V posledných týždňoch vo verejnej diskusii vyvstala téma, či má byť organizácia Globsec podporovaná zo štátnych zdrojov. Tému otvorila SNS na koaličnej rade a Robert Fico súhlasí, Hlas je údajne proti. Odpoveď na túto otázku je pritom taká jasná, až prekvapuje, že už dávno nie je rozhodnutá. Nejde totiž o politickú, ale skôr o principiálnu otázku.
Organizácia Globsec je politická mimovládka, ktorá presadzuje silne proatlantickú líniu zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Odpoveď na to, či by mala byť financovaná z verejných zdrojov je jasné: nie, nemala. Čo viac, malo by to platiť pre organizácie všetkých ideológií a pre všetky vlády. Malo by ísť o jeden zo základných princípov organizácie spoločnosti.
Občiansky sektor má vyvažovať štát a korporácie: preto sa aj nazýva „tretí sektor“. Štátna moc má tendenciu k etatizmu, byrokratizácii a zneužívaniu moci. Korporácie majú svoju silnú loby, ktorou presadzujú vlastné ekonomické záujmy.
Mimovládny (tretí) sektor má byť organizovaný zdola, z ľudu, z občianskej spoločnosti a tvoriť protiváhu a kontrolu voči prvému a druhému sektoru. Nemá byť predĺženou rukou ani vlád, ani korporácií. A už vôbec nie tých zahraničných.
V prípade tzv. servisných organizácií, ktoré vykonávajú všeobecne uznávané verejnoprospešné funkcie (domovy dôchodcov, charity, útulky, čistenie verejných priestranstiev…), je štátna podpora ešte pochopiteľná. Mimovládny sektor môže niektoré z týchto funkcií vykonávať efektívnejšie a flexibilnejšie ako štát. Zároveň ide o činnosti, ktoré majú v spoločnosti väčšinovú podporu a hlási sa k nim každá vláda. Štátna (ani korporátna) podpora týchto organizácií nedeformuje demokraciu ani verejnú diskusiu.
V prípade politických mimovládok by ale štátne financovanie malo byť nepredstaviteľné.
Po prvé, ide tu o princíp. Ak má byť občiansky sektor skutočne slobodný a občiansky, jeho hybnou silou (aj finančnou) musia byť občania.
Ak MVO robia politickú činnosť (petície, demonštrácie), je to v poriadku. Ale o tom, ktoré politické názory bude občianska spoločnosť presadzovať a v akej miere, majú rozhodnúť občania. Nie politici ani oligarchovia.
Prax je však často opačná: najvplyvnejšie mimovládne organizácie v istej oblasti (napr. geopolitika) hlásajú názory, ktoré sú prudko menšinové. Za peniaze zo Spojených štátov amerických hlásajú tézy, ktoré sú v prospech Spojených štátov amerických (napr. tu, tu či tu). Je len pochopiteľné žiadať nápravu.
Nie nadarmo aj množstvo akademikov upozorňuje, že štátne či korporátne financovanie MVO môže byť spojené s „politickými manipuláciami“ (zdroj), „podkopávaním nezávislosti“ MVO (zdroj) či umlčať prípadné kritické názory voči donorovi (zdroj). Niektorí dokonca hovoria až o „únose občianskej spoločnosti“ (zdroj, zdroj).
Po druhé, politizácia občianskeho sektora cez štátne financovanie MVO prináša zbytočný chaos a „preťahovanie lana“ medzi politickými stranami. Často sa stáva, že sa okruh podporovaných organizácií mení podľa politických nálad vlády, teda každé 4 roky alebo aj častejšie.
Napr. v USA už od 80. rokov platí, že každý republikánsky prezident zakáže štátne financovanie zahraničných MVO, ktoré podporujú potraty, zatiaľ čo každý demokratický prezident tento zákaz zruší.
Minister Krajniak v roku 2020 zastavil množstvo dotácií pre liberálne organizácie a prerozdelil ich prevažne medzi kresťanské a konzervatívne. Samozrejme, rozhodnutie predchádzajúcich vlád, keď tieto peniaze tiekli skôr liberálom, bolo rovnako politické. Ministerka Laššáková v roku 2018 zrušila financovanie LGBT projektov ministerstvom kultúry. Viktor Orbán v Maďarsku po roku 2010 začal štátnu podporu MVO presmerovávať čoraz viac ku konzervatívnym a kresťanským organizáciám, za čo je často kritizovaný.
Ale ak si progresívne vlády môžu podporovať svojich atlantistov a LGBT projekty, prečo by Orbán nemohol tiež podporovať ideologicky blízke organizácie? Ako vidieť, štátna podpora politických MVO okrem iného prispieva k polarizácii spoločnosti (aj tej občianskej).
Miesto politizovania treba povedať to, o čo ide: občiansky sektor má byť skutočne občiansky. To platí obzvlášť, ak robí politiku.
Po tretie, špecificky pre Globsec platí, že predstavuje politiku, ktorú väčšina ľudí na Slovensku nechce, ani nikdy nechcela. Prieskumy verejnej mienky dlhodobo ukazujú, že prevažná časť ľudí na Slovensku chce byť geopoliticky v strede, medzi Ruskom a Západom (zdroj, zdroj, zdroj). Platí to aj po tom, čo Rusko napadlo Ukrajinu (zdroj, zdroj).
Globsec však predstavuje tvrdo proatlantickú a k Rusku ostro kritickú líniu. Už len preto je bizarné, že takáto MVO mohla byť dlhodobo podporovaná z verejných zdrojov. Ide o systémovú deformáciu, ktorá je zrejme dôsledkom intenzívneho lobingu. Aj keď o tom neexistuje špecifický prieskum, predpokladám, že väčšina ľudí by odmietla podporiť Globsec zo štátnych financií.
Na záver ešte jedno zamyslenie. Ako som písal, som presvedčený, že politické mimovládky (bez ohľadu na ideológiu) nemajú byť financované z verejných zdrojov a takéto financovanie by sa malo zastaviť. Keby sa to však udialo hoci aj dnes, faktom ostáva, že za posledné desaťročia dostali výrazne viac verejných zdrojov liberálne a prozápadné MVO.
Za to obdobie výrazne prispeli k zmene spoločenských a politických pomerov na Slovensku (podrobne popísané napr. tu, tu alebo tu); konzervatívne a pronárodné MVO rovnaké šance nemali. Je namieste otvoriť aj otázku, ako vykompenzovať túto nerovnováhu, ktorá dianie na Slovensku významne poznačila, čo je však téma na inú úvahu.
Autor je členom zboru poradcov predsedu vlády Slovenskej republiky pre oblasť občianskej spoločnosti.
Obrázok: Robert Fico na konferencii GLOBSEC v roku 2013; zdroj: SITA / Jozef Jakubčo