Pôvodné knižné dielo Rozdelená spoločnosť od slovenského autora Ivana Šebestu (píšuceho pod pseudonymom Sebastián Jahič) zo zvolenského vydavateľstva Sol Noctis obsahuje množstvo podnetných myšlienok pre aktuálne politické diskusie. Kritizovať excesy ako populistického, tak liberálneho tábora i hľadaniu možného zmieru a „nového konsenzu“ medzi nimi je rovnako ambiciózne, ako potrebné. Na druhej strane, navrhnuté spôsoby realizácie tejto myšlienky vyznievajú miestami neveľmi realisticky.
Zhrnutie obsahu knihy
Leitmotívom knihy je „rozdelená spoločnosť“, v ktorej sa dva hlavné tábory dajú vymedziť ako „populisti“ a „liberáli“ (oba tieto pojmy sú myslené neutrálne). Toto rozdelenie – a hlavne jeho vyhrotenú formu, ktorú v súčasnosti nadobúda –, autor považuje za jednoznačne spoločensky škodlivú.
Jahič rozoberá historické korene rozdelenia (na Západe vidí ich jasné obrysy už v 60. rokoch 20. storočia, pričom vývoj na Slovensku je analogický, hoci začal neskôr). Načrtáva tiež hlavné faktory, ktoré ho prehlbujú:
- Parlamentný systém (obzvlášť systém dvoch strán) prirodzene vedie k snahe vymedziť sa oproti protivníkovi, pričom môže byť taktické verejne komunikovať extrémnejšie postoje (získanie manévrovacieho priestoru v rámci Overtonovho okna).
- Konzervatívna hystéria (tendencia stotožňovať liberálov ako takých s najväčšími výstrelkami progresivizmu) a jej náprotivok fašocentrické myslenie (hľadanie fašizmu aj v bežných konzervatívnych postojoch).
- Skutočnosť, že mnohí si na „kultúrnej vojne“ postavili kariéry.
Podstatnejšia časť knihy je však venovaná úvahám o tom, ako možno rozpor medzi populistami a liberálmi preklenúť. Keďže konflikt je dlhodobý a oba tábory sú zhruba rovnako veľké (Jahič to píše takto všeobecne, hoci pre Slovensko toto tvrdenie zjavne neplatí), „víťazstvo“ jednej strany je možné zrejme len za cenu totalitných opatrení. No ani to by problém nevyriešilo, pretože „neintegrovaná časť sporu sa stiahne do spoločenského nevedomia, odkiaľ bude vyvolávať celospoločenské neurózy“.
Jahič vníma ako jediné skutočné riešenie „dialóg, ktorého cieľom sú ideálne nie vzájomné ústupky, ale nájdenie syntézy (...) ktorá vyhovuje veľkej časti oboch znepriatelených strán“. Hlavnú „axiologickú métu“ liberálov vidí v slobode jednotlivca, zatiaľ čo v prípade populistov je to sociokultúrna kontinuita. Jahič poukazuje na to, že tieto dve hodnoty nie sú v protiklade, „[n]ájsť teda priestor na zmier pri úprimnej snahe (...) nemôže byť nemožné“.
Jahič formuluje pojem „nového spoločenského konsenzu“, ktorý by predstavoval „syntézu“, ktorá uzmieri obe znepriatelené strany, nie však ako niečo, čo je „medzi nimi“ (kompromis či zmrazenie konfliktu), „ale nad nimi (obe strany sa na tom zhodnú a obe to v sebe obsiahne, avšak bez toho, aby ich to v sebe nutne rozpustilo)“.
Možný konsenzus má podľa autora obsahovať dva kľúčové prvky:
- uznanie, že súčasná úroveň slobody ostane zachovaná vrátane práv etnických menšín, ako i garanciu demokratických inštitúcií a politického pluralizmu,
- uznanie, že parlamentný demokratický systém slúži primárne domácemu obyvateľstvu, pričom kľúčové je predchádzať zásadným demografickým zmenám v neprospech domáceho obyvateľstva; prisťahovalectvo je prípustné „iba v miere plne integrovateľnej pôvodným obyvateľstvom pri zachovaní vedúceho postavenia pôvodnej národnej kultúry“.
Ako hlavné body vidí Jahič slobodu a bezpečnosť, ktoré „chcú všetci“. Predpokladom oboch je však „ochrana kultúrnej osobitosti Západu“. V istom zmysle autor akoby naznačoval, že oba tábory sa potrebujú, pretože sa (pri správnom pochopení) vhodne dopĺňajú.
Jahič v súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine vníma súčasný „dejinný okamih“ za vhodnú, no časovo obmedzenú príležitosť spoločný konsenzus nájsť. Na jednej strane poukazuje na prípady populistov, ktorí si v súvislosti s Ruskom priznali chybný úsudok (napr. Miloš Zeman), na druhej strane je to podľa neho práve absencia vonkajšieho nepriateľa, ktorá vedie spoločnosť k fragmentácii a orientácii na vnútorné rozpory. V čase ohrozenia ale existuje príležitosť na zmier, hoci sám Jahič priznáva, že k nemu po 24. februári nedošlo a „zákopy starého sociálneho konfliktu akoby boli vykopané príliš hlboko“.
V závere Jahič ešte raz, i keď trochu inými slovami, načrtáva „syntézu hodnôt západnej slobody a vlastenectva“: „forma individualizmu, ktorá vedie k možnosti osobnej veľkosti a žitia života v súlade s najhlbšími vnútornými pohnútkami; táto forma individualizmu však zároveň nevedie k spoločenskej atomizácii, naopak, jedinec uskutočňuje svoju vôľu a realizuje svoje sny s vedomým ohľadom na prosperitu, trvalú udržateľnosť a bezpečnosť celku“.
Zhodnotenie
Pojem „nového spoločenského konsenzu“ (ktorý, pokiaľ mi je známe, v tomto význame Jahič použil ako prvý v rámci stredoeurópskej diskusie) je dôležitý a mal by sa stať každodennou súčasťou politickej diskusie. Jeho hľadanie by malo byť mekkou, leitmotívom všetkých, ktorým skutočne na západnej spoločnosti (no i na celom svete) záleží.
Predstava, že rozdiely medzi populizmom a liberalizmom možno v dialektickom zmysle preklenúť a z tézy a antitézy môže vzniknúť syntéza, ktorá obohatí oba tábory je v dnešnej rozhádanej dobe veľmi osviežujúca.
Podobne potešujúce sú integrativistické presahy knihy, hlavne keď autor jedným dychom s „konzervatívnou hystériou“ kritizuje aj „fašocentrické myslenie“. Slušne, no bez servítky vrhá populistom i liberálom do tváre ich esenciálne prešľapy.
S knihou možno však v mnohom aj polemizovať. Na obsiahlejšiu polemiku s knihou tu nie je priestor, obmedzím sa teda na niekoľko postrehov.
Po prvé, predstava, že odpor voči ruskej agresii na Ukrajine sa stane základným styčným bodom zblíženia oboch táborov, je nereálna. Odhliadnuc od toho, že nemalá časť populistického tábora ruskú agresiu (viac či menej otvorene) schvaľuje, prípadne ju významne zľahčuje (Putin nemal na výber a pod.), aj tí, ktorí agresiu priamo odsudzujú, zároveň spravidla poukazujú na to, že obdobné vojny viedli aj západné krajiny a kritizujú sankcie či postup USA a EÚ. Zatiaľ čo pre liberálny tábor je odsúdenie agresie a tvrdé potrestanie Ruska úplným základom, populisti sa k sankciám veľmi často stavajú kriticky.
Zhoda na odsúdení ruskej agresie je teda prakticky len nominálna (a niekde zrejme aj neúprimná), na druhej strane predstava o kauzálnom reťazci, ktorý k vojne viedol a čo je potrebné urobiť, aby sa skončila a neopakovala, je v oboch táboroch odlišná ako deň a noc. Viac ako šesť mesiacov od začatia vojny napokon vidíme, že hranice politických táborov ostali viac-menej nezmenené.
Po druhé, v súčasnosti už vládne skôr zhoda na tom, že Rusko nepredstavuje pre NATO hrozbu. Aj v začiatkoch konfliktu vyhlásenia, že Rusko po úplnom víťazstve na Ukrajine (ktoré sa dnes zdá čoraz menej pravdepodobné) bude útočiť ďalej na západ, prinášali hlavne tí najväčší kritici Ruska. I oni sa však dnes prikláňajú skôr k naratívom o „neschopnom Rusku, ktoré si nevie poradiť ani s Ukrajinou a navyše svojou agresívnou politikou vohnalo do náruče NATO Švédsko a Fínsko“. Predstava, že Rusko zaútočí na nejaký členský štát NATO, sa dnes javí málo pravdepodobná. Populisti a liberáli teda nezdieľajú pocit ohrozenia, ktorý by ich (potenciálne) mohol spojiť.
Aj navrhovaná syntéza je z obsahového hľadiska sporná. Ak Jahič navrhuje, že populisti majú akceptovať demokraciu a liberáli zase zachovanie európskej kultúry, tak takýto návrh dáva povinnosti prakticky len na stranu liberálov. Populisti prevažne nie sú proti demokracii (protestujú skôr proti tým prejavom súčasných „demokracií“, ktoré prispievajú k vzďaľovaniu vôle ľudu od výkonnej moci).
Populista by teda nemal problém podpísať sa pod tvrdenie, že jeho krajina má byť demokratická, akurát by citlivo vnímal rozdiel medzi deklarovaným a skutočným stavom.
Na druhej strane, u progresívneho jadra liberálov vyvoláva predstava cieleného „zachovania vedúceho postavenia pôvodnej národnej kultúry“ silne odmietavý postoj. Časť umiernených liberálov by to azda bola ochotná ticho akceptovať, avšak takéto postoje sú problémom aj z pohľadu EÚ.
Predstava, že by sa k takémuto východisku explicitne prihlásil liberálny tábor ako celok, je nepravdepodobná. Rozhodne to pre nich predstavuje väčší ústupok z pozícií ako predstavuje uznanie demokracie pre populistov.
Zdá sa teda, že nájdenie spoločenského konsenzu nemá šancu stať sa leitmotívom verejnej diskusie v najbližších desaťročiach. Jeho hľadaniu však v princípe nebráni nič. Práve tento prístup si spoločnosť musí osvojiť, ak chce v dlhodobom horizonte prosperovať a efektívne využívať svoj spoločenský potenciál.
Už len to, že časť ľudí bude riešenie spoločenských rozporov vnímať v pojmoch dialóg, syntéza, dialektika, no hlavne nový spoločenský konsenzus, bude ich mať aktívne vo vedomí a aspoň sčasti bude svoje verejné vystupovanie riadiť týmto princípom (k čomu Jahičova kniha prispieva), bude spoločensky prospešné.
Záver
Kniha Rozdelená spoločnosť predstavuje originálny a aktuálny príspevok k spoločenskej diskusii. Čitateľ – bez ohľadu na jeho názorové preferencie – nemôže očakávať automatické potvrdenie svojich názorov. Knihu možno odporučiť kriticky mysliacim čitateľom, ktorí sa zaujímajú o spoločenské dianie, snažia sa preklenúť dogmatický prístup a zameriavajú sa na spoločenský zmier a dlhodobo udržateľné riešenia.
Zdroj obrázku: Sebastián Jahič