemitizmu týka, ako vidieť z uvedených citátov, viacerí autori ZaV predkladajú tvrdenia o disproporčnom židovskom vplyve vo svete, občas až svetovládnom v kombinácii s ich škodlivým pôsobením, či už v implicitnej alebo explicitnej podobe a či už stojace na pravdivých tvrdeniach alebo zjednodušeniach či výmysloch.
Nenašiel som však tvrdenia, ktoré by hovorili o tom, že Židia ako kolektívny celok sú zlá a škodlivá skupina.
Ako dokonca vyplýva z Rostasovho úvodníku citovanom vyššie, ani Židia nie sú zlí a sú iba obeťou týchto „zlých síl“.
Nacionalizmus a rasizmus
V rámci témy rasizmu možno nájsť aj v analyzovanom čísle skôr tvrdenia, z ktorých sa dá odvodiť všeobecná rovnosť ľudí, čiže aj bez ohľadu na rasu. Ide najmä o ľavicovo orientované články. Okrem toho napr. na s. 69 uviedli obrázok černocha, ktorý smúti za omylom zastrelenú obeť americkou políciou. Na s. 130 odporúča redakcia ZaV džezový album čiernej kapely.
Nacionalizmus je prítomný na pomerne nízkej úrovni. Skôr sa kritizuje internacionalizácia či kozmopolitizácia spoločností. Viac tu vystupuje do popredia panslavistická myšlienka a u niektorých autorov silnejší príklon k Rusku.
Naopak, príklon k internacionalistickej ľavici prítomný v niektorých článkoch, je vo všeobecnosti viac akcentovaný, hoci je s tradičným nacionalizmom v pomerne silnom rozpore.
Geopolitika
Čo sa týka vzťahu ZaV k Rusku, vo viacerých článkoch možno vidieť nekritické či nepodložené vyjadrenia ohľadom Ruska. Na druhej strane tu možno z konšpirácií obviniť aj mainstream za vytváranie konštrukcií, podľa ktorých časopis ZaV je financovaný ruskou vládou ako nástroj proputinovskej propagandy.
Tieto obvinenia momentálne nestoja na relevantných dôkazoch. Vieme len, že Rostas sa pre ruské veľvyslanectvo vyjadril, že by takú pomoc uvítal.
Hoci ide o pomerne starú kauzu, môžem skonštatovať, že o Rusku či ruskej vláde sa v tomto čísle neuvádza nič kritické. Ak by sa nebodaj raz Rusi na základe minulých výstupov ZaV mali rozhodovať o finančnej podpore tomuto médiu, mohli by si byť istejší, že sa proti nim neobráti.
Niekomu však už dnes stačí fakt, že ZaV nie je voči Rusku a ruskej politike kritický na to, aby to považoval za dostatočný dôkaz toho, že podpora pre ZaV zo strany Ruska už v súčasnosti prúdi. To však bez dôkazov patrí tiež do ríše konšpirácií.
Postoj médií hlavného prúdu k ZaV
Myslím, že existuje viacero dôvodov, prečo je ZEM & VEK považovaný za mediálny „škodlivý odpad“. Jednak nerobí reflexiu zlyhaní otvorene, ale zrejme sa iba krotí najmä vďaka tlaku protistrany. Po druhé, hustota rôznych konšpiračných tvrdení v ZaV je mnohonásobne vyššia ako na weboch hlavného prúdu.
Ale tiež si myslím, že tieto médiá sú reálne nástrojmi určitej geopolitickej informačnej vojny. Jedny redakcie sú mentálne viac na západ, ZaV viac na východ.
Kvôli tejto intenzívnej propagande mainstreamu je reputácia ZaV horšia, ako si možno zaslúži.
Záver
Záverom zhrniem, že ZEM & VEK je:
- v niektorých témach voči súčasným médiám hlavného prúdu alternatívny: imigrácia je uchopená skôr cez vlastenectvo a národovectvo, v geopolitickej orientácii preferujú skôr neutralitu alebo orientáciu na Rusko (v závislosti od autora a kontextu);
- v niektorých témach je konšpiračný: geopolitika a čiastočne zdravie (čo je ale zrejme na ústupe);
- v otázkach sociálnej spravodlivosti je silne ľavicový;
- a v niektorých častiach je ezoterický či okultistický.
Medzi slovenskými tlačenými médiami tak predstavuje výrazný unikát.
Profesionálne médium, ktoré by v geopolitike presadzovalo slovenskú neutralitu a funkciu civilizačnej spojky medzi západom a východom, hľadalo by zdravšie alternatívy ku konzumnému životnému štýlu, a tiež by bolo oslobodené od politickej korektnosti mainstreamu, čiže by o rôznych tabuizovaných témach hovorilo otvorene, na Slovensku chýba ako soľ.
Žiaľ, ZEM & VEK takúto medzeru jednoznačne nezvláda vypĺňať a svojimi vážnymi manipulatívnymi prešľapmi je pre názorovú opozíciu ľahkým terčom a prúdy, ktoré viac či menej prezentuje, tak v konečnom dôsledku skôr poškodzuje.