týždeň a Čaputová

Kampaň Zuzany Čaputovej patrí medzi najdrahšie v politických dejinách Slovenska. Vytvárať jej jednostranne pozitívny obraz napomáhajú nekritickí obdivovatelia a viaceré médiá hlavného prúdu, pričom realita je neraz iná.

V posledných dňoch sa na internete veľa píše o údajných nejasnostiach v životopise a koncipientskej praxi Zuzany Čaputovej. V Denníku N môžeme čítať článok, ktorý znie voči Čaputovej veľmi obhajujúco, naopak, alternatívne médiá či Maroš Šefčovič, prichádzajú s ostrou kritikou. Obe strany uvádzajú skôr tú verziu, ktorá im vyhovuje. V tomto článku si zhrnieme dostupné fakty a pokúsime sa uviesť veci na pravú mieru.

Ladislav Majerský: Reliéf pre sieň Snemu SR

V článku k 100. výročiu vzniku Československa sme uviedli: „Najbližší marec bude 80. výročie vzniku Slovenského štátu, kedy sa bude veľa písať o ňom. Bude preto zaujímavé si všímať, ktoré médium uprednostní ktorý naratív a ktorú časť celostnej pravdy skôr zamlčí.“

Dňa 22. februára sa prakticky vo všetkých mediách na Slovensku objavili informácie o hodnotení kampaní jednotlivých prezidentských kandidátov organizáciou Transparency International Slovensko (TIS). Ak sa však na ich hodnotenia pozrieme bližšie, tak zistíme, že transparentnosť kandidátov nebola hodnotená celkom spravodlivo.

Zástupcovia politických mimovládok a rôznych občianskych iniciatív sa často oháňajú potrebou kritického myslenia a otvoreného dialógu. Prax však ukazuje, že niekedy uplatňujú dvojitý meter – svojich „favoritov“ hodnotia značne zmierlivejšie, než svojich „odporcov“. Na konkrétnom príklade – spore Danko vs. Matovič – sme sa rozhodli otestovať, ako hlboko siaha objektivita niektorých významných aktivistov.

Len pred pár dňami vzniklo občianske združenie Investigatívne centrum Jána Kuciaka, ktoré má pomáhať koordinovať prácu medzi investigatívnymi žurnalistami na Slovensku a v zahraničí. Viac ako 80 % financií, s ktorými v súčasnosti disponuje, pochádza zo zdrojov financovaných aj Georgom Sorosom a vládou USA. Aký dopad to má na jeho objektivitu?

Majitelia firmy Eset za posledné roky získavajú čoraz väčší politický vplyv. Nimi financovaní hráči sa stávajú známejšími a úspešnejšími: Matúš Vallo bol zvolený za primátora Bratislavy, Denník N sa pevne etabloval na mediálnej scéne a Progresívne Slovensko atakuje vstup do parlamentu. Hlavne tí, čo Eset kritizujú, ich často označujú za „oligarchov“. Je toto označenie primerané alebo zavádzajúce?

V auguste 2018 publikoval bývalý poslanec SNS a terajší predseda Inštitútu národnej politiky v Extra plus článok Sorosove deti, kde poukázal na prepojenia niektorých mladých aktivistov na mimovládne organizácie financované zo zahraničia aj Sorosom. Juraj Rizman z VIA IURIS označil tento článok za „zavádzanie konšpiračných médií“ a reagoval blogom, kde rozoberal Rafajove tvrdenia. Dvaja muži, dve sady faktov, dve protichodné interpretácie. Kde je pravda?

Štefan Harabin

Sudca Najvyššieho súdu a prezidentský kandidát Štefan Harabin je známy ostrou kritikou boja proti extrémizmu. Pred dvoma rokmi odmietal sprísnenie protiextrémistickej legislatívy z dielne ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej ako protiústavné. Bol to však on, kto pred deviatimi rokmi v rovnakej funkcii zaviedol trestné činy extrémizmu do slovenského Trestného zákona.

V marci sa na verejnosti objavil dokumentárny film Zavrhnuté svedectvá, ktorý si kladie za cieľ vyváženie prevládajúceho jednostranného obrazu o Slovenskom štáte. Robí to prezentovaním výpovedí pamätníkov, ktorí majú na Slovenský štát skôr pozitívny názor. Dokument recenzovala aj Sandra Sviteková z populárneho youtubového kanálu Dejepis inak. V recenzii však predstavila viacero zavádzajúcich či až nepravdivých tvrdení.

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore