Republiku si polarizovať nedáme! Heslá novodobých „demokratov“ pripomínajú totalitu

Politickí mimovládkari, bojovníci proti dezinformáciám či rôzni „liberálni“ politici sa často označujú za ochrancov demokracie. Ak sa však pozrieme na ich slovník a výrazové prostriedky, miestami cítime nápadnú podobnosť s časmi totality. V tomto článku sme pripravili výber toho „najlepšieho“ z hesiel, ktoré sa tvária demokraticky, no mentálne nás vracajú pred rok 1989.

Výchova demokratov

„Demokracia nemôže fungovať bez výchovy demokratov,“ reagoval občiansky aktivista Juraj Smatana na výsledky simulovaných stredoškolských volieb, podľa ktorých by prvovoliči najčastejšie volili kotlebovcov.

Na výchove demokratov (či skôr k výchove v demokracii) by nebolo nič zlé, pokiaľ by spočívala v konfrontácii rôznych názorov, kritickom myslení a analýze hlbších príčin súčasných fenoménov.

Ako sme však analyzovali už inde, rôzne vzdelávacie programy v tejto oblasti, podporované aj štátnymi financiami, sú veľmi jednostranné.

V oblasti multikulturalizmu sa napríklad zdôrazňuje prenasledovanie menšín a rasizmus (čo sú relevantné problémy), mlčí sa však už o rizikách multikulturalizmu či politickej korektnosti. Komplexná problematika sa tak redukuje na jeden rozmer, ktorý je navyše v rozpore s väčšinovou verejnou mienkou. Demokratická výchova ako vyšitá.

Kampaň proti hejtu z dielne Nadácie otvorenej spoločnosti zase propaguje LGBT pride, nie však pochod Hrdí na rodinu.

Pokiaľ pod výchovou k demokracii rozumieme len výchovu k jednej ideológii – inkluzivizmu – potom nejde o demokratickú výchovu, ale o indoktrináciu.

Republiku si polarizovať nedáme!

Dnes často spomínaným pojmom je polarizácia spoločnosti, ktorá má byť bezpečnostnou hrozbou. Tento jazyk prebrali dokonca už aj štátne dokumenty.

Hovorí sa tiež o oslabovaní jednoty a akcieschopnosti či „erózii spoločenskej súdržnosti“. Tieto javy sú považované za bezpečnostné hrozby, proti ktorým treba konať. Za vinníka bývajú obvykle označované cudzie moci (Rusko, Čína) či „dezinformačná scéna“.

Komickým paradoxom je, že o tejto hrozbe hovoria často práve subjekty, ktoré preukázateľne s cudzími mocami spolupracujú a jednostrannou produkciou polarizáciu spoločnosti ešte viac prehlbujú.

Extrémne polarizovaná spoločnosť rozhodne nie je pozitívnym javom. Otázka však je, prečo do tohto bodu dospela a ako sa k tomu postaviť.

Jednou možnosťou je jeden názorový pól potláčať, nálepkovať či ostrakizovať – polarizácia sa tak stratí a spoločnosť bude opäť „jednotná a akcieschopná“, čo však znie skôr ako rétorika fašizmu než demokracie.

Druhou možnosťou je dialóg medzi znepriatelenými tábormi a snaha hľadať pravdu, alebo aspoň kompromis. Táto možnosť však dnešným „demokratom“ úplne uniká.

Neuvedomujú si ani hlavnú príčinu polarizácie spoločnosti. Ide o to, že hlavnoprúdové médiá, mimovládky aj politické strany sú často veľmi jednostranné. Keďže klin sa klinom vybíja, proti tejto jednostrannosti vyvstáva „alternatíva“, ktorá je zase jednostranne vychýlená opačným smerom a často ide o médiá pochybnej kvality.

Potenciál na zníženie polarizácie má teda hlavne hlavný prúd. Pokiaľ by médiá boli objektívnejšie, zobrali by alternatíve vietor z plachiet a sami by polarizáciu významne znížili.

Opakovať frázy o ruskej hrozbe je však ľahšie ako pozrieť sa do zrkadla.

Podkopávanie ideálov liberálnej demokracie

Pavol Hardoš a Matej Cibík sú akademici, ktorí sa hlásia k liberálnej tradícii. Spolu napísali článok „Konšpiračné teórie a rozumný pluralizmus“ (tu sme ho rozoberali bližšie). V ňom sa zamýšľajú nad tým, kedy má štát právo zasiahnuť proti konšpiračným teóriám.

Kritérium pravdivosti za relevantné nepovažujú. „Definovanie konšpiračných teórií na základe chýb v argumentácií, otáznej koherencii alebo faktických chýb nemôže odlíšiť konšpiračné teórie od iných, neproblematických svetonázorov ani legitimizovať zásahy štátu“.

Štát však môže zasiahnuť proti konšpiračným teóriám, ktoré „podkopávajú liberálno-demokratické ideály vzájomného rešpektu, slobody a rovnosti“.

Tieto teórie sú podľa nich „eticky nerozumné“ a „politicky problematické“. Štát proti takejto teórii môže „použiť všetky dostupné prostriedky, aby ju vyvrátil a zabránil jej šíreniu, vrátane trestného stíhania“.

„Podkopávanie vzájomného rešpektu, slobody a rovnosti“ je tak všeobecná a pseudomoralizujúca fráza, že pod ňu možno ukryť v podstate čokoľvek.

Komunisti by ňou vedeli odôvodniť prenasledovanie kulakov, nacisti prenasledovanie židovských kapitalistov, sunniti prenasledovanie šiítov a tak podobne.

Paradoxne, tento článok vyšiel v prestížnom vedeckom periodiku. Čerešničkou na torte je však skutočnosť, že bol finančne podporený Európskou úniou aj Slovenskou republikou.

Správne informovaný volič rozhodne správne

Demokracia je skutočne demokraciou len vtedy, ak majú ľudia k dispozícii ucelené, objektívne a vyvážené informácie. Stačí si pripomenúť slová oligarchu Jaroslava Haščáka zo spisu Gorila: „Demokracia je tak na hovno systém (...) Volič je úplné hovno. Nevie nič. (...) O ničom nevie nič.“

Akékoľvek právne a formálne procesy nedokážu demokraciu zabezpečiť, ak majú ľudia skreslené informácie.

Partners for Democratic Change je medzinárodná mimovládna organizácia. Okrem iného sa špecializuje na podporu „demokratických zmien“ v krajinách, kde si ľudia demokraticky zvolili vlády s nie celkom prozápadnou orientáciou. K jej hlavným sponzorom patria, neprekvapivo, George Soros či Európska únia.

Za zahraničné peniaze PDCS či podobné mimovládne organizácie (napr. German Marshall Fund of the United States) viedli predvolebné kampane v Rumunsku, Bulharsku, Srbsku, Chorvátsku, Ukrajine, Gruzínsku či Kirgizsku. Neobišli ani Slovensko (o kampani OK98 som podrobne písal tu). O týchto kampaniach píše German Marshall Fund priamo vo svojej publikácii.

Oficiálnym cieľom týchto „politických, no nestraníckych“ kampaní bolo poskytnúť voličom informácie a mobilizovať ich. V praxi však tieto postupy viedli k favorizovaniu jedného politického tábora. Mobilizované boli tie skupiny voličov, ktoré volili skôr „demokratické“ (a zároveň prozápadné) strany, napr. prvovoliči.

„Základným predpokladom týchto kampaní a jednotlivých kampaňových projektov bolo, že správne informovaní voliči urobia tú správnu voľbu, v prospech demokracie a proti autoritárstvu,“ píšu Pavol Demeš a Joerg Forbrig, veteráni „demokratizačných“ kampaní tohto typu.

Vidíme tu teda argument, že dané vlády mali autoritárske sklony, čo sčasti platí. Pozoruhodné je však, že kampaň tohto typu sa neodohrala v žiadnej krajine, kde bola prozápadná nedemokratická vláda (aspoň o tom nevieme).

Túto stratégiu mimovládky nazývajú aj „demokratickou volebnou zmenou“, „manažmentom zmeny“ či dokonca „volebnou revolúciou“. Kľúčom sú „správne informácie“.

Oslava slobody a ochrana demokracie

Touto vzletnou frázou vzniknú označovať festival Pohoda jeho organizátori. Spolu s tým sa spomína aj „ochrana demokracie“ a „šírenie zhubných ideológií ako rasizmus a fašizmus“.

Zakladateľ Pohody Michal Kaščák dostal dokonca vyznamenanie rád Ľudovíta Štúra II. triedy za rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj kultúry (od prezidenta Kisku, ktorý bol na festival pozvaný ako jeden z mála politikov). Festival poskytuje priestor pre prezentáciu mimovládnych organizácií, diskusie odborníkov aj politikov.

Pod oslavou slobody by človek očakával búrlivé, no slušné diskusie rôznych názorových táborov. Ako vyzerá realita?

Michal Kaščák sa vyjadril, že umelcov, partnerov, aj hostí do debaty by sme mali vyberať tak, aby bol festival „oslavou slobody“. Kaščák napríklad spomenul, že by nepozvali Elán, ktorý napríklad hrával na mítingoch Smeru. Vraj podporoval strany, ktoré „na Slovensku spôsobili to, že krajina nesmerovala k väčšej otvorenosti alebo k väčšej slobode, k väčšej tolerancii“.

Jednostranné témy diskusií a zameranie zúčastnených mimovládok na Pohode sme analyzovali podrobnejšie už tu.

Čo sa týka diskusií, aktívni politici majú na Pohode stopku. Až na zopár výnimiek: Kiska, Radičová, Čaputová… Kaščák to zdôvodňuje okrem iného tým, že ide o ľudí s „fascinujúcim príbehom“ (Čaputová). Predstava diskusie, napr. Medzi Čaputovou a Pellegrinim, mu nepríde „zaujímavá“.

Štefan Hríb, ktorý organizoval mnohé diskusie na Pohode, otvorene povedal, že formát diskusie za a proti, napr. vo veci Za slušné Slovensko, sa na Pohodu „nehodí“.

„Oslava slobody“ je tak oslavou vlastnej sociálnej bubliny. A vylúčenia veľkej časti, možno väčšiny, názorového spektra voličov.

Opakujú sa dejiny?

Nazvať súčasné usporiadanie spoločnosti totalitným sa zdá byť prehnané, hoci aj dnes existujú potenciálne nebezpečné trendy.

Ak sa teda stretneme s v tomto článku rozoberaným typom rétoriky, je vhodné mať sa na pozore. Je namieste dôsledne preveriť či tí, ktorí hlásajú veľké frázy o demokracii, tak naozaj do dôsledkov aj konajú, alebo ich využívajú ako účelové frázy.

 Zdroj obrázku: www.seznamspravy.cz

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore